November 1989 v zrkadle verejnej mienky: zisky, straty, vyhliadky

Autor: Inštitút pre verejné otázky | 8.12.2014 o 12:35 | Karma článku: 4,12 | Prečítané:  1024x

Nedávno sa uzavrelo prvé štvrťstoročie od Nežnej revolúcie. Posledné týždne sa niesli v znamení intenzívneho bilancovania cesty, ktorú sme odvtedy prešli. Výrazy ako „sklamanie“ či „nenaplnené očakávania“ patrili vo verejných diskusiách azda k tým najfrekventovanejším. Vyjadrovali sa politici, komentátori, verejne známe osobnosti. Ich pohľad na kvalitu života ľudí, ktorú prinieslo dosiaľ najdlhšie trvajúce obdobie politickej slobody a demokracie, sa neraz značne rozchádzali.

Tentoraz sa však už nenašiel žiadny relevantný politik, ktorý by pokladal za potrebné povedať, že si November nevšimol alebo by popieral odvahu tých, čo sa vzopreli proti represívnemu komunistickému režimu. Časti oficiálnej politickej reprezentácie, ktorá si chcela pripomenúť November aj koncertom, sa síce tento zámer nevydaril – viacerí hudobníci účasť na podujatí pripravovanom vtedajším predsedom parlamentu Pavlom Paškom odmietli – bezpochyby však nedošlo k takej verejnej konfrontácii, aká sa odohrala v Prahe v podobe protestných vystúpení proti prezidentovi Milošovi Zemanovi. 

Bilancovala aj verejnosť. Popri spomienke na Nežnú revolúciu sa v čase jubilea vynorila aj nová energia, a to v podobe protestných zhromaždení. Nie je nám to jedno – hlásal jeden z mnohých ručne zhotovených transparentov. Ľudia verejne požadovali zastaviť korupciu v zdravotníctve a vyvodiť z nej dôsledky, domáhali sa čistoty a transparentnosti v politike, varovali pred podceňovaním vedy a výskumu, ktoré opakovane praktizujú vládne garnitúry deklarujúce ako cieľ „vedomostnú spoločnosť“. Počas novembrových dní sa pre podozrenia z korupcie vládna strana rozhodla pustiť k vode nielen ministerku zdravotníctva a podpredsedníčku parlamentu, ale odstúpil aj jeden z jej popredných predstaviteľov, predseda NR SR Paška. 

V čase nástupu do druhej polovice funkčného obdobia prišlo výročie Novembra 1989 vhod aj premiérovi Robertovi Ficovi, podpredsedovi vlády Jánovi Počiatkovi a ďalším predstaviteľom Smeru-SD, aby práve teraz odštartovali bezplatné cestovanie vo vlakoch pre študentov a dôchodcov. Kým premiér obedoval s vybranými študentmi v železničnom vagóne a ľudia si začali lámať hlavy, aké nezamýšľané negatívne účinky vyvolá tento nový krok, ktorý svojím sociálnym populizmom a nezrušiteľnosťou zrejme nebude zaostávať za Ficovým vianočným príspevkom pre dôchodcov a zrušením dvadsaťkorunáčok v zdravotníctve, chystali sa Aliancia Fair-Play a Via iuris udeliť titul Biela vrana trom pozitívnym deviantom– statočným a odvážnym jednotlivcom, ktorí sa vzopreli zvoli štátnych orgánov a odmietli participovať na nekalých praktikách inštitúcií, v ktorých pôsobili. Každého z nich to stálo veľa – nielen existenčných útrap, ale aj rozčarovania, keď sa nedočkali podpory ani vo svojom bezprostrednom okolí ovládnutom existenčným strachom a hrbiacom sa pred nositeľmi moci. 

V predvečer výročia Nežnej revolúcie vyšlo prvé číslo nového nezávislého periodika N založeného novinármi, ktorí sa nechceli dostať pod kontrolu miestnych oligarchov vyprofilovaných po roku 1989. A napokon, tri dni pred výročím Novembra v komunálnych voľbách popri výraznom úspechu Smeru-SD a slabom výsledku opozičných strán skórovali nezávislí kandidáti, u ktorých verejnosť nepredpokladala prepojenie na ktorúkoľvek z ekonomických a politických sietí. Mnohí voliči akoby sa riadili obmenou hesla Občianskeho fóra z roku 1990, ktoré už takmer upadlo do zabudnutia: Strany sú pre politikov, nezávislí kandidáti sú pre ľudí... 

Všetok tento pohyb vyjadruje, že občianska spoločnosť na Slovensku je naladená kriticky, ale neuviazla v pasívnej bezmocnosti. S istou nadsádzkou by sa dalo dokonca povedať, že hektika novembra 2014 v niečom pripomínala zápas spred 25 rokov. Ľudia, ktorí sa rozhodli verejne protestovať i ľudia, ktorí konajú vo svojom občianskom či pracovnom živote v súlade so svojím presvedčením, i keď vedia, že na to pravdepodobne doplatia, sú totiž ľudia, ktorí nestratili nádej a nerezignovali. 

V uplynulých týždňoch teda verejná mienka nebola iba súhrnom názorov atomizovaných jednotlivcov, ktorí svoje rozhorčenie ventilujú v súkromných debatách či v anonymných diskusiách na sociálnych sieťach – teda v komunikácii, ktorou sa nič neriskuje a nič sa ňou ani nemusí zmeniť. Bola aj hlasom aktívnych ľudí a iniciatív dožadujúcich sa nápravy. Tu treba poznamenať, že verejnosť by sa sotva zmobilizovala do kolektívnych protestov, keby im nepredchádzala vytrvalá kritika zneužívania moci z úst opozičných poslancov na pôde parlamentu a odhodlanie časti z nich preniesť kritiku aj do ulíc či námestí. 

Atmosféru posledných týždňov treba mať na pamäti aj pri nasledujúcej interpretácii zistení výskumov verejnej mienky. Jeden z nich uskutočnil v októbri 2014 Inštitút pre verejné otázky v spolupráci s agentúrou FOCUS a pražským Centrom pre výskum verejnej mienky[1]. Druhý, ktorý poslúži ako doplnkový zdroj informácií, realizovala v novembri 2014 spoločnosť MEDIAN SK pre RTVS a ČT[2]. 

Najpálčivejšie spoločenské problémy – a kauza CT 

Mobilizácia občianskej verejnosti, ako aj pohyb na scéne veľkej politiky vyvierajú zo širšej spoločenskej klímy. Pozrime sa najprv, čo dnes vlastne trápi slovenskú verejnosť (tabuľka 1). Aké sú podľa nej najpálčivejšie problémy, ktoré by mala spoločnosť riešiť v prvom rade? Podobne ako v minulosti, aj koncom roka 2014 mali v rebríčku najzávažnejších problémov podľa obyvateľov SR dominantnú pozíciu dva problémy: nezamestnanosť (71 %) a neuspokojivá životná úroveň a nedostatočné sociálne istoty (58 %). S odstupom nasledovala dvojica problémov, ktorým verejnosť prisúdila rovnakú váhu: problém korupcie, klientelizmu a netrasparentnosti (28 %) a zdravotníctva (28 %)[3]. 

Práve konštelácia týchto štyroch najzávažnejších – a aj chronických – problémov dáva kľúč k pochopeniu, prečo spustila „veľký tresk“ na politickej scéne práve kauza CT. V situácii, keď nezanedbateľná časť obyvateľov zažíva materiálnu núdzu, ktorá obzvlášť tvrdo dopadá na ľudí so závažnými ochoreniami a ich rodiny, a keď je zdravotnícka starostlivosť vrátane užívania liekov často vnímaná najmä v kontexte finančnej nedostupnosti, vyvoláva podozrenie z korupčných praktík a obohacovania sa na úkor pacientov veľké rozhorčenie i odhodlanie postaviť sa tomu na odpor.

Medzi desať najzávažnejších problémov, ktoré si takisto vyžadujú riešenie, respondenti ďalej zaradili otázky ekonomickej politiky v kontexte globálnej krízy (16 %); problém spolužitia Rómov s ostatnými obyvateľmi (12 %); problém kriminality, organizovaného zločinu a neefektívnej práce polície (12 %); problém kvality demokracie, spôsobu vládnutia, politickej kultúry (9 %); stav školstva a vzdelávania (9 %); stav súdnictva, vymožiteľnosť práva, rovnosť pred zákonom (8 %).

Tabuľka 1
„Ktoré problémy pokladáte na Slovensku za najzávažnejšie?“ (v %)

 201220132014
Nezamestnanosť647171
Životná úroveň, sociálne istoty505558
Korupcia, klientelizmus, netransparentnosť, rodinkárstvo293228
Zdravotníctvo212828
Ekonomická politika (v kontexte ekonomickej krízy)241816
Postavenie a problémy Rómov, spolužitie s ostatnými obyvateľmi171212
Kriminalita, organizovaný zločin, neefektívna polícia121112
Kvalita demokracie, spôsob vládnutia, politická kultúra1399
Školstvo a vzdelávanie1199
Súdnictvo, vymožiteľnosť práva, rovnosť pred zákonom788

Poznámka: Respondenti mohli v spontánnej odpovedi uviesť maximálne tri problémy.
Zdroj: IVO a FOCUS november 2012, IVO, november 2013 a október 2014. 

Diagnóza: stav spoločnosti je vážny, ale nie beznádejný

Pohľad na prvých desať najzávažnejších problémov navodzuje širšiu otázku, ako vlastne verejnosť vníma súčasný spoločenský systém a aké mu dáva šance do budúcnosti (tabuľka 2). 

Pokiaľ ide o dnešný ekonomický systém, názory naň sú značne kritické: až polovica verejnosti (50 %) ho pokladá za zlý, tretina ho vníma ako aj dobrý aj zlý (33 %) a iba 13 % ho hodnotí kladne. Z opakovaných výskumov od začiatku 90. rokov vieme, že kritika sa sústreďuje na zlyhávanie štátu pri ochrane občanov pred sociálnym znevýhodnením a pred prehlbovaním sociálnych nerovností; prevládajúcu predstavu o ideálnom ekonomickom systéme naznačuje preferencia sociálne trhovej ekonomiky pred ekonomikou voľného trhu. V priebehu uplynulých 25 rokov narástlo presvedčenie verejnosti, že je povinnosťou štátu zabezpečiť ľuďom čo najlepšie podmienky, aby sa splnili ich životné plány, a oslabil sa dôraz na individuálnu zodpovednosť.

Väčším prekvapením však je, že ani politický systém neobišiel v očiach verejnosti oveľa lepšie: aj pri jeho hodnotení sú kritické a ambivalentné hlasy oveľa častejšie ako priaznivé (41 % negatívnych : 36 % ambivalentných : 18 % pozitívnych hodnotení). Upadajúca a historicky vari najnižšia dôvera v politické inštitúcie, otrávenosť zo straníckej politiky, v ktorej verejnosť spravidla nevidí službu občanom – to sú aspoň niektoré z prejavov nespokojnosti so súčasným politickým systémom.

Nie je to však dôvod k zúfalstvu. Keď ľudia uvažujú o budúcnosti, pesimistov medzi nimi ubúda. Zdá sa, akoby občania akceptovali skutočnosť, že práve demokratický politický systém má schopnosť sebaučenia, sebakorekcie a sebazdokonaľovania, že jeho sila spočíva v jeho otvorenosti voči zmenám. Hoci to znie na prvý pohľad ako paradox, aj protesty na uliciach a námestiach slovenských miest svedčia o tom, že ľudia majú záujem zlepšiť pomery. 

Tabuľka 2
Názory občanov SR a ČR na politický a ekonomický systém v súčasnosti a v budúcnosti (v %)

  SRSRČRČR
  dneso 10 rokovdneso 10 rokov
Ekonomickýveľmi dobrý a skôr dobrý14231827
systémani dobrý ani zlý33263524
 veľmi zlý a skôr zlý50294426
 nevie321323
  dneso 10 rokovdneso 10 rokov
Politickýveľmi dobrý a skôr dobrý18242229
systémani dobrý ani zlý36293723
 veľmi zlý a skôr zlý41263924
 nevie422224

Zdroj: IVO/FOCUS a CVVM SOÚ AV ČR, október 2014

Čo a ako sa po roku 1989 zmenilo 

Pozrime sa teraz bližšie na to, v ktorých oblastiach života obyvatelia Slovenska vidia zmeny k lepšiemu či naopak k horšiemu (tabuľka 3)[4]. Respondenti výskumu IVO/FOCUS a CVVM mali za úlohu porovnať svoju vlastnú situáciu s tým, ako žili pred 25 rokmi podobní ľudia, ako sú oni sami. Z takej komparácie vyplynulo, že výrazná väčšina oceňuje rozšírenie možnosti študovať, pracovať, alebo cestovať do zahraničia (77 %); slobodný prístup k informáciám (65 %); prístup k vzdelaniu (61 %); väčšiu možnosť vyjadriť svoj názor (60 %) a slobodne sa zúčastňovať na verejnom živote (54 %). 

Vlastnú životnú úroveň v porovnaní s predchádzajúcou generáciou nevníma väčšina v čiernych farbách: 41 % ju pokladá dnes za lepšiu, ako by mali v prednovembrových časoch, kým 15 % nevidí nijaký rozdiel a 34 % ju vníma ako horšiu. 

Prevažne negatívne však ľudia vidia zdravotnú starostlivosť (55 % ju pokladá za horšiu v porovnaní so zdravotnou starostlivosťou, akú dostávali podobní ľudia pred Novembrom 1989), ale najmä pracovné príležitosti (69 %), sociálne istoty (69 %); bezpečnosť občanov a kriminalitu (69 %). 

Občania Slovenska však hodnotia kriticky nielen tieto chronicky záporne hodnotené aspekty svojho dnešného života, ale aj viaceré okolnosti súvisiace s charakterom politického systému. Hoci väčšina oceňuje existenciu politických práv a slobôd, iba 31 % z nich si myslí, že môžu ovplyvňovať politické rozhodovanie väčšmi než pred 25 rokmi, kým 36 % v tom nevidí rozdiel a 23 % pokladá dnešnú situáciu za horšiu. 

Ešte horšie je skóre vyjadrujúce rovnosť pred zákonom (24 % : 36 % : 34 %). Existencia antidiskriminačnej legislatívy na Slovensku je síce skutočnosťou (o ktorej mnohí občania ani netušia), ale možnosť dovolať sa svojich práv ostáva skôr platonickým želaním občanov ako ich reálne uplatňovanou skúsenosťou. 

O tom, že nová doba dáva ľuďom lepšiu šancu získať slušné spoločenské postavenie na základe poctivej práce, je presvedčených takisto iba 24 %, kým až 46 % je presvedčených o to, že táto šanca je dokonca horšia ako v časoch, keď rozhodovala stranícka legitimácia. Ďalších 25 % konštatuje, že sa vlastne nič nezmenilo. 

Pravda, pri interpretácii týchto zistení treba mať na pamäti, že ako plynú roky, klesá podiel ľudí, ktorí majú dlhodobú skúsenosť so životom pred Nežnom revolúciou. Medzi dnešnými dospelými sú už viac ako štyri pätiny ľudí, ktorí prežili plných 25 rokov v podmienkach politickej demokracie a slobody[5]. Tí, ktorých zachytila nežná revolúcia ako pätnásťročných, tesne po ukončení povinnej školskej dochádzky, majú dnes štyridsať rokov. 

Ak použijeme túto vekovú deliacu čiaru aj v našej analýze, potom sa ukazuje, že mladší ľudia, ktorí nemali v dospelosti bezprostrednú skúsenosť s komunistickým režimom, vidia na všetkých stránkach svojej dnešnej životnej situácie viac plusov ako starší ľudia, ktorí prežili aspoň časť svojej dospelosti v ére reálneho socializmu. Najvýraznejšie rozdiely sa prejavili pri posudzovaní životnej úrovne; zdravotnej starostlivosti, ako aj šancí ľudí dosiahnuť vyššie spoločenské postavenie na základe poctivej práce. Mladší ľudia hodnotili menej kriticky aj dnešný stav v oblasti rovnosti pred zákonom; pracovných príležitostí a bezpečnosti občanov. 

Tabuľka 3
„Porovnajte svoj dnešný život so životom ľudí ako Vy pred rokom 1989. Je Vaša situácia lepšia, horšia alebo rovnaká?“ (v %)

  SR  ČR 
 LepšiaRovnakáHoršiaLepšiaRovnakáHoršia
Možnosť študovať, pracovať alebo cestovať do zahraničia771378098
Slobodný prístup k informáciám6521979135
Prístup k vzdelaniu61241167236
Možnosť vyjadriť svoj názor60231374168
Možnosť slobodne sa zúčastňovať na verejnom živote5430968206
Životná úroveň411534551824
Možnosť ovplyvňovať politické rozhodovanie 313623463312
Rovnosť pred zákonom243634373421
Šanca získať slušné spoločenské postavenie na základe poctivej práce242546362732
Zdravotná starostlivosť212155533015
Pracovné príležitosti191069271161
Sociálne istoty141469171466
Bezpečnosť občanov, kriminalita121669162160

Zdroj: IVO/FOCUS a CVVM SOÚ AV ČR, október 2014.

Ponára sa Nežná revolúcia do nepamäti? 

Roky utekajú a Nežná revolúcia i doba, ktorú ukončila, sú čoraz vzdialenejšie. Bezprostredne pred 25. výročím sa medzi ľuďmi veľa nediskutovalo o tom, čo sa stalo v Novembri 1989. Iba pre štvrtinu občanov SR (24 %) boli novembrové udalosti častou alebo občasnou témou rozhovorov v okruhu blízkych – v rodine, medzi priateľmi, kolegami a pod. Z najmladších ľudí (18-24 rokov) bolo takýmto diskusiám vystavených iba 15 %. 

Preto ani neprekvapuje, že aj znalosť tejto historickej udalosti bola tesne pred výročím pomerne slabá. Iba 52 % respondentov – na rozdiel od 55 % v roku 2009 – vedelo správne uviesť, ktoré hnutie stálo na čele Nežnej revolúcie. Vo vekovej skupine do 40 rokov si však na Verejnosť proti násiliu spomenulo len 33 % – na rozdiel od 61 % ľudí vo veku nad 40 rokov. Najhoršie dopadol tento test pre najmladších: obstálo v ňom iba 16 % respondentov[6]. 

A koho si občania zapamätali ako lídrov Nežnej revolúcie? V celej populácii najsilnejšie rezonoval Milan Kňažko (60 %), Ján Budaj (37 %) a Václav Havel (24 %). Medzi ľuďmi do 40 rokov však boli tieto osobnosti menej viditeľné (Kňažko 44 %, Budaj 21 %, Havel 20 %). Z najmladších ľudí do 24 rokov až 62 % nevedelo uviesť nijaké meno a profily lídrov boli ešte vyblednutejšie (Kňažko 28 %, Budaj 10 %, Havel 15 %). 

Samozrejme, bolo by zaujímavé zopakovať tento výskum koncom novembra 2014: nie je vylúčené, že test historických vedomostí by dopadol trochu lepšie. 

Vari ešte dôležitejšie je uchovať v čo najvernejšej kolektívnej pamäti dobu reálneho socializmu. O tom, ako sa žilo pred rokom 1989, zvykne aspoň občas diskutovať v okruhu blízkych takmer polovica ľudí na Slovensku (46 %). A opäť sa prejavuje príkra veková priepasť: z dnešných ľudí do 40 rokov, ktorí dobu pred Nežnou revolúciou vôbec nezažili, alebo u vnímali len očami detí či mladších tínedžerov, zažíva aspoň občas takéto diskusie iba tretina (35 %), kým medzi ľuďmi nad štyridsiatkou o približne polovica (53 %). Žijeme teda skôr ponorení do prítomnosti. 

Vytriezvenie neznamená odmietnutie Novembra 

Po uplynulé dni sa veľa hovorilo o sklamaniach, ktoré priniesol ponovembrový vývoj[7]. Mnohí ľudia, ktorí pred štvrťstoročím zažili kolektívne vzplanutie dlho potláčanej nádeje a ktorí precítili spolupatričnosť a túžbu po slobode a slušnom živote, aká vyžarovala z novembrových námestí a ktorí pomeriavajú nasledujúce roky touto euforickou atmosférou, sa ťažko zbavujú pocitu frustrácie a ľútosti z toho, že sa im nenaplnili vtedajšie krásne, aj keď hmlisté a väčšinou aj dosť naivné sny. Aká je však ich celková bilancia vtedy, keď merajú dnešnú realitu „prízemnejším“ metrom – prednovembrovými pomermi? 

Znamená ich kritické hodnotenie súčasnosti, že sa odvrátili od Novembra 1989 a túžia po návrate do minulosti? Rozhodne nie. Takmer trojpätinová väčšina (58 %) ľudí na Slovensku si myslí, že zmena spoločenského systému v roku 1989 stála za to, kým opačného názoru je po zvážení všetkých plusov a mínusov necelá tretina (30 %). Z nespokojnosti so súčasným ekonomickým a politickým systémom teda nevyplýva odmietanie Nežnej revolúcie. 

Zároveň je však pravda, že ponovembrový vývoj nevítajú všetci ľudia v rovnakej miere (graf 1). V prospech zmeny v roku 1989 sa vo vyššej miere prikláňajú jednotlivci s vyšším vzdelaním; ďalej ľudia mladšieho a stredného veku; študenti; ľudia, ktorí sú aktívni na trhu práce a z nich najmä tí, čo vykonávajú prácu tvorivejšiu, kvalifikovanejšiu, zodpovednejšiu, ako aj podnikatelia a živnostníci. 

Naopak kritickejšie sa k Novembru 1989 stavajú tí, čo sa cítia byť obeťami transformácie: ľudia s nižším vzdelanostným kapitálom; a najmä nezamestnaní; starší ľudia a dôchodcovia. Výskumy ukazujú, že následky ponovembrového vývoja takto reflektuje aj široká verejnosť: ustálilo sa presvedčenie, že pokiaľ ide o postavenie na trhu práce, z ponovembrových zmien vyťažili predovšetkým podnikatelia a odborníci či príslušníci inteligencie – na rozdiel od roľníkov a robotníkov, ktorým pripisovala komunistická ideológia privilegovanú pozíciu a vedúcu úlohu.

Česko-slovenské podobnosti a rozdiely... a spoločná výzva 

Nežná revolúcia patrí do spoločnej histórie Čechov a Slovákov. Nečudo, že postoje obyvateľov oboch republík majú veľa podobného. Na jednej strane je to podobné rozloženie postojov k Novembru v rozličných spoločenských prostrediach, podobné vnímanie víťazov a porazených transformácie, podobná interpretácia ziskov a strát v jednotlivých oblastiach života. 

Na druhej strane sa však priam so železnou pravidelnosťou prejavuje odlišnosť v podobe systematicky priaznivejšieho postoja českej verejnosti k Nežnej revolúcii a systematicky pozitívnejšieho hodnotenia zmien, ktoré vyvolala. Od prvých chvíľ po páde komunizmu až doteraz sa znovu a znovu ukazuje, že Česi vo vyššej miere prijali za svoju potrebu zásadnej zmeny ekonomického a politického systému, ktorú November priniesol. Inými slovami, presvedčenie o civilizačnom prepade spoločnosti počas komunistického režimu je u našich susedov pevnejšie zakotvené. 

Tento priaznivejší postoj v ČR sa prejavuje vo všetkých vekových i vzdelanostných skupinách, u ľudí s rôznym ekonomickým postavením – či už sú to študenti, pracujúci, dôchodcovia či nezamestnaní. Premieta sa aj do hodnotenia jednotlivých stránok dnešného života v porovnaní s prednovembrovým, ako aj do celkového vnímania Nežnej revolúcie. Na otázku, či „November stál za to“, odpovedalo kladne 66 %, na rozdiel od už spomínaných 57 % na Slovensku (tabuľka 4). Nežnú revolúciu hodnotí ako prevažne kladnú historickú udalosť 61 % Čechov oproti 51 % Slovákov. 

Tabuľka 4
„Keď sa pozriete späť, myslíte si, že zmena spoločenského systému, ku ktorej došlo u nás v roku 1989, stála za to?“ (v %)

 SRČR
Rozhodne a skôr áno5866
Skôr a rozhodne nie3022
Neviem1212

Zdroj: IVO/FOCUS a CVVM SOÚ AV ČR, október 2014.

Keď však odhliadneme od Novembra a všímame si iba hodnotenie dnešného ekonomického i politického systému, Česi svojou kritickosťou iba o málo zaostávajú za Slovákmi. Aj možnosť, že v horizonte nastávajúcej dekády bude ekonomický a politický systém o čosi lepší, pripúšťajú obyvatelia oboch republík v približne rovnakej miere (tabuľka 2). Ak mal pravdu prezident T.G. Masaryk, keď po založení Československej republiky tvrdil, že na zakorenenie demokracie je potrebných aspoň päť desaťročí, potom by sme už vlastne mali mať polovicu cesty za sebou. Uplynulých 25 rokov nás však presvedčili o tom, že tento výsledok sa nedostaví automaticky, len s plynutím času či s generačnou výmenou. Druhý polčas budovania demokracie si bude vyžadovať nemenej úsilia ako ten prvý: cestu medzi krajiny s vyššou demokratickou kultúrou si budú musieť tvrdo „odpracovať“ aktívni občania, ktorí dnes neraz prepadajú vyčerpaniu a rozčarovaniu a strácajú nádej. Ako to však povedal Václav Havel za oveľa ťažších pomerov, keď bola politická sloboda ešte v nedohľadne? 

„...Mírou naděje... není míra našeho rozveselení z dobrého běhu věcí a naší vůle se investovat do podniků viditelně mířících k blízkému úspěchu, ale spíš míra naší schopnosti usilovat o něco proto, že to je dobré, a nikoli pouze proto, že to má zajištěn úspěch. Čím nepříznivější je situace, v níž svou naději osvědčujeme, tím hlubší tato naděje je.“ 

Autorka článku: Zora Bútorová, Inštitút pre verejné otázky

-------

[1] Ide o výskum 25 rokov od Nežnej revolúcie očami občanov z októbra 2014. 

[2] Ide o výskum 25 rokov od revolúcie očami Slovákov a Čechov z 10. novembra 2014. 

[3] Veľmi kritické vnímanie situácie v slovenskom zdravotníctve potvrdzuje aj porovnanie s verejnou mienkou v ČR. Oproti obdobiu pred rokom 1989 ju hodnotilo ako zhoršenú až 55 % respondentov v SR, ale iba 15 % v ČR. 

[4] Nasledujúci obraz možno doplniť o poznatky z výskumu spoločnosti Medián pre RTVS a ČT, v ktorom respondenti vo veku 40 rokov a viac takisto posudzovali život pred revolúciou a dnes. Z výrazne pozitívnych zmien treba spomenúť zlepšenie ponuky tovarov a služieb (konštatovalo ho 85 % respondentov v SR) a možnosti realizovať sa a uplatniť svoj talent (58 %). Ambivalentne, resp. skôr kriticky vyznieva hodnotenie zmien v kvalite života: zlepšenie konštatuje iba 35 % respondentov, kým podľa 18 % nedošlo k zmenám a podľa 44 % sa kvalita života zhoršila. Spomedzi prevažne záporne hodnotených oblastí doplňme kvalitu verejných služieb – školstva a zdravotníctva (26 % : 15 % : 55 %) a možnosť dovolať sa vlastných práv (22 % : 23 % : 44 %). 

[5] Pre všetkých ľudí, čo sa narodili po roku 1946, už platí, že väčšiu časť svojho dospelého života prežili po páde komunizmu. 

[6] Výskum spoločnosti Medián pre RTVS a ČT ukázal, že takmer polovica ľudí na Slovensku (48 %) i v ČR vo veku 15-29 rokov nevedela spontánne uviesť, čo sa vlastne v Novembri 1989 stalo. 

[7] Podľa výskumu spoločnosti Medián pre RTVS a ČT je 70 % obyvateľov Slovenska vo veku 40 a viac rokov sklamaných z ponovembrového vývoja; svoje očakávania pokladá za naplnené 22 % a prekonané 1 % obyvateľov. Pocity sklamania sú na Slovensku rozšírenejšie ako v ČR, kde vyjadrilo sklamanie 54 % a uspokojenie zo splnených očakávaní 27 % respondentov.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár Marek Vagovič.

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Žiaden záujemca neponúka cenu, ktorá by uspokojila U. S. Steel. Predaj neuzavreli.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?