O pamäti

Autor: Inštitút pre verejné otázky | 14.3.2013 o 17:17 | (upravené 14.3.2013 o 17:24) Karma článku: 5,18 | Prečítané:  385x

Výročie vzniku slovenského vojnového štátu je dobrou príležitosťou na rozmýšľanie o pamäti; historickej pamäti Slovenska. Pretože to, čo nasledovalo po 14. marci 1939, skúsenosť Slovenska s totalitou, s prenasledovaním, diskrimináciou a deportáciami skupín obyvateľstva, najmä židov, by sa z mapy našej pamäte nemalo stratiť. Stav historickej pamäti u nás je však neutešený a jej pestovanie, kultivovanie, sprítomňovanie v nových súvislostiach, sa nenosí.

Začína to už tým, že spoločnosť obraz vlastnej historickej pamäte ani nezaujíma. Nespomínam si, že by sa za uplynulé dve desaťročia demokracie venovali verejné prostriedky na výskum s touto témou. Skromné empirické zistenia, ktoré sú k dispozícii, vznikli na podnet (a vďaka finančnej podpore) zahraničných inštitúcií, prípadne domácich mimovládnych organizácií, ktoré cítili potrebu zapĺňať biele miesta sebapoznania. Takto vznikol aj aktuálny projekt „Slovenský vojnový štát a holokaust v kolektívnej pamäti slovenskej spoločnosti“. Rozsahom limitovaný prieskum sa v januári 2013 realizoval vďaka podpore súkromných sponzorov. Filozoficko-historicko-etnologicko-sociologický ad hoc tím v zložení Fedor Blaščák, Ján Hlavinka, Monika Vrzgulová a Oľga Gyárfášová pracoval dobrovoľnícky.

Historická pamäť nemôže stavať na neoboznámenosti, neznalosti faktov. Kto o historickom období slovenského vojnového štátu nič nevie, nebude uchovávať pamäť jeho obetí. Prieskum v číslach potvrdil tušené: verejnosť a najmä mladí ľudia, vedia o historických faktoch, významoch a kontextoch obdobia 1939-45 žalostne málo. Ako je možné, že šesť z desiatich ľudí vo veku 15-24 rokov nevie uviesť jediného predstaviteľa vojnového slovenského štátu? Alebo: dve tretiny nemajú ani približnú vedomosť o tom, koľko židov bolo z územia vtedajšieho slovenského štátu deportovaných do koncentračných táborov? Až tri štvrtiny nemajú ani „ahnung“, čo znamená slovo „arizácia“,  jadro protižidovských zákonov a zdroj obohatenia či iných benefitov nejedného nežidovského občana vtedajšieho štátu?  Kriticky zdvihnutý prst smeruje predovšetkým na školy. Výuka o našich dejinách v 20. storočí asi nie je dostatočná z hľadiska kvantitatívneho, dotáciou hodín, ale ani kvalitatívneho – čiže spôsobu výuky, ktorý sa asi príliš nevzdialil od memorovania faktov, neposunul sa k učeniu cez príbehy, k skúsenosti konkrétnych ľudí. Pritom na rozdiel od obdobia spred 10-15 rokov učitelia dnes majú k dispozícii dostatok materiálov rôzneho charakteru, v neposlednom rade aj z produkcie viacerých neziskových organizácií, ktoré sa téme venujú.

Nehádžme však všetko na školy. Prieskum poukázal aj na ďalšie deficity a to predovšetkým medzigeneračnej kontinuity pamäte. Medzigeneračná komunikácia, odovzdávanie životných skúseností a vedomostí, skrátka pamäť rodiny, nie sú u nás rozšírené. Platí to nielen pre generáciu: starí rodičia (65+ rokov) a vnuci (do 24 rokov), ale aj pre generáciu starých rodičov a ich detí, dnešnú strednú generáciu. Iste, poznáme to aj z vlastných rodín – nielen nevysloviteľná ťažoba hrôz, ktorými pamätníci prešli, ale ani následná komunistická totalita nepriala pestovaniu pamäti, a to ani v intímnom súkromí rodín, o verejnom priestore ani nehovoriac. Kontinuita naozaj nie je slovom, ktorým by sme mohli popísať naše 20. storočie.

Spolu s konštatovaním rozsiahlych bielych miest našej pamäte, treba doplniť, že vojnový slovenský štát a jeho hlavný predstaviteľ prezident Tiso nie sú pre slovenskú verejnosť zdrojom národnej hrdosti. Práve naopak, prevažuje negatívne hodnotenie. Adorácia, prípadne ospravedlnenie Jozefa Tisa sú vlastné iba úzkemu okruhu. Vo verejnej percepcii mal Tiso významnejšie miesto pred 20 rokmi, ako je tomu dnes. Iný výskum tiež ukázal, že súčasnú slovenskú štátnosť ľudia najčastejšie odvodzujú od Nežnej revolúcie, príchodu sv. Cyrila a Metoda, Slovenského národného povstania, či vzniku Československa v roku 1918. Slovenský štát z rokov 1939-45 si vybralo len 11 % respondentov, prevažne starších vekových ročníkov. I pravicoví extrémisti v bagandžiach a bomberách si symboly a osoby tohto obdobia dávajú do vývesného štítu nie preto, že by s ním pociťovali historickú spätosť; tieto symboly vyjadrujú ich postoj k svetu.

Obavy zo straty pamäte však nestavajú na polarizácii, ale práve na rozšírenej ľahostajnosti, relativizácii, účelovej inštrumentalizácii dejín, nezaujímajúcom sa „neviem“, alebo na „neviem“, ktoré hovorí: ani vedieť nechcem. Navyše, neznalosť sa ľahšie môže stať obeťou manipulácie.

O totalite slovenského vojnového štátu, o holokauste, diskriminácii skupín obyvateľstva treba hovoriť aj preto, aby bolo jasné, že keď sa to už raz stalo, nedá sa vylúčiť, že sa to môže opakovať. Možno v inej podobe, inými prostriedkami. Pripomínanie nie je zbytočné. Túto spoločnosť však pamäť nezaujíma. Kruh sa uzatvára a odpoveď na otázku, prečo tak veľa ľudí tak málo vie, treba hľadať nielen na školách, v rodinách, ale aj v celkovej spoločenskej atmosfére. 

Oľga Gyárfášová

Výsledky výskumu sú zverejnené na webe IVO.


Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár Marek Vagovič.

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Žiaden záujemca neponúka cenu, ktorá by uspokojila U. S. Steel. Predaj neuzavreli.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?