Stredná Európa ako objekt cudzieho autoritárskeho vplyvu

Autor: Inštitút pre verejné otázky | 27.12.2019 o 11:23 | Karma článku: 4,31 | Prečítané:  1676x

Aké sú hlavné zámery troch krajín – Ruska, Číny, Turecka – pri presadzovaní svojho vplyvu v strednej Európe?

Téma cudzieho vplyvu (politického, ideologického, kultúrneho a pod.) v tzv. zraniteľných demokraciách strednej Európy sa stala zvlášť aktuálnou v poslednom desaťročí, najmä po rozpútaní Ruskom vojensko-politickej agresie proti Ukrajine v roku 2014 a po zintenzívnení snáh komunistickej Číny o posilnenie svojho ekonomického postavenia v strednej a východnej Európe prostredníctvom formátu „16+1“.

Začiatkom roka 2018 v svetových médiách významne zarezonovala správa o „ostrej sile“ Ruska a Číny, publikovaná americkým think-tankom National Endowment for Democracy v spolupráci s Inštitútom pre verejné otázky (Bratislava), Inštitútom verejných otázok (Varšava) a expertmi zaoberajúcimi sa Latinskou Amerikou. Autori tejto správy skúmali ideologické a politické základy „ostrej sily“ Ruska a Číny, jej prejavy a implikácie v Poľsku, na Slovensku, v Argentíne a Peru.

Budapeštiansky think-tank Political Capital vydal v decembri 2019 rozsiahlu správu, analyzujúcu vplyv cudzích štátov s autoritárskymi režimami resp. s autoritárskou mocenskou praxou v troch stredoeurópskych krajinách – v Maďarsku, na Slovensku a v Českej republike.

Na vypracovaní tejto správy sa okrem maďarských expertov podieľali analytici pražského Inštitútu bezpečnostných štúdií (PSSI) a IVO.  Predmetom skúmania boli tentokrát aktivity troch veľkých euroázijských a ázijských štátov – Ruska, Číny a Turecka. Oveľa asertívnejšia než v minulosti zahraničná a bezpečnostná politika súčasného tureckého vedenia podnietila maďarských, českých a slovenských expertov k skúmaniu aktivít Turecka. 

Pri analýze vplyvu troch spomínaných cudzích štátov v strednej Európe autori najnovšej štúdie prihliadali na zvláštnosti ich politických režimov a vzťahy s krajinami Západu.

Rusko je konsolidovaná autokracia s kleptokraticko-oligarchickým systémom vlády, založeným  na mocenskej vertikále, absolútnej centralizácii štátneho aparátu a priamom zasahovaní represívnych zložiek do politického procesu s cieľom nepripustiť vznik politických alternatív a zabrániť takým zmenám moci, ktoré vládnuca korporácia vníma ako svoje ohrozenie. 

Čína je diktatúra jednej strany s ústavným zakotvením monopolu moci, s oficiálnou štátnou ideológiou, so silnými  právomocami skoncentrovanými v rukách najvyššieho straníckeho lídra, s potláčaním akýchkoľvek opozičných občianskych prejavov, s krutým prenasledovaním disidentov a občianskych aktivistov, so systematickým porušovaním ľudských práv a občianskych slobôd.

Turecko je volebná demokracia s prvkami neliberálneho výkonu moci. Politický systém tu stále zachováva vcelku súťaživý charakter, ale centrálna moc sa usiluje o koncentráciu právomocí, čo vedie k obmedzovaniu priestoru pre slobodnú politickú súťaž.  Neúspešný pokus o štátny prevrat s nejasným pozadím poslúžil v roku 2016 centrálnej vláde na posilnenie svojho mocenského postavenia a represívne kroky rôznej povahy (od vylúčenia zo štátnej služby až do zadržania a súdnych procesov) proti osobám podozrivým z účasti na tomto pokuse alebo z jeho podpory. 

Rusko a Čína majú s EÚ a NATO konkurenčné (a v niektorých ohľadoch až nepriateľské) vzťahy. Turecko je odlišný prípad. V roku 2005 EÚ otvorila s Tureckom rokovania o členstve (i keď v roku 2016 tieto rokovania boli pozastavené). Vzťahy medzi Tureckom a EÚ sú značne komplikované,  perspektívy členstva v EÚ vzhľadom na zvláštnosti vnútropolitického vývoja v Turecku sú v dohľadnej budúcnosti nejasné. Turecko je pritom členskou krajinou NATO, ktorá participuje na programoch aliančnej spolupráce, je to partnerská a spojenecká krajina, tento fakt sa odráža na jej dvojstranných vzťahoch s inými členskými krajinami.

Aké sú teda hlavné zámery troch skúmaných krajín pri presadzovaní svojho vplyvu v strednej Európe?

Strategickým cieľom súčasného ruského štátu ako principiálneho odporcu liberálnej demokracie je oslabenie jej základov, oslabenie procesu európskej integrácie a rozrušenie EÚ, podpora odstredivých tendencií vnútri jednotlivých členských krajín, odpojenie strednej Európy od EÚ a NATO, relativizácia a podľa možnosti aj zvrátenie výsledkov spoločenských reforiem po páde komunistických režimov v krajinách strednej Európy, posilnenie tunajších protisystemových a protieurópskych síl. Rusko sa usiluje o geopolitický revanš vo vzťahoch so Západom po rozpade ZSSR a chce premeniť strednú Európu, vrátane Slovenska, na súčasť takéhoto revanšu. Čiastkovým cieľom ruského vplyvu je prispieť k uvoľneniu a následne aj k zrušeniu sankcií zavedených Západom po agresii Ruska proti Ukrajine.

Strategickým cieľom  čínskeho vplyvu je vytvorenie vhodných politických podmienok pre masívnu ekonomickú expanziu do tohto regiónu. Tomuto cieľu je prispôsobený osobitný formát spolupráce Číny so stredo- a východoeurópskymi krajinami „16+1“, ktorý má slúžiť aj ako podporný regionálny politický modul pre globálnu čínsku iniciatívu „Nová hodvábna cesta“. Súčasťou úsilí na dosiahnutie spomínaného strategického cieľa je promovanie súčasného modelu ekonomického vývoja Číny. Čiastkovými cieľmi čínskeho vplyvu je neutralizácia pokusov miestnych pro-demokratických aktérov (štátnikov, politikov, MVO, médií) o výklad citlivých pre Čínu tém, takých ako politika jednej Číny, otázka Taiwanu, Tibet, Dalai Lama, situácia s ľudskými právami).

Zatiaľ čo aktivity Ruska a Číny v krajinách strednej Európy boli dlhší čas predmetom mediálnej pozornosti a expertného posúdenia, prípad Turecka je iný: analytické štúdie o aktivitách zameraných na posilnenie vplyvu Turecka v strednej Európe sú oveľa zriedkavejšie, čo súvisí najmä s tým, že tieto aktivity doteraz nemali výraznejšiu politickú komponentu a zameriavali sa skôr na prezentáciu tureckej kultúry a umenia, na turizmus a biznis. V posledných rokoch sa však Turecko stalo arénou kontroverzne vnímaného vnútropolitického vývoja (prejavy neliberálneho výkonu moci a autoritárske tendencie v prostredí vládnych síl, pokus o štátny prevrat v roku 2016,  opakované miestne voľby v Istanbule v roku 2019), stalo sa aktérom nie menej kontroverzných zahranično-politických a vojenských krokov (napríklad, operácia tureckej armády v severnej Sýrii), čo postavilo turecký štát  pred úlohu poskytnúť zahraničnej verejnosti ich presvedčivú interpretáciu.

Ako teda aktivity troch cudzích štátov posilňujú v Maďarsku, na Slovensku a v Českej republike pozície miestnych odporcov liberálnej demokracie, euroskeptických a autoritárskych populistov?

Odpoveď je zaujímavá a symptomatická. Vo všetkých troch skúmaných stredoeurópskych krajinách bol zaznamenaný evidentný „súzvuk“ ruského a čínskeho vplyvu  s miestnymi odporcami EÚ, NATO, Západu a liberálnej demokracie. V tomto kontexte sa turecký vplyv vôbec neprejavil na Slovensku a v Českej republike, išlo tu takmer výlučne o kultúrne a umelecké aktivity, o vedeckú a akademickú výmenu, nie o snahy vplývať na spoločensko-politický vývoj,  na verejný a mediálny diskurz, resp. vytvárať vlastné lobistické siete v prostredí miestnych euroskeptikov a populistov. Iba v Maďarsku experti spozorovali pokusy miestnych aktérov sprítomniť  a pozitívne sa postaviť k skúsenostiam s autoritárskym výkonom moci v Turecku resp. podporiť problematické zahranično-politické kroky tureckej vlády.  Stalo sa tak preto, lebo – ako tvrdia maďarskí analytici – súčasná maďarská vláda fakticky pozýva do svojej krajiny autoritarizmus zvonku, aby  ho mohla v podobe vhodného argumentu použiť v domácej politike a v komunikácii  s obyvateľstvom. 

Autor článku: Grigorij Mesežnikov, Inštitút pre verejné otázky

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Začne nosiť Kočner väzenský odev a prečo nejde Rusko do basy? (otázky a odpovede)

Kedy začne rozhodovať Najvyšší súd a ďalších 10 odpovedí.


Už ste čítali?