Rusko-bieloruské déjà vu, február 2020

Autor: Inštitút pre verejné otázky | 22.2.2020 o 12:32 | (upravené 24.2.2020 o 7:49) Karma článku: 4,50 | Prečítané:  1750x

Prečo zatiaľ nedošlo k integrácii Ruska a Bieloruska? Ako vzájomné vzťahy týchto dvoch štátov formujú Vladimir Putin a Aleksandr Lukašenko?

Vzťahy medzi Ruskom a Bieloruskom, dvoma susednými krajinami, majú špecifiká, odlišujúce ich od vzťahov medzi inými štátmi, ktoré vznikli na území bývalého Sovietskeho zväzu po jeho rozpade – vrátane tých, ktoré sú dnes členmi formálne existujúceho Spoločenstva nezávislých štátov (vzniklo koncom roka 1991). Tieto špecifiká treba brať do úvahy pri sledovaní správ o tom, ako najvyšší predstavitelia obidvoch štátov – Vladimir Putin a Aleksandr Lukašenko – pristupujú k riešeniu problémov objavujúcich sa  v ich vzájomných vzťahoch (tak medzištátnych, ako aj osobných).  Je dôležité si to uvedomiť aj v súvislosti s nedávnym, na prvý pohľad dramatickým vývojom, ku ktorému došlo po stretnutí oboch lídrov v Soči začiatkom februára 2020 a po následnom vyhlásení Lukašenka, že v Rusku uvažujú o pohltení bieloruského štátu a že on, Lukašenko, to nikdy nepripustí.

Namiesto ZSSR rusko-bieloruský zväz

V apríli 1997, iba 5 rokov po rozpade Sovietskeho zväzu,  podpisom osobitnej medzištátnej zmluvy vznikol Zväzový štát Ruska a Bieloruska. A hoci tento štát nemá medzinárodno-právnu subjektivitu porovnateľnú so subjektivitou etablovaných národných štátov, nemá napríklad také neoddeliteľné atribúty štátnosti ako vlajka, štátny znak alebo hymna, nemá riadne zvolený parlament, nemá vytvorenú funkčnú vládu, nemá skutočnú hlavu štátu, samotný fakt jeho existencie odráža osobitný charakter väzieb medzi dvoma krajinami.  Dve členské krajiny tohto medzištátneho zväzu – Republika Bielorusko a Ruská federácia – majú vlastnú zahraničnú politiku, sú členmi OSN, OBSE a iných medzinárodných organizácii, každá z nich udržuje samostatne diplomatické styky s inými štátmi, avšak v okamihu, keď vstupujú do vzťahov medzi sebou, vstupujú do nich ako členovia spoločného (kvázi)štátneho útvaru.  Ide teda o stav, v ktorom sa z obidvoch strán prelína zahraničná politika s vnútropolitickou agendou.

Keď sa v roku 1996 v Moskve a Minsku začali podnikať kroky ku vzniku „zväzového štátu“, motívy jeho iniciátorov neboli úplne identické. Došlo však k zhode medzi takými dosť odlišnými lídrami ako vtedajší prezident Ruska Boris Jeľcin a vtedajší (a dnes stále úradujúci) prezident Bieloruska Aleksandr Lukašenko v prístupoch k vytvoreniu zvláštnej nadštátnej štruktúry. V Rusku sa v tom čase významne posilnili ľavicové sily (najmä komunisti, ktorí v roku 1995 vyhrali voľby do Štátnej Dumy), ktorí tlačili na zvrátenie procesu dezintegrácie ZSSR (v tom ich podporovali nacionalisti). V Štátnej Dume sa im dokonca podarilo zrušiť súhlas niekdajšieho Najvyššieho Sovietu RSFSR s rozpustením Sovietskeho zväzu (i keď išlo skôr o symbolicky krok bez hmatateľných právnych následkov). Boris Jeľcin síce nebol zástancom revízie rozpustenia ZSSR (veď iba niekoľko rokov predtým sám bol jeho bezprostredným a najaktívnejším účastníkom), ale nestaval sa proti zblíženiu dvoch kultúrne a jazykovo blízkych krajín. Mohol tým aspoň čiastočne napraviť u pro-komunistických voličov povesť rozbíjača desaťročia budovaného sovietskeho „bratstva národov“, prípadne obrúsiť ostrie útokov vedených proti nemu ortodoxnými komunistami. Napokon, ani on, prvý demokraticky zvolený ruský prezident,  nebol úplne slobodný od uvažovania v kategóriách zdedených z minulosti imperiálnych predstáv o územnej veľkosti štátu ako jeho najvyššej hodnote.

Situácia v Rusku sa v tom čase vyvinula tak, že bieloruský líder Lukašenko tam začal byť pomerne populárnou politickou postavou. Práve pro-sovietsky a autoritársky naladený ruský volič si v ňom videl potenciálneho nositeľa a zástancu jeho túžob po návrate k socialistickej minulosti. Boris Jeľcin, ktorého komunisti v Štátnej Dume neustále škandalizovali a opakovane sa pokúšali odstrániť od moci prostredníctvom impeachmentu, už nemohol kandidovať v ďalších voľbách a Lukašenko začal uvažovať  o tom, že vznikajúca „zväzová“ štruktúra by mu mohla pomôcť sa etablovať ako „celozväzovému“ politikovi s možnosťou bezprostredného oslovenia ruského elektorátu  a s perspektívou zvolenia na funkciu zväzového prezidenta s reálnymi mocenskými právomocami. Nečakaná abdikácia  Jeľcina a prebratie prezidentského úradu Vladimirom Putinom v decembri 1999 však zmarila navždy politické ambície bieloruského prezidenta stať sa lídrom zväzového štátu a samotný tento štát, prezentovaný ako model pre integráciu dvoch krajín, sa stal v skutočnosti nástrojom na dosiahnutie konkrétnych politických cieľov (tak vonkajších,  ako aj vnútorných) z obidvoch strán.

V čom je vlastne „deal“?

Zo strany Ruska išlo v tomto zväzku predovšetkým o udržanie Bieloruska na orbite svojho geopolitického vplyvu, o posilnenie jeho ekonomickej a energetickej závislosti, o formovanie úzkych spojeneckých väzieb v oblasti bezpečnosti a obrany, zameraných primárne proti Západu (najmä proti NATO). Zo strany Bieloruska išlo o využitie osobitných vzťahov s Ruskom na konsolidáciu autoritárskeho režimu Lukašenka, na upevnenie jeho osobných mocenských pozícií,  a to aj vďaka preferenciám, ktoré Moskva poskytovala Minsku v oblasti dodávok energetických surovín. Tá hlavná preferencia spočívala v možnosti odberu plynu a ropy podľa ruských vnútorných cien alebo so špeciálnou zľavou. Prinášalo to Minsku príjmy v podobe marže z predaja do zahraničia paliva vyprodukovaného dvoma bieloruskými rafinériami (v Mozyre a Polocke) z dodaných ruských surovín.

V priebehu dlhšieho obdobia ustanovenia rusko-bieloruskej zväzovej zmluvy sa realizovali selektívne a asymetricky. Najviditeľnejšie sa prejavovali na území Bieloruska a v obranno-bezpečnostnej oblasti. Zaviedol sa režim spoločnej kontroly západnej hranice Bieloruska. Na území Bieloruska prevádzkuje Rusko svoje vojenské objekty s obslužným personálom. Odohrávajú sa tu spoločné rusko-bieloruské vojenské manévre. Vytvorené v súlade so stanovami zväzového štátu spoločné kolégiá  fungujú na tzv. silových ministerstvách, čo slúži na jednej strane Rusku na  posilnenie jeho obranno-bezpečnostnej prítomnosti v Bielorusku (vrátane spravodajského krytia) a na druhej strane prezidentovi Lukašenkovi na konsolidáciu moci.

Na medzinárodnej aréne postupuje Bielorusko vždy v zhode s Ruskom. Rusko podporuje režim Lukašenka vtedy, keď sa ten stáva objektom kritiky so strany západných štátov alebo medzinárodných organizácií pre nedemokratické a autoritárske praktiky, napríklad, pre volebné manipulácie, represie proti politickým oponentom a občianskym aktivistom, obmedzovanie slobody tlače (tu by sa žiadalo dodať, že Bielorusko je jediným európskym štátom, ktorý nie je členom Rady Európy pre neuspokojivý stav v oblasti ľudských práv a právneho štátu, kvôli  čomu sa  často stávalo objektom kritiky). Na oplátku Bielorusko hlasuje v OSN a v iných medzinárodných organizáciách spolu s Ruskom, odmieta sa pripojiť k rezolúciám, kritizujúcim ruský štát za jeho kroky (napríklad vojnu proti Ukrajine, i keď  ruskú anexiu Krymu Lukašenko oficiálne nepriznal).

Fata morgana „integrácie“

K skutočnej integrácii, ktorá sa medzitým stala politickou mantrou (väčšinou pri príležitosti stretnutí oboch lídrov), však vôbec nedošlo. Jedným z dôvodov toho, že integrácia zostala iba na papieri, bola zvláštna situácia, v ktorej sa ocitol bieloruský líder.

Tesná spolupráca a vojensko-politické spojenectvo s Ruskom mu pomáha udržiavať moc, odolávať tlakom zo zahraničia, ale najmä čeliť vnútornému tlaku zo strany jeho odporcov. Ukončenie autoritárskej moci Lukašenka v dôsledku prípadných aktivít  demokratickej opozície a aktérov občianskej spoločnosti, naštartovanie demokratických reforiem a zlepšenie vzťahov Bieloruska so Západom je pre podobne nastavený autoritársky režim v Rusku to posledné čo by si mohol  priať. Najmä ak Moskva stále počíta s Bieloruskom vo svojich predstavách  o obrode Ruska ako imperiálneho štátu, ktorý pozbiera a vráti späť svoje niekdajšie územia, predovšetkým tie, ktoré podľa Moskvy patrili a patria do tzv. „Ruského miru“.

Takéto imperiálne predstavy však Lukašenkovi ako vodcovi jeho vlastného štátu viditeľne prekážajú. Lukašenko vie, že v prípade ak by sa nekonečne omieľaná mantra o potrebe „integrácie“ dvoch krajín naozaj realizovala, nebolo by to nič iné než včlenenie Bieloruska do Ruska. Išlo by o faktickú anexiu. Pre bieloruského autokratického lídra predstava, že by bol na čele síce územne väčšej, ale absolútne nesamostatnej gubernie v rámci Ruskej federácie (alebo  ruského štátu pod iným, zmeneným názvom), je ťažko akceptovateľná, znamenala by preňho úplnú degradáciu.

Dvojitá hra Lukašenka

Preto už roky hrá Lukašenko dvojitú politickú hru – odoláva tlakom Ruska na „integráciu“ vo forme inkorporácie (faktickej anexie), prezentuje Západu toto úsilie ako zápas za národnú samostatnosť, ktorý je dôležitejší než dodržiavanie ľudských práv a demokratických pravidiel a zároveň od Ruska požaduje pokračovanie režimu obchodných preferencií, aby sa vraj nemusel primknúť k Západu. Táto hrá, napriek tomu, že bola a je dosť prehľadná, zatiaľ bieloruskému lídrovi vychádza. Podarilo sa mu pred niekoľkými rokmi dosiahnuť zrušenie sankcií EÚ, zavedených za protidemokratickú prax, a to i napriek tomu, že k podstatnému zlepšeniu situácie v oblasti ľudských práv nedošlo. V tejto otázke Lukašenko využil tak „pragmatizmus“ niektorých západoeurópskych politikov, ako aj ich ilúzie, že autokratickí lídri sú schopní ísť na ústupky výmenou za predložené ekonomické výhody. V tomto sa západní politici ukázali ako krátkozrakí. Autokrati totiž nikdy nejdú na také ústupky,  ktoré môžu oslabiť ich moc.

Darilo sa doteraz Lukašenkovi aj pri zabezpečení energetických dodávok z Ruska, vďaka prísunu ruskej ropy bol zaistená produkcia bieloruských rafinérií a jej následný predaj do zahraničia.

Koncom roka 2019 – začiatkom roka 2020 však do hry masívne vstúpil (treba povedať, že nie úplne nečakane) špecifický faktor, spojený s vnútorným vývojom v Rusku. Podľa viacerých pozorovateľov Vladimír Putin pri úvahách o pokračovaní svojho pôsobenia v najvyššej štátnej funkcii sa o. i. začal zaoberať možnosťou „integrácie“ s Bieloruskom, čiže vznikom skutočne nového štátneho celku, ústava ktorého by dovolila Putinovi byť jeho prezidentom minimálne dve ďalšie – formálne úplne nové – volebné obdobia.  V tom čase ku koncu roka 2019 rokovania o dodávkach ruskej ropy do Bieloruska uviazli na mŕtvom bode, čo znamenalo, že ruská ropa do Bieloruska od 1. januára 2020 nepotečie. Bol to signál smerom k Lukašenkovi s cieľom prinútiť ho k väčšej ústretovosti voči Moskve.

Bieloruský prezident však oznámil, že na zabezpečenie produkcie palív Bielorusko nakúpi ropu v Nórsku, čo sa aj stalo v januári 2020. Išlo síce o malé, skôr symbolické množstvo – 80 tis. ton, ale Lukašenko to prezentoval ako vec prielomovú, tvrdil, že rokuje tiež s USA, Saudskou Arábiou a Spojenými arabskými emirátmi. Bieloruský vodca hromžil na adresu ruských dodávateľov (čiže v podstate na ruský štát), obviňoval ich,  že div že nedržia Bielorusov za hlupákov so svojimi cenovými ponukami. Tvrdil, že časy, keď vo vzájomných vzťahoch dominoval ruský „starší brat“ sú už nenávratne preč.

Amerika, Amerika ....

Začiatkom februára 2020 americký minister zahraničných vecí Mike Pompeo navštívil Minsk,  stretol sa tu s Lukašenkom. Bola to prvá oficiálna návšteva tak vysokopostaveného amerického vládneho predstaviteľa v Bielorusku. Pompeo oznámil zámer USA obnoviť v plnom rozsahu diplomatické vzťahy s Bieloruskom, vrátiť do Minsku svojho ambasádora a v perspektíve aj zrušiť sankcie, ktoré Spojené štáty zaviedli v minulosti kvôli autoritárskym praktikám minského režimu. Pompeo nezabudol zdôrazniť, že zlepšenie situácie v oblasti ľudských práv je  pre zmeny v prístupe terajšej americkej administratívy k Bielorusku nevyhnutnou podmienkou.  V v situácii, keď Minsk a Moskva sa naťahujú o cenu ropy a Lukašenko kritizuje Rusko za nátlak, keďže cíti, že v pozadí  je snaha o „integráciu“ podľa kremeľského návodu, Pompeo vyhlásil, že americké ropné spoločnosti sú schopné v plnej miere uspokojiť potreby Bieloruska, aby mu „pomohli vytvoriť svoj vlastný suverénny štát“.

Posmelený výsledkami Pompeovej  návštevy sa Lukašenko o pár dní odobral za Vladimirom Putinom do Soči, kde sa pokúsil urovnať spor o cenu na ruskú ropu, inými slovami získať zľavu, ktorú Bielorusko predtým využívalo ako člen Euroázijskej únie. Napokon vstup Bieloruska do samotného tohto zoskupenia v roku 2015 podmienil Lukašenko práve poskytnutím tejto zľavy.

Fiasko v Soči? Skôr déjà vu

Vyriešiť spor s Putinom sa však Lukašenkovi v Soči nepodarilo. Rusko trvalo na dodávkach ropy iba za svetové ceny, bez zľavy. O fakte, že na stretnutí dvoch prezidentov sa preberali dve prepojené otázky – cena ropy a vzájomná „integrácia“   – informoval spoľahlivý zdroj – agentúra Bloomberg.

Po návrate do Minska hlavný aktér rokovaní dal za pravdu americkej agentúre. Uviedol, že v Soči Rusko (čiže Vladimír Putin) naznačilo, že zníži cenu ropy výmenou za pripojenie Bieloruska k Rusku. Vyhlásil, že Minsk na rokovaniach s Ruskom vždy žiada rovnaké podmienky, nechce nič viac. „Ale hovoria nám: veď sme rôzne krajiny – čiže tým naznačujú, že musíme byť jednou. A ako môžeme mať jednu krajinu s Ruskom? Ako keby ste počuli: „Poďme včleniť Bielorusko do Ruska“.  Podľa Lukašenka však bieloruské (ale aj ruské) obyvateľstvo by nikdy nechcelo, aby sa dve krajiny zlúčili.  Upozornil, že jeho krajina bude aj naďalej „diverzifikovať“ nákup energetických surovín, aby nemuseli „kľačať kolenačky každý rok 31. decembra“.

Priebeh a výsledky rokovania v Soči sotva nadchli ruskú stranu. Zdá sa, že Vladimír Putin si uvedomil, že vznik rusko-bieloruskej „integrácie“ ako nástroj na pokračovanie jeho pôsobenia na vrchole moci je pre neústupčivosť Aleksandra Lukašenka momentálne menej priechodný, než ostatné varianty. Preto sa sústredil na zmeny v ruskej ústave,  ktoré by mali poistiť jeho postavenie do budúcnosti. Je však málo pravdepodobné, že sa úplne vzdá pokusov o „integráciu“, napriek tomu, že jeho bielorusky náprotivok sa čoraz častejšie prezentuje ako oduševnený obranca samostatnej bieloruskej štátnosti. Je preto možné konštatovať, že vo februári 2020 sme sledovali ďalší diel politického seriálu, ktorý vyvolal silný pocit déjà vu. Zdá sa, že tento diel vôbec nemusel byť posledný.

Grigorij Mesežnikov

 

Inštitút pre verejné otázky (IVO) v rámci projektu realizovaného v spolupráci s medzinárodným Partnerstvom pre otvorené informácie (OIP) sa venuje otázkam hybridných hrozieb pre demokraciu na Slovensku a v regióne strednej Európe, analyzuje faktory, ktoré prispievajú k posilneniu alebo oslabeniu týchto hrozieb. Súčasťou projektových aktivít sú analytické príspevky, zámerom ktorých je priblížiť verejnosti dôležité fakty a súvislosti. Oblasťou osobitnej pozornosti sú zahranično-politické aktivity Ruskej federácie, štátu, ktorý v poslednom desaťročí realizuje hybridnú vonkajšiu expanziu, spočívajúcu v kombinácii vojenských, politických, ekonomických a informačno-propagandistických stratégií zameraných na okolitý svet.

Zahraničná politika Ruska už dlhší čas slúži jeho vedeniu nielen na riešenie vonkajších problémov, ale aj na čisto vnútropolitické účely, najmä na posilnenie legitimity vládnej moci, jej koncentráciu a dlhodobé udržanie a na ideologické pôsobenie na obyvateľstvo, a to tak v samotnom Rusku, ako aj v iných štátoch.

V sérii príspevkov na tomto blogu budeme v roku 2020 vysvetľovať čitateľom pozadie a kontexty vybraných udalostí, súvisiacich so zahraničnou politikou Ruska, s prihliadnutím na ich celkový význam a aktuálnosť.

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Prvé dni po pôrode ovplyvnia celý život, aj tak delíme matky od detí

V roku 2018 sa na Slovensku narodilo predčasne štyritisíc detí.


Už ste čítali?