Nikdy v živote som síce naživo Stalinove sochy nevidel (v ZSSR boli všetky okrem jednej – v gruzínskom Gori – počas chruščovovského odmäku začiatkom 60. rokov odstránené), ale nazdávam sa, že táto bratislavská je nepochybne jednou z najvydarenejších. Na rozdiel od tých mnohých sovietskych, za Chruščova odstránených, nezobrazuje veľkého vodcu, otca národov, koryfeja vied, neľútostného bojovníka s triednymi nepriateľmi, víťaza nad svetovým imperializmom, jedným slovom nadčloveka, ale jednoduchého muža, dobrého deduška, starostlivého uja, proste – jedného z nás. Ako do tohto stelesnenia ľudskosti môžete hodiť balón s červenou farbou?
Neviem v čom spočíval zámer organizátorov výstavy Prerušená pieseň inštalovať sochu vodcu svetového proletariátu pred vchodom do SNG. Môžem o tom iba špekulovať, lebo vysvetlenie, ktoré zaznelo v reakcii predstaviteľov galérie de facto nič nevysvetľuje (tvrdenie, že inštalovanie sochy malo byť varovaním pred totalitou sotva obstojí, keďže sa na jej pozadí fotili desiatky usmievajúcich sa ľudí). Je pritom pozoruhodné, že jediným všeobecne prístupným exponátom výstavy (pre tých, ktorí na samotnú výstavu nezavítali) bol a stále je práve Stalin, tento dobrý deduško. Je on tou „prerušenou piesňou“?
Ten, kto hodil do „dobrého Stalina“ balón s červenou farbou dodal výstave to, čo jej chýbalo od samého začiatku – ten správny názov. Ten by mal byť „Prerušená pieseň v krvavých časoch“. Tá socha by mala až do skončenia výstavy stať tak, ako ju po svojom čine zanechal nezvestný „útočník“ – so zakrvavenými rukami, ako sa patrí na masového vraha a ober-zločinca. Potom by naozaj tá socha bola varovaním a splnila by „edukačný“ zámer výstavy.
S úžasom čítam, že SNG chce teraz investovať do reštaurátorských prác na soche 2000 eur. Reštaurovať Stalinovu sochu v roku 2012 v členskej krajine EÚ – toto by nevymyslel ani autor najčiernejšej anti-utópie. Nehovoriac o tom, že „útočník“ vraj má za svoj čin schytať ročne väzenie – za hodenie krvavej farby do dobráckej podobizne krvavého vraha. To sa nedá ani komentovať – že niekto by mal ísť v roku 2012 sedieť do basy za útok na Stalinovu sochu. Iosif Vissarionovič by mal z toho obrovskú radosť: vskutku „delo Stalina živjot i pobeždajet“.
Mám pre vedenie SNG návrh, ktorý štátnemu rozpočtu nielen ušetrí tie nešťastné dve tisícky, ale naopak, prinesie nejaké peniaze navyše, možno nie malé. Nech tohto „dobrého“ Stalina SNG predá jeho sympatizantom vonku, napríklad v Rusku. Tam ho síce na verejnom priestranstve určite neumiestnia (nestál by tam ani minútu nedotknutý a bol by okamžite obliaty červenou farbou od hlavy po päty), ale stál by niekde na súkromnom pozemku, na dači nejakého stalinistu, ktorý by za túto vydarenú sochu určite dobre zaplatil.
Grigorij Mesežnikov, IVO
