reklama

Rusko na Blízkom východe, január 2020: Od Brežneva k Putinovi

Rusko nie je jedinou krajinou, ktorá sa nenachádza bezprostredne v blízkovýchodnom regióne, avšak aktívne sa angažuje v tunajšom vývoji.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Významných vonkajších aktérov je tu viac – sú to Turecko a Irán, susediace s týmto regiónom, sú to geograficky oveľa vzdialenejšie USA, ale aj niektoré západoeurópske štáty (najmä Veľká Británia). Hoci ruská diplomacia sa usiluje vytvoriť zdanie, že súčasná ruská politika v tomto regióne je akýmsi návratom k aktívnej politike ruského štátu z obdobia 19. storočia, v skutočnosti ruské vedenie na čele s Vladimírom Putinom nadväzuje vo svojej blízkovýchodnej politike na niekdajšiu líniu Sovietskeho zväzu. Prejavuje sa to v dvoch smeroch.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Po prvé, Rusko, podobne ako v minulosti Sovietsky zväz, sa usiluje vytvárať na Blízkom východe protiváhu demokratickému Západu (najmä USA a NATO). Krátke obdobie hľadania kompromisu alebo dokonca určitej koordinácie postupov so Západom (Michail Gorbačov, Boris Jeľcin) je dávno preč, v polovici prvej dekády 21. storočia nastúpila éra konfrontácie so Západom, politika „podkurovania“ nenávidenej Amerike všade kde sa len dá.

Po druhé, tak ako v minulosti komunistický ZSSR na čele s Leonidom Brežnevom otvorene podporoval na Blízkom východe totalitné diktatúry (Gamal Abdel Naser, Muammar Kaddafi, Hafíz Asad, Saddam Husajn), tak aj dnešné Rusko jednoznačne inklinuje k podpore diktátorských režimov (Bašár Asad, iránska teokracia) alebo koketuje s ich „proxies“ (teroristické hnutia Hamas a Hizballah).

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Neprehliadnuteľné sú však isté odlišnosti v prístupoch niekdajších komunistických vodcov ZSSR a terajších ruských vládcov. Sovietsky zväz v arabsko-izraelských konfliktoch v 50. – 80. rokoch stál na strane arabských štátov, dodával do Egypta a Sýrii svoje zbrane a posielal tam svojich vojenských „poradcov“, ktorí sa často zapájali do bojových aktivít – napríklad ako letci alebo delostrelci – v uniformách miestnych armád, ale nikdy neposlal na Blízky východ regulárne jednotky Sovietskej armády. Vladimír Putin toto pomyselné tabu pred časom porušil a v roku 2015 nariadil zásah ruských ozbrojených síl v Sýrii na strane diktátora Bašára Asada v jeho konflikte s miestnymi opozičnými silami, so zdôvodnením nevyhnutnosti boja proti islamskému extrémizmu a terorizmu. Odvtedy už piaty rok zažíva Sýria ruskú vojenskú prítomnosť, ktorá sa najnázornejšie prejavuje v leteckom bombardovaní „nepriateľov“ režimu Asada, sprevádzanom početnými obeťami medzi civilistami a ich masovou emigráciou. Dnes popri nachádzajúcich sa v Sýrii príslušníkoch ozbrojených síl Ruskej federácie pôsobia tu aj občania RF najatí ruskými „súkromnými vojenskými spoločnosťami“. V prípade ich zaradenia ide o kamufláž, o krytie skúsených a dobre vycvičených vojakov s príslušnými hodnosťami, subordináciou a absolútnou logistickou a materiálnou podporou od ruského štátu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Príslušníci týchto „neoficiálnych“ ruských vojenských jednotiek sa v minulom roku objavili už aj v Líbyi, kde sa zapojili do ozbrojených aktivít na strane odporcov medzinárodne uznávanej líbyjskej vlády, ktorým velí vzbúrený generál Chalifa Haftar.

Natíska sa otázka: prečo došlo k tomu, že Rusko na Blízkom východe vojensky zasiahlo – najprv priamo v Sýrii a potom „v prestrojení“ aj v Líbyi?

Po prvé, ruské vedenie potrebovalo udržať vysokú úroveň politickej mobilizácie obyvateľstva prostredníctvom vojenských „úspechov“ vonku, naskočiť na militaristickú vlnu po anexii Krymu a okupácii časti Donbasu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Po druhé, pre Vladimíra Putina to bol ťah, ktorým chcel vrátiť Rusko (a aj seba osobne) ako partnera západných štátov pri pomyselnom rokovacom stole na celosvetovej úrovní po tom, čo v dôsledku agresii proti Ukrajine v roku 2014 boli na Ruskú federáciu uvalené politické a ekonomické sankcie západných štátov, Rusko bolo vylúčené z G8 a dostalo sa do značnej diplomatickej izolácie. Myšlienka ruského prezidenta bola pomerne jednoduchá: „Nechcete má brať ako partnera kvôli tomu čo sa stalo na Kryme a v Donbase, vyprevadili ste ma von „cez dvere“ skrz Ukrajinu? Tak ja sa ku Vám vrátim „cez okno“ skrz Sýriu. Potom ma budete musieť akceptovať a so mnou rokovať. V opačnom prípade prídu ešte väčšie problémy“.

Do istej miery sa tento ťah Vladimirovi Putinovi podaril. Západ nemohol úplne ignorovať realitu vytváranú pomocou bombardérov a rakiet. Áno, Rusko je späť za rokovacím stolom. Ale nie je to ten istý stôl, o ktorom sníval ruský prezident a Rusko tam sedí v inej pozícii, než ktorú by Putin rád mal. Rusko ani 5 rokov od ozbrojenej invázie do Sýrie nie je spať v G8, sankcie za vojnu proti Ukrajine sa nezrušili (naopak, nejaké sa dokonca pridali – napríklad kvôli zasahovaniu do volieb v USA) a ak Západ rokuje s Ruskom, tak predovšetkým v krízových formátoch (Sýria, Líbya), kde Rusko vystupuje nie ako skutočný partner západných štátov, ale ako jeho oponent, ako patrón protizápadných aktérov (Asad, Irán, Hizballah, Haftar). O skutočnom obnovení rovnocenného partnerstva Ruska so Západom v tomto prípade nemôže byť ani reči. Rusko tu figuruje ako „troublemaker“ tolerovaný z nevyhnutnosti.

Vladimír Putin využíva svoju prítomnosť na medzinárodných summitoch spolu so svetovými lídrami, ako napríklad na nedávnej konferencii o Líbyi v Berlíne (január 2020), na ktorej sa zúčastnili Angela Merkel, Emmanuel Macron, Boris Johnson, Giuseppe Conte, Mike Pompeo, Ursula von der Leyen, Charles Michel, Antonio Guterres a iní, aby domácemu obecenstvu ukázal, že Rusko je rešpektovaným medzinárodným partnerom. Chce tým zvýšiť vlastnú prestíž v očiach tých obyvateľov, ktorým hrdosť na podobné „úspechy“ vonku zastiera pohľad na aktuálny stav a reálne problémy vo vlastnej krajine, vrátane tých, ktoré boli spôsobené inými podobnými „úspechmi“ (napríklad zahraničnými sankciami) – technologické zaostávanie, pokles ekonomiky, sociálny prepad apod.

Najnovšie sa ruský prezident ukázal v spoločnosti svetových lídrov na spomienkovom fóre o Holokauste v Jeruzaleme (január 2020). Bol jediným z prítomných najvyšších štátnych predstaviteľov, účasť ktorého mala – popri samotnej spomienke na obete rasového besnenia nacistov – aj iné, vôbec s hlavnou témou podujatia nesúvisiace rozmery. Tie mali do činenia s aktuálnou agendou rusko-izraelských vzťahov, ktoré majú svoje ťažisko v spletitej situácii na Blízkom východe.

Od roku 2015 vzťahy dvoch štátov výrazne poznačila účasť Ruska vo vojne v Sýrii na strane zarytých nepriateľov Izraela – Bašára Asada, Iránu a teroristického hnutia Hizballah. Izrael do samotnej vojny v Sýrii nijako nezasahuje, avšak približovanie sa Iránu k izraelským hraniciam v Sýrii vníma židovský štát ako vážne ohrozenie, keďže iránsky fundamentalisticko-mesianistický režim sa netají svojim zámerom vymazať Izrael z mapy regiónu. Ruská vojenská prítomnosť v Sýrii týmto ambíciám ajatolláhov nahráva, dodáva Iránu isté geopolitické krytie a obmedzuje možnosti Izraela iránsku hrozbu včas a operatívne eliminovať. Izrael stanovil pre Irán a jeho „proxies“ v Sýrii striktnú červenú čiaru – „nie“ dislokácii iránskych jednotiek v blízkosti izraelskej časti Golanských výšin, „nie“ inštalácii v Sýrii iránskeho vojenského zariadenia zameraného na Izrael a „nie“ presunu sofistikovaných iránskych rakiet cez územie Sýrie do Libanonu. Prekročenie tejto červenej línie Izrael nehodlá tolerovať a dáva to najavo občasným bombardovaním a ničením iránskych vojenských objektov na sýrskom území.

Izraelský premiér Benjamin Netanyahu je snáď jediným západným politikom, ktorý sa pravidelne stretáva s Vladimírom Putinom v Rusku. Hlavným dôvodom jeho čulých kontaktov s ruským prezidentom je práve iránska hrozba pre Izrael. Izrael by sa chcel vyhnúť situácii, keď jeho prípadné aktivity proti Iranu a Hizballahu v Sýrii spôsobia konfrontáciu s Ruskom. A o tom, akým zvláštnym partnerom je dnešné Rusko názorne potvrdila kauza ruského výzvedného lietadla zostreleného sýrskou protileteckou obranou v septembri 2018. Rusko okamžite obvinilo zo zodpovednosti za túto katastrofu Izrael, s absurdným tvrdením, že izraelské lietadlo sa vraj „prikrylo“ ruským lietadlom od sýrskej protileteckej obrany, hoci v čase zostrelenia ruského vyzvedača sa už dávno nenachádzalo vo vzduchu v priestore kde sa všetko odohralo.

Zodpovednosť za bojové zlyhanie zvalil ruský najvyšší vojenský establishment, známy zo sovietskych čias svojim zúrivým antisemitizmom a protizraelským cítením, zo Sýrčanov a v podstate aj sám zo seba na Izrael. Následne sa na ruských federálnych televíznych kanáloch a v iných pro-vládnych médiách rozpútala ostrá protiizraelská a antisemitská kampaň, ktorá nadobudla takú intenzitu, že ju vraj napokon musel pritlmovať samotný ruský prezident. V tomto kontexte (aj vzhľadom na pokračujúci konflikt v Sýrii) sa dá pochopiť postoj izraelskej vlády, ktorá sa snaží vyjsť v ústrety Putinovi v rôznych iných veciach tak, aby sa nekomplikovali strategické vyhliadky Izraela na udržanie schopnosti čeliť iránskej hrozbe.

Tento moment bolo cítiť na celkovom koncepte usporiadania spomienkovej akcie pri príležitosti 75. výročia oslobodenia tábora Auschwitz-Birkenau v Jeruzaleme, keď podľa niektorých miestnych a medzinárodných komentátorov sa Vladimirovi Putinovi dostalo osobitnej pozornosti a prijatia z izraelskej strany, pričom vybraní ruskí oligarchovia, blízki Putinovi, sa stali spolu-sponzormi niektorých častí oficiálneho programu. Zvolený koncept fóra, najmä v kontexte prebiehajúceho ostrého sporu medzi Ruskom a Poľskom o interpretáciu príčin druhej svetovej vojny (pozri viac tu), odradil od účasti na tomto podujatí poľského prezidenta Andrzeja Dudu, čo zrejme v ďalšom období negatívne poznačí už aj bez toho dosť komplikované vzťahy medzi Poľskom a Izraelom. Vzhľadom na to, ako pristupuje k politiku Vladimír Putin, je takmer isté, že takýto nepriaznivý vývoj v poľsko-izraelských vzťahoch bude považovať za svoj veľký osobný úspech.

Ruský prezident mal v Jeruzaleme počas spomienky na obete Holokaustu ešte jednu nezvyčajnú agendu na „vybavenie“ – kauzu izraelskej turistky Naamy Issachar, de facto rukojemníčky ruského štátu, ktorú Rusko chcelo „zobchodovať“ vo svoj prospech s jej materskou krajinou. Naama bola v marci 2019 zadržaná v tranzitnej zóne letiska Šeremetievo (čiže nie na území ruského štátu, ale tam kde sa občania cudzích štátov nachádzajú mimo ruskej jurisdikcie) pri prestupovaní z letu z Indie na let do Izraela. Bola v tranzitnej zóne ruskými orgánmi zadržaná, unesená na ruské územie, tam v jej batožine sa našlo 9,5 gramov marihuany. Za tento nález („pašovanie drog“) ju ruský sud v októbri 2019 odsúdil na 7,5 rokov väzenia. Rusko sa zrovna v tom čase usilovalo zabrániť vydaniu do USA zadržaného v Izraeli v roku 2015 ruského hackera Alexeja Burkova. Ten ukradol americkým majiteľom kreditných kariet milióny dolárov. Rusko žiadalo, aby Burkov bol vydaný do Moskvy. Na výmenu ponúklo Izraelu vrátenie Naamy. Jeruzalem však vyhovel svojmu strategickému americkému spojencovi a po vykonaní príslušnej procedúry a v súlade s izraelsko-americkou dohodou vydal v novembri 2019 Burkova americkým federálnym orgánom na trestne stíhanie v USA.

Odsúdená Naama pocestovala do ruského väzenia na výkon trestu za zločin ktorý nespáchala (nemohla predsa nič pašovať do Ruska, na územie ktorého vôbec nemala vstúpiť a dostala sa tam nedobrovoľne). Ani údajné dobre vzťahy medzi Netanjahuom a Putinom nezapôsobili tak, ako čakali v Izraeli. Nepomohli ani apely nešťastnej matky, ani masívna verejná kampaň za oslobodenie turistky, ktorá mala tú smolu, že cestovala domov tranzitom cez Rusko.

Až na Fóre o Holokauste v Jeruzaleme malo byť oznámené rozuzlenie jej kauzy. A ako inač – mal to byť „deal“ v súlade s predstavami Ruska. Keď už teda nevyšiel „deal“ s vydaním hackera Burkova, tak to bude iný „deal“, oveľa atraktívnejší, s nehnuteľnosťou v Jeruzaleme – „My vám vrátime vašu Naamu, ale vy nám za to odovzdáte kľúče od Alexandrovského podvoria“.

Od polovice 19. storočia, v období Osmanskej ríše, a neskôr pod britským mandátom, táto nehnuteľnosť (budova) v jeruzalemskom Starom meste patrila ruskej Cárskej pravoslávnej palestínskej spoločnosti, vedenie ktorej po komunistickom prevrate v roku 1917 utieklo do zahraničia a pokračovalo v spravovaní budovy. Izrael tento stav celý čas akceptoval. V roku 2015 sa však Ruská federácia začala o budovu zaujímať a napokon aj oficiálne si nárokovať majetkové právo na tento dom, vraj zdedený po cárskom Rusku, čomu sa však pôvodný vlastník, ktorý sídli v Mníchove, bránil. Uväznená Naama, izraelská de facto rukojemníčka, sa stala ruským tromfom v prečudesnom výmennom obchode.

Rusko veľmi dobre vie, že záchrana ľudských životov a oslobodenie izraelských občanov z cudzieho zajatia je bezpodmienečná a nespochybniteľná priorita v politike židovského štátu, nech tá cena bude akokoľvek vysoká. Čo je to jedná budova oproti ľudskému životu nespravodlivo odsúdenej mladej ženy? A tak podľa informácií izraelských médií, práve v závere roka 2019, keď Naama už začala odpykávať krutý trest v ruskom väzení, izraelský úrad pre registráciu vlastníctva nehnuteľností „priklepol“ budovu ruskému štátu. Počas Fóra o Holokauste sa Vladimír Putin stretol s matkou Naamy a oznámil jej, že s jej dcérou už teraz „bude všetko v poriadku“, čiže naznačil, že bude napokon oslobodená. Ruské média vzápätí zverejnili informáciu, že Alexandrovské podvorie už je v rukách ruského štátu.

Vladimír Putin sa vrátil z Izraela domov ako veľký víťaz, ktorý zase niečo pre Rusko získal. Fakt, že zo strany Ruska išlo o obyčajný cynický obchod súčasťou ktorého bol ľudský osud asi mnohých ľudí v Rusku až tak veľmi nevyrušil. Veď je to politika, a tá v podaní Ruska na Blízkom východe je najmä o moci, vplyve a materiálnej výhode.

Grigorij Mesežnikov

 

Inštitút pre verejné otázky (IVO) v rámci projektu realizovaného v spolupráci s medzinárodným Partnerstvom pre otvorené informácie (OIP) sa venuje otázkam hybridných hrozieb pre demokraciu na Slovensku a v regióne strednej Európe, analyzuje faktory, ktoré prispievajú k posilneniu alebo oslabeniu týchto hrozieb. Súčasťou projektových aktivít sú analytické príspevky, zámerom ktorých je priblížiť verejnosti dôležité fakty a súvislosti. Oblasťou osobitnej pozornosti sú zahranično-politické aktivity Ruskej federácie, štátu, ktorý v poslednom desaťročí realizuje hybridnú vonkajšiu expanziu, spočívajúcu v kombinácii vojenských, politických, ekonomických a informačno-propagandistických stratégií zameraných na okolitý svet.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Zahraničná politika Ruska už dlhší čas slúži jeho vedeniu nielen na riešenie vonkajších problémov, ale aj na čisto vnútropolitické účely, najmä na posilnenie legitimity vládnej moci, jej koncentráciu a dlhodobé udržanie a na ideologické pôsobenie na obyvateľstvo, a to tak v samotnom Rusku, ako aj v iných štátoch.

V sérii príspevkov na tomto blogu budeme v roku 2020 vysvetľovať čitateľom pozadie a kontexty vybraných udalostí, súvisiacich so zahraničnou politikou Ruska, s prihliadnutím na ich celkový význam a aktuálnosť.

 

 

Inštitút pre verejné otázky

Inštitút pre verejné otázky

Bloger 
  • Počet článkov:  38
  •  | 
  • Páči sa:  3x

Občianske združenie Inštitút pre verejné otázky je nezávislým mimovládnym think tankom. Presadzujeme hodnoty otvorenej spoločnosti a demokratickej politickej kultúry vo verejnej politike. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu