Nórska tragédia a Slovensko

Autor: Inštitút pre verejné otázky | 13.8.2012 o 14:36 | (upravené 13.8.2012 o 14:46) Karma článku: 5,42 | Prečítané:  1441x

Pred niekoľkými týždňami uplynul rok odvtedy, čo 32-ročný nórsky muž menom Anders Behring Breivik učinil krvavý masaker v Osle a na ostrove Utoya. Po odpálení výbušniny, ktoré paralyzovalo život v centre nórskeho hlavného mesta a zabilo 8 ľudí, sa Breivik presunul na Utoyu, kde sa v tom čase nachádzali účastníci letného mládežníckeho tábora zorganizovaného vládnou Socialistickou stranou Nórska a tu, prezlečený za policajta, chladnokrvne zavraždil ďalších 69 ľudí.

Príbeh, svojou zápletkou a priebehom hodný hororového filmu, šokoval celý svet. Šok spôsobil najmä neskutočne vysoký počet obetí jediného vraha, ale aj fakt, že táto hrozná tragédia sa odohrala v európskej krajine považovanej za jednu z najbezpečnejších na svete. Vyčíňania vyšinutých indivíduí, strelcov a „bombistov“, snažiacich sa zavraždiť čo najviac bezbranných ľudí, nie sú, žiaľ, v posledných rokoch vo svete ničím výnimočným. V drvivej väčšine prípadov ide o činy psychicky narušených osôb, emocionálne nestabilných jedincov, ktorí skratovo „riešia“ svoje vnútorné psychické problémy, prípadne vlastné životné zlyhania. Príbehy týchto vrahov sa stávajú podkladovým materiálom pre štúdie psychológov, psychiatrov a kriminalistov, avšak pre širšie obecenstvo a médiá po uplynutí určitého času prestávajú byť diskutovanou témou. Aj Breivikov prípad sa okamžite stal predmetom skúmania odborníkov. Na rozdiel od takmer všetkých iných doterajších prípadov páchateľov podobného typu však stále tento prípad láka – a ešte dlhší čas bude nepochybne lákať – pozornosť médií a verejnosti.

Vrah – teoretik

Hoci cieľ, ktorý si nórsky vrah zaumienil dosiahnuť, bol zhodný s cieľom všetkých podobných indivíduí v minulosti – pozabíjať čo najviac ľudí, jeho motívy mali špecifický charakter. Je evidentné, že oveľa výraznejšie než všetky ostatné faktory (psychologicko-psychiatrické, rodinné, sociálne), ktoré ovplyvnili Breivikove správanie, zaúčinkoval v tomto prípade faktor ideologický a politický. Nebola to iba situačná, chvíľková motivácia emocionálne nestabilnej osoby alebo neadekvátna, skratová reakcia na psychický stres. Nie. Breivik, chladnokrvný vrah, mal starostlivo pripravený plán a metodicky tento plán realizoval. Masaker na ostrove Utoya bol jeho logickým vyvrcholením.

Svoj hrozný čin spáchal ako prívrženec (fakticky autor) určitej teórie, ktorá mala svoj vecný obsah a politický zmysel. Táto teória mala podobu rozpracovaného konceptu, interpretujúceho vývoj v Európe a vo svete v kontexte vzťahov medzi náboženstvami, civilizáciami, kultúrami a štátmi. Breivik pritom v celej kauze figuruje nielen ako krvilačný vrah, ale aj ako mysliteľ, ktorý sa usiluje naplniť svoj čin hlbším významom. Zabíjanie ľavicových mládežníkov malo podľa Breivika varovný charakter. Pre tých, ktorí zahynuli, to bol trest za to, že sa podieľali na nesprávnej veci. Pre všetkých ostatných to mala byť výstraha, signál, ktorý ich mal prebrať, aby konečne pochopili širšie súvislosti života, ktorým žijú. V takejto konštrukcii vystupuje Breivik ako mesiáš, ktorý zvestuje zblúdilej spoločnosti dôležitú správu aj za cenu desiatok obetí svojej krutosti a v podstate aj za cenu vlastnej „obete“ – dobrovoľného odovzdania sa do rúk policajných, čiže represívnych, orgánov ním nenávideného liberálno-demokratického štátu. Breivik tu vystupuje ako bojovník za správnu vec so zbraňou v ruke (zlou iróniou, práve on, ktorý bol vyňatý z povinnosti absolvovať vojenskú službu a nemal nijaký vojenský výcvik).

Breivikove „teoretické“ výplody, o ktorých sa verejnosť dozvedela až potom, ako mala možnosť zahliadnuť v televízii priam apokalyptický obraz ľudského utrpenia a skazy, ktorú tento masový vrah svojou beštialitou spôsobil, nemohli nevyvolať množstvo reakcií. Dovtedy by týmto jeho „teóriám“ sotva niekto venoval väčšiu pozornosť, podobne ako iným výplodom, ktoré širokým prúdom tečú v nekonečnom virtuálnom priestore – na webstránkach, v sociálnych sieťach, v diskusných skupinách. Nástroje globálnej komunikácie poskytli neobmedzené možnosti pre výmenu a získanie informácií, pre rozširovanie všetkých možných názorov, aj tých najbizarnejších a najnehoráznejších, dali množstvu zakomplexovaných narcistických jedincov možnosť prekonávať „mindráky“ z vlastnej bezvýznamnosti tvorbou a rozširovaním „originálnych“ elaborátov, povzbudzujúcich ich ego. Táto „intelektuálna“ produkcia, motivovaná takmer výlučne grafomanskými ambíciami ich autorov, spravidla zostáva nevyžiadaná a nepovšimnutá širšou verejnosťou. Jej recipientmi sa vo väčšine prípadov stávajú osoby podobné ich autorom. Situácia sa však okamžite mení v prípade, ak sa autori predmetných textov dopúšťajú niečoho okázalého, „veľkého“. Potom, samozrejme, všetko, čo predtým napísali, nadobúda zvláštny význam, stáva sa súčasťou príbehu, predmetom reakcií, analýz, úvah, špekulácií, snáh zaradiť to do širších kontextov.

Presne toto sa stalo Breivikovi. Dotklo sa to aj tém, ktorým sa tento „bojovník za ideu“ vo svojich textoch, napísaných pred spáchaním krvavého zločinu, venoval. Zvláštnym spôsobom sa to dotklo Slovenska a následne ovplyvnilo tunajšie reakcie na jeho vyčíňanie. Nie náhodou.

Slovensko v Breivikovom zábere: skutočne pravdivý obraz?

Slovensko sa vyskytlo v zábere Breivikovho elaborátu ako referenčná krajina. Breivik sa dokonca pokúsil dať charakteristiku niektorých slovenských politických strán.

Slovensko sa vyskytuje v rôznych diletantských textoch, kolujúcich po internete, denne. Väčšina z nich však končí, obrazne povedané, v odpadkovom koši a tam navždy aj zostane. Určite tak nedopadne Breivikov text. Pozrime sa bližšie na to, čo tento „zvestovateľ pravdy“ píše vo svojej „štúdii“ o Slovensku.

Vo viac ako 1500-stranovom kompiláte prezentuje Breivik Slovensko ako krajinu, ktorá spolu so Slovinskom je najmenej indoktrinovaná ideológiou multikulturalizmu. V rebríčku 22 európskych krajín a USA na škále od 100 do 0 bodov má u Breivika Slovensko (a Slovinsko) 90 bodov, Česká republika 80 bodov, Poľsko 70 bodov, jeho rodné Nórsko 8 bodov a Nemecko iba 1 bod. Breivik menuje tri slovenské politické zoskupenia, ktoré sa mu zdajú byť dôležité z hľadiska jeho kľúčovej agendy, odporu voči multikulturalizmu. Sú to SNS a Slovenská pospolitosť (tieto dva subjekty Breivik zaraďuje bez nijakého rozlíšenia do kategórie nacionalistických strán) a HZDS, pri ktorom poznamenáva – „proti-imigrantská“ s otáznikom. Podľa Breivika, zastúpenie ľudí nordického typu na dnešnom obyvateľstve Slovenska predstavuje iba 30%, pričom prechádza – podobne ako v iných európskych štátoch – všeobecným trendom poklesu (v roku 1900 to vraj bolo 55%, v roku 1950 už 45% a v roku 2040 to bude iba 20%), ale, ako predpovedá, k polovici resp. ku koncu 21. storočia to bude práve Slovensko, ktoré spolu s Francúzskom, Českou republikou, Srbskom, Slovinskom a niektorými ďalšími štátmi vystúpi z EU a vstúpi do zväzku s Ruskom.

Diletantizmus Breivikovho textu je zjavný už na prvý pohľad. Ten sa vôbec nenamáha so zdôvodnením svojich tvrdení resp. s vysvetlením použitej metodológie (napríklad súboru indikátorov). Sú to v podstate apodiktické tvrdenia na základe intuície. Bolo by však jednoduché ihneď hodiť do koša Breivikové kladné hodnotenie Slovenska iba preto, že ide o diletantský text. Breivikovej pozornosti aj pri jeho evidentne obmedzených informačných zdrojoch nemuseli uniknúť fakty, naznačujúce, že snahy zachovať „tuzemský“ („biely“, európsky, kresťanský) charakter krajiny nachádzajú na Slovensku svoju podporu aj na oficiálnej politickej úrovni. Slovensko je napríklad jediná krajina EÚ, kde nie je ani jedna funkčná mešita (napriek sústavným snahám tu žijúcich moslimov získať povolenie na jej výstavbu), kde sa sprísnili podmienky registrácie cirkví a náboženských spoločností fakticky iba preto, aby štátom nebola oficiálne uznaná komunita moslimov, kde počty osôb, ktoré získali azyl, sa už dlhé roky pohybujú na minimálnej úrovni. Nie je jednoduchá vec získať občianstvo SR, v posledných rokoch sa sprísnili podmienky jeho nadobudnutia pre tu žijúcich cudzincov. Podiel cudzincov, žijúcich na Slovensku je pritom štvrtý najnižší v EÚ, a to viac ako 60% z nich tvoria občania iných krajín EÚ.

Slovensko a multikulturalizmus

Slovensko je, samozrejme, krajinou multikultúrnou, viac ako 15% jeho obyvateľstva patrí k národnostným menšinám s ich špecifickými jazykovými, kultúrnymi a konfesionálnymi prejavmi. Táto skutočnosť má nepochybne svoj význam pre život Slovákov a príslušníkov menšín. Slovensko je „indoktrinované“ prirodzenými multikultúrnymi vzorcami viac než mnohé iné európske krajiny. Faktom však je, že tzv. nové menšiny (najmä migranti, ľudia s iným konfesionálnym zázemím) zatiaľ kultúrnu rozmanitosť krajiny významne nezvýšili a skúsenosti tunajších občanov s týmto menšinami sú zatiaľ nepatrné.

Podľa reprezentatívneho prieskumu verejnej mienky, uskutočneného na Slovensku v roku 2009 Medzinárodnou organizáciou pre migráciu (IOM) v spolupráci s Centrom pre výskum etnicity a kultúry (CVEK), 44,6% respondentov si myslelo, že Slovensko je krajina Slovákov a tak by to malo zostať aj v budúcnosti. Naopak, 51,5% oslovených uviedlo, že na Slovensku by mali žiť ľudia z rôznych kultúr, čo by krajinu obohatilo. 44,5% respondentov nechcelo, aby v ich meste alebo dedine žili kultúrne odlišní ľudia, zatiaľ čo tých, ktorí si myslia, že by to bolo dobre, bolo 40,5%. Hoci väčšina oslovených uviedla, že má prevažne pozitívne osobné skúsenosti s cudzincami žijúcimi na Slovensku a neprekážalo by im, keby v blízkom alebo vzdialenejšom susedstve s nimi žili aj cudzinci (až 87,4% by súhlasilo s tým, aby na Slovensku žili cudzinci), až 72,8% respondentov podporilo myšlienku zavedenia kvót pre migrantov. Prieskum ukázal, že 50,3% respondentov sa prihovára za to, aby práva cudzincov žijúcich v SR, ktorí sa neprispôsobili Slovákom, boli obmedzené, naopak 41,3% by nevadilo, keby si cudzinci uchovali vlastné, odlišné kultúrne prostredie.

Prieskum IOM/CVEK ukázal, že Slovensko vôbec nie je názorovo homogénna krajina, nedotknutá multikulturalizmom (v tomto prípade nie ideológiou, ale reálnou praxou a skúsenosťami, tu sa Breivik naozaj ukázal ako neinformovaný diletant so svojimi 90 bodmi pre Slovensko), hoci prívržencov kultúrnej „čistoty“ nie je zase až tak málo, aby sa to dalo prehliadnuť.

Reakcie politikov

Snáď najzaujímavejšie na slovenských ohlasoch na strašnú tragédiu v Osle a Utoyi boli reakcie tých, o ktorých sa Breivik vo svojom elaboráte zmienil alebo tých, ktorí sa cítili byť oslovení jeho tézami alebo medializovanými interpretáciami jeho hrozného činu.

HZDS, ktorému sa dostalo „cti“ byť spomenuté v Breivikovom texte, priamo na túto zmienku nijako nereagovalo a uviedlo, že „skutok fanatického vraha a extrémistu Breivika je tým najhanebnejším činom, ktorý dokáže ľudská bytosť spáchať a zaslúži si odsúdenie a opovrhnutie celej spoločnosti v Nórsku, v Európe a na celom svete. ... je smutným svedectvom o tom, že extrémizmus nepozná žiadne morálne hranice a je schopný urobiť čokoľvek v mene dosiahnutia svojich ohavných cieľov“. Následne predseda Republikovej rady HZDS Marián Klenko v rozsiahlom texte, uverejnenom na webstránke strany, sa pokúsil vyvrátiť a dať na pravú mieru tvrdenia nórskeho masového vraha o tom, že Slovensko je krajina najmenej postihnutá multikulturalizmom. Diskusiu o Breivikovom prípade využil spomínaný predstaviteľ HZDS na jeho nečakané zvnútornenie, na zaradenie do čisto domáceho politického diskurzu. Dal ju do kontextu vzniku samostatnej SR v roku 1993, zásluhu na ktorom si HZDS pripisuje: „Názor jedného extrémistu nie je podstatný. Horšie je, ak myšlienku, podľa ktorej Slováci nevytvárajú štandardné podmienky pre príslušníkov menšín, preberajú zdanlivo seriózni autori. Sú to spravidla tí, ktorí sa ťažko zmierovali so vznikom samostatného štátu a tak ich teší každá negatívna zmienka o Slovenskej republike a jej zakladateľoch“.

Stručne a rázne zareagovala na otrasný Breivikov čin a na jeho úvahy o Slovensku SNS. Podpredseda strany Andrej Danko vyhlásil, že „komentovať poznámky psychopata SNS neprináleží“ a dodal, že „strana protestuje proti tomu, aby ju ktokoľvek akýmkoľvek spôsobom spájal s tak ohavným činom, aký sa stal v Nórsku“. Podľa Danka si Breivik zaslúži trest smrti a nie „smiešnych“ 21 rokov. Podobne ako HZDS, aj SNS využila príležitosť, aby pripomenula svoju stranícku agendu – v tomto prípade myšlienku znovuzavedenia trestu smrti. Podľa SNS, Breivikov čin je „dôkazom toho, že v európskej legislatíve má mať svoje miesto aj trest smrti“.

Objav nacionalistov a ultrapravičiarov: sionistické a slobodomurárske sprisahanie

Podľa očakávania opäť nesklamali zástancovia konšpiračných teórií, hľadači skrytej pravdy, extrémisti, nazývajúci seba pravými slovenskými vlastencami a nacionalistami. Vo svojej interpretácii tragickej udalosti narazili hneď na dve stopy. Tomuto publiku sú mnohé stanoviská, prezentované Breivikom vo svojom elaboráte, blízke (ak nie sú priamo totožné s ich stanoviskami). Rovnako ako Breivik, aj oni volajú po obhajobe čistej, bielej, kresťanskej Európy pred hrozbou islamu, moslimov, imigrantov, multikulturalizmu, socialistických vlád, aj oni vyzývajú na boj proti všetkým tým, ktorí svojou multikultúrnou politikou zapríčinili katastrofálnu situáciu v oblasti imigrácie. Stačí si zájsť na slovenské extrémistické a ultranacionalistické webstránky – je tam dosť príspevkov s podobným obsahom a pátosom. Lenže Breivik zavraždil desiatky ľudí, zabíjal neozbrojených teenagerov, navyše ľudí „vlastných“, belochov, Európanov. Niečo také by skutočný bojovník za pravdu, naozajstný nacionalista, predsa nespáchal. To znamená, že Breivikov čin bol pokusom diskreditovať ináč správnu vec. Stopy tých, ktorí použili Breivika na kompromitáciu v podstate dobrej veci, aby privodili postih jej pravých zástancov, odhaľujú nacionalisti dvoma smermi. Prvým je sionizmus, druhým slobodomurárstvo.

Slovenská pospolitosť, ktorú Breivik spomenul vo svojom texte, na zmienku o sebe nereagovala. Najprv v príspevku podpísanom „PK Zvolen“ pár dní po Breivikovom atentáte varovala, že prichádza čas na represie proti novému nepriateľovi tých „najbohatších skutočných extrémistov“, čas honu na čarodejnice proti pravým nacionalistom, ktorí si vďaka internetu vymieňajú necenzurovanú informáciu a tým sa vymykajú spod vplyvu „najmocnejších tohto sveta“. Toho, čo sa stalo v Nórsku, podľa autora článku, sa „mohol dopustiť iba šialenec alebo zmanipulovaná osoba, ktorej konanie bude vopred plánované a potom cielene zneužité. Tak ako to bolo v prípade nórskeho psychopata, slobodomurára Breivika“. Začiatkom augusta 2011 Slovenská pospolitosť umiestnila na svojom webe autorsky nepodpísaný príspevok, poukazujúci na to, že mládežnícky tábor na Utoye bol „striktne antiizraelský“ a že zhromaždení tam mladí aktivisti boli známi tým, že robili po celom Nórsku kampaň za bojkot Izraela, pričom táto kampaň bola veľmi úspešná (text sprevádzali zábery z protiizraelských akcií v Nórsku, nielen na Utoye). Príspevok požadoval dôkladnejšie preskúmanie, do akej miery bola spomínaná skutočnosť „vo vykonaní tohto skutku a v motivácii páchateľa dôležitá“. Podľa webu Slovenskej pospolitosti, „slobodomurár Breivik sa netajil obdivom k Izraelu a svojimi sionistickými postojmi. Možno práve to bol pravý dôvod výberu jeho obetí“.

Konštrukcia je to viac ako zrozumiteľná – Breivik ako odporca islamu prejavoval sympatie k Izraelu, preto ako „sionista“ postrieľal tých, ktorí vyzývali na bojkot Izraela. Podobná interpretácia (či už v podaní Slovenskej pospolitosti, alebo v predstavách islamofóbov typu samotného Breivika) vychádza z predstavy, že židovský štát bojuje proti islamu. Nie je však väčší nezmysel, než takéto tvrdenie. Izrael neľútostne bojuje s teroristickými odnožami politického islamizmu a islamského fundamentalizmu, ktoré sa usilujú o jeho zničenie (Hamas, Islamský džihád, Hizballah), nie však s islamom ako náboženstvom. Breivik chce vidieť Izrael takým, akým v skutočnosti nie je. Izrael je oveľa multikultúrnejšia krajina než hocijaký európsky štát, vrátane samotného Nórska.16 % obyvateľstva Izraela tvoria moslimovia (v drvivej väčšine Arabi), náboženské práva ktorých sa úzkostlivo dodržiavajú. V máloktorej inej neislamskej krajine dostávajú náboženské prejavy veriacich moslimov také spoločenské uznanie ako v Izraeli – na politickej, občianskej, sociálnej, právnej a symbolickej úrovni. Občasné násilné prejavy islamofóbie zo strany radikálne naladených jedincov židovského pôvodu okamžite vyvolávajú policajný postih a adresnú, mimoriadne kritickú reakciu najvyšších štátnych predstaviteľov Izraela, vrátane hlavy štátu a členov vlády.

Slobodomurársku stopu, úzko prepojenú so sionistickou, vidia v pozadí Breivikovho činu aj prispievatelia ultranacionalistického portálu Beo.sk, ktorý je diskusnou platformou pre členov a sympatizantov pravicovo-radikálnych a nacionalistických zoskupení, vrátane bojovníkov za „bielu rasu“. V jednom z príspevkov, uverejnenom na tomto portáli po Breivikovom masakri, sa poukazuje na jeho členstvo v slobodomurárskej lóži a v ďalšom tajnom spolku nie veľmi jasného charakteru, založenom v Londýne na spôsob radu križiakov. Ako uvádza Beo.sk, Breivik sa predtým rozišiel s protestantskou cirkvou, ku ktorej patril od 15 rokov svojho života, pretože videl, že „nórski protestanti otvorene podporujú slobodnú arabskú Palestínu a vyjadrujú sa proti židovským okupantom v Izraeli“. Nie je vylúčene, pokračuje portál, že „Breivik sa najskôr snažil slobodomurárske hnutie infiltrovať a využiť získané informácie pre svoje ciele, ale „bratia slobodomurári“ ho neskôr získali pod svoju kontrolu a vnukli mu možno i svoje myšlienky a neskôr sa od neho verejne dištancovali“. To, že Breivik oznámil členstvo v tajnej organizácii, existenciu ktorej mal skôr skrývať, mohlo, podľa Beo.sk, súvisieť s tým, že „iba blufoval, aby v islamských emigrantoch vyvolal strach, respektíve, že za Breivika blufoval niekto, komu sa hodilo vytvoriť z nacionalistov a kresťanov tmárske krvilačné beštie vraždiace deti“. Podľa portálu, „hon demokracie na čarodejnice a teroristov Breivikovým masakrom dostal novú a strašnú zámienku“. Tou „honiacou“ silou má byť „anti-európske, anti-nacionalistické a anti-kresťanské hnutie ľavicovej Európy“. Príspevok končí vzrušujúcimi otázkami: „Mal Breivikov čin navždy ostrakizovať a kriminalizovať prirodzenú snahu pôvodných európskych národov oslobodiť sa spod jarma kolonizácie bývalými kolóniami zákonnou cestou? Ak áno, kto za týmto plánom stál? Boli to vari slobodomurári ako spojenci Izraela bojujúceho proti Arabom v Palestíne? Alebo to bola skutočne iniciatíva rodiaceho sa akéhosi „hnutia európskeho odporu“?

Podobné formulácie sú priam vzorovým príkladom rozvíjania konšpiračného diskurzu v podaní slovenskej radikálno-nacionalistickej ultrapravice. Breivik tu vystupuje ako vedomý či nevedomý nástroj slobodomurárov a sionistov (pochopiteľne s Izraelom v pozadí, ako ináč) na rozpútanie ľavicového „multikulti“ pohonu na pravých bielych, národne orientovaných Európanov. Takúto interpretáciu svojho „hrdinského“ činu zo strany tých, s ktorými sa de facto nachádza vo veľkom ideovom súzvuku a ktorých tak nádejne hodnotí vo svojom siahodlhom elaboráte, by Breivik určite nečakal. Ak by sa o nej dozvedel, bol by určite veľmi sklamaný.

Medzitým vyšetrovanie Breivikovho zabíjania bolo ukončené, odsudzujúci rozsudok bude vydaný súdom v Osle koncom augusta 2012. Nijaká sionisticko-slobodomurárska stopa v pozadí krvavého zločinu sa nenašla. To, samozrejme, neodradí prívržencov konšpiračných teórií od ich úprimného presvedčenia o vlastnej pravde. Môže ich iba utvrdiť v tom, ako hlboko je tá stopa ukrytá.

Grigorij Mesežnikov, IVO


Príspevok vychádza v rámci medzinárodného projektu monitorovania extrémizmu a antisemitizmu s osobitným dôrazom na odhaľovanie konšpiračných teórií ako nástroja politickej mobilizácie. Projekt je koordinovaný think-tankom Political Capital Institute (Budapešť). Jednotlivé výskumné a analytické výstupy projektu, týkajúce sa Maďarska, Francúzska, Nórska, Poľska a Slovenska, sú publikované na portáli Deconspirator.com.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár Marek Vagovič.

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Žiaden záujemca neponúka cenu, ktorá by uspokojila U. S. Steel. Predaj neuzavreli.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?