reklama

Bratia navždy, alebo „Ukrajina nie je Rusko“? – marec 2020

Vzťahy medzi susednými suverénnymi štátmi ovplyvňuje množstvo faktorov, vrátane spoločných historických skúseností.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Šieste výročie nelegálnej anexie ukrajinského Krymu Ruskou federáciou je príležitosťou nielen na rekapituláciu celej kauzy rusko-ukrajinskej vojny, jej príčin a doterajšieho priebehu, jej dopadu na situáciu v Európe, na stav medzinárodných vzťahov vo svete, ale aj na uvažovanie o širšom rámci a kontextoch vzťahov medzi dvoma krajinami, dvoma blízkymi národmi, ktoré v dôsledku súhry historických okolností v priebehu dlhších časových období boli súčasťami spoločných štátnych celkov. Osudy Ukrajiny a Ruska boli často blízke, nie však identické. Boli naozaj niekedy dosť prepletené, ale nikdy nevyústili do zániku jednej alebo druhej národnej entity, do ich splynutia do jedného celku. Faktom je, že dnes existujú vedľa seba dva samostatné štáty – Ruská federácia a Ukrajina.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Rusko-ukrajinské vzťahy: dnešný stav

Vzťahy medzi susednými suverénnymi štátmi ovplyvňuje množstvo faktorov, vrátane spoločných historických skúseností. Tie môžu byť aj povzbudzujúce, aj skľučujúce. V modernom globalizovanom svete, v ktorom režim liberálnej demokracie sa ukázal ako najviac akceptovateľný z hľadiska kvality života ľudí a nadnárodná integrácia na hodnotovom základe ako najperspektívnejšia forma mierovej koexistencie a spolupráce štátov a národov, význam historických faktorov, nech sú akékoľvek významné, sa odsúva do úzadia. Do popredia sa dostávajú systémové faktory – typ režimu, oddanosť univerzálnym princípom, vzťah k základným normám a hodnotám ľudského spolunažívania.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Čo vidíme dnes, v marci 2020, keď sa pozeráme na vzťahy medzi Ukrajinou a Ruskom, dvomi samostatnými štátmi, členskými krajinami OSN, OBSE a mnohých ďalších medzinárodných organizácií? Krajinami, obyvatelia ktorých sa dlho navzájom považovali za príslušníkov dvoch bratských národov?

Vidíme predovšetkým následky vývoja v predchádzajúcich šiestich rokoch. Časť územia jedného z týchto štátov ten druhý, väčší a silnejší, násilne uchopil, vojensky okupoval, začlenil do svojho územia a odvtedy vyhlasuje, že ho nikdy späť nevráti. Do inej časti územia napadnutého štátu silnejší štát poslal svoju mobilnú vojenskú jednotku, ktorá tam obsadila dôležité lokality a následne s pomocou miestnej ozbrojenej agentúry rozpútala konflikt s armádou a obyvateľstvom napadnutého štátu. Masívnym prísunom vojenskej techniky a vojenského personálu, vrátane regulárnych armádnych jednotiek, susedný väčší a silnejší štát vytvoril na území napadnutého štátu separatistické enklávy, v ktorých zaviedol vládnutie pod svojou kuratelou maximálne priblížené vlastnému systému – bezpečnostnému, politickému, ekonomickému a ideologickému.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Tým napadnutým štátom je Ukrajina, tým agresorom je Ruská federácia. Všetko čo bolo uvedené v predchádzajúcom odstavci sa odohralo a odohráva na území Ukrajiny. Jej územie bolo okupované a anektované Ruskom, nie naopak. Na území Ukrajiny bojoval, nachádzal sa a stále sa nachádza vojenský personál a vojenská technika Ruska, nie ukrajinská armáda a technika sa nachádza na území Ruska. Vo vojne na území Ukrajiny zahynulo viac ako 14 tisíc miestnych občanov – vojakov a civilistov. Zahynul tu aj určitý počet ruských občanov, ale boli to tí, ktorí prišli na Ukrajinu ako votrelci a padli tu v boji s ukrajinskou armádou, ktorá bránila suverenitu vlastného štátu. Na ruskom území sa nijaké boje neodohrávali, ukrajinská armáda ani raz neporušila hranicu susedného štátu, nepadol tu ani jeden výstrel. Z vojnou zasiahnutých a neskôr okupovaných oblastí Ukrajiny odišlo takmer 2 milióny obyvateľov, zo susedného územia Ruskej federácie neodišiel z týchto dôvodov ani jeden obyvateľ. Takéto dôvody tu jednoducho neexistovali.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Západné demokracie uvalili na Rusko politické a ekonomické sankcie (v niektorých oblastiach dosť bolestivé pre ekonomický a technologický vývoj), tie však nevrátia životy ľudí a nevykompenzujú Ukrajine obrovské materiálne straty.

Ozbrojený konflikt pokračuje, hoci s „nízkou“ intenzitou. Prímerie, ktoré bolo dosiahnuté v rokoch 2014 a 2015 pri politickom sprostredkovaní západných štátov, sa úplne nedodržiava, napätie periodicky eskaluje, zomierajú pritom ľudia – vojaci a civilisti. Na urovnanie konfliktu vznikol tzv. normandský formát, členmi ktorého sú Nemecko, Francúzsko, Ukrajina a Rusko, jeho efektivita je však od samého začiatku nízka, keďže iniciátor a hlavný aktér konfliktu sa snaží tento formát využívať ako nástroj na presadzovanie vlastných predstáv, nie na skutočné dosiahnutie mieru v súlade s princípmi medzinárodného práva. Aj preto dohody, podpísané v bieloruskom Minsku za prítomnosti Angely Merkelovej, François Hollandea, Petra Porošenka a Vladimíra Putina, síce zastavili otvorené boje, avšak nepriblížili politické riešenie konfliktu ani o piaď.

Priebeh samotného rusko-ukrajinského konfliktu odrážal veľkú asymetriu medzi jeho aktérmi, najmä z pohľadu vojenskej sily. Ukrajinská armáda, hoci spočiatku bola slabo pripravená, napokon nadobudla dostatočný potenciál na to, aby sa porátala so „separatistickými“ jednotkami. Nedisponovala však takou silou, aby mohla čeliť priamej a otvorenej vojenskej invázii neporovnateľne silnejšieho susedného štátu. V lete 2014 sa ukrajinskej armáde darilo úspešne vytláčať vytvorené a Ruskom vyzbrojené oddiely miestnych „separatistov“ – pro-ruských ozbrojených aktivistov a agentov pomiešaných s údajnými „dobrovoľníkmi - dovolenkármi“ z Ruska, väčšinou vojakmi regulárnych síl a záložníkmi, zaslanými ruským štátom. Keď sa však tento úspech v auguste 2014 začal blížiť k úplnému oslobodeniu časti donbaského regiónu zasiahnutého vojnou, došlo k otvorenej invázii ruskej armády pri meste Ilovajsk a postup ukrajinských síl bol zastavený. Podľa údajov, zverejnených ukrajinskou stranou, na bojoch pri Ilovajsku sa zúčastnilo 4 tisíc príslušníkov ozbrojených síl Ruskej federácie (tri taktické skupiny) za použitia 60 tankov, 320 obrnených vozidiel a 60 jednotiek delostrelectva. Ďalšia invázia ruskej armády (osem taktických skupín) sa odohrala pri meste Debaľcevo vo februári 2015, presne s tým istým zámerom ako v roku 2014 pri Ilovajsku, najmä s cieľom udržať „separatistickú“ enklávu pod faktickou ruskou správou.

Cestujúci MH17 – obete agresie

Agresia Ruska rozrušila systém medzinárodných vzťahov ustálený po druhej svetovej vojne, brutálnym spôsobom spochybnila princíp nemennosti a nedotknuteľnosti štátnych hraníc. Mala však na svedomí aj životy občanov iných štátov. V júli 2014 ruské odpaľovacie zariadenie Buk, dovezené s celou posádkou z mesta Kursk, kde je dislokovaná 53. brigáda protileteckej obrany Ruskej federácie, zostrelilo civilné lietadlo Malajzijských aerolínií (let MH17), ktoré prepravovalo cestujúcich z holandského Amsterdamu do Kuala Lumpur. Zahynulo 298 osôb, občanov rôznych štátov. Keby Rusko nerozpútalo vojnu s Ukrajinou, všetci by boli nažive.

Názory na motiváciu tohto zločinu sa rôznia. Väčšina expertov sa prikláňa k verzii, že ruskí vojaci sa chystali zostreliť ukrajinské vojenské dopravné lietadlo, čo by bol tiež preukázateľný zločin, ktorý by bol spáchaný na území cudzieho štátu (ruskí vojaci už predtým zostrelili niekoľko ukrajinských vojenských lietadiel s pocitom absolútnej beztrestnosti, keďže nijaké sankcie za to neprichádzali). Podľa tejto verzie, 17. júla 2014 posádka ruského Buku chybne identifikovala malajzijské civilné lietadlo ako ukrajinské vojenské lietadlo značky AN26 a odpálila raketu, ktorá zabila takmer tri stovky civilistov, vrátane 80 detí a mladistvých. Niektorí analytici sa prikláňajú k inej verzii, spočívajúcej v tom, že Rusko si mohlo zámerne zvoliť za terč civilné lietadlo, aby následne žiadalo Západ zatlačiť na Ukrajinu s cieľom úplného zastavenia jej vojenskej ofenzívy proti pro-ruským ozbrojencom. Nech však verzie o tom, prečo bolo zostrelené malajzijské civilné lietadlo, sú akékoľvek, jedna vec bola očividná od samého začiatku – v pozadí zločinu stoja ozbrojené zložky ruského štátu.

Zoči-voči početným a – ako sa veľmi rýchlo ukázalo – vierohodným a nespochybniteľným dôkazom a svedectvám, potvrdzujúcim účasť ruských vojakov a ich miestnych agentov na zostrelení MH17, rozprúdilo Rusko dezinformačno-propagandistickú kampaň, orientovanú dovnútra vlastného štátu, ale najmä smerom von. Jej cieľom bolo poprieť účasť RF na spáchanom zločine, pripísať vinu Ukrajine, presvedčiť o tom vlastných a cudzích občanov a zabrániť uskutočneniu nezávislého medzinárodného vyšetrovania a následne aj konaniu medzinárodného súdneho procesu. Ruské „informačné“ vojská a ich miestni agenti v iných štátoch zaplavili online a offline mediálny priestor množstvom lživých verzií, dezinformačných obsahov, falošných správ a podvrhov. Toto úsilie však v konečnom dôsledku nebolo úspešné. Od marca 2020 v Haagu prebieha medzinárodný súdny proces, na ktorom už v prvej fáze boli predložené presvedčivé dôkazy, odhaľujúce podiel príslušníkov štátnych orgánov Ruskej federácie na tomto zločine.

Ruský poriadok na Ukrajine

Od roku 2014 je polostrov Krym pripojený k Rusku a časť Donbasu (jednotlivé okresy Doneckej a Luhanskej oblasti Ukrajiny) sa nachádza pod faktickou vojenskou okupáciou a správou Ruska, ktoré tu vytvorilo dve bábkové „ľudové republiky“. Obyvatelia Krymu, značná časť ktorých (prevažne presídlenci z Ruska a ich potomkovia) si naozaj roky želala zjednotenie tejto ukrajinskej autonómnej republiky s Ruskom, údajnou „historickou vlasťou“, si však rýchlo pocítila následky nastolenia „historickej spravodlivosti“. Rýchlo sa presvedčili o tom, v čom spočíva rozdiel medzi nedokonalou ukrajinskou demokraciou, v ktorej si mohli dovoliť slobodne vyjadrovať kritické názory prakticky na všetky stránky spoločenského a politického vývoja svojej krajiny a súčasným Ruskom, v ktorom akákoľvek verejná a politická aktivita mimo rámec určený režimom sa okamžite tresce. Najhoršie dopadli pôvodní obyvatelia polostrova, krymskí Tatári, ktorí už raz, za Sovietskeho zväzu, boli vyhnaní zo svojich domovov a deportovaní do strednej Ázie a dnes im znovu hrozia masové represie za nepoddajnosť, tentokrát od súčasného ruského štátu, ktorý začal voči ním okamžite uplatňovať drakonické zákony – práve tie, ktoré robia z Ruska neslobodnú krajinu.

Život v dvoch donbaských „ľudových republikách“ – Doneckej a Luhanskej – v ktorých formálne vládnu pro-ruskí “separatisti“, ale fakticky sa nachádzajú pod vojenskou kontrolou Ruska, pripomína život hrdinov distopických románov spisovateľa Vladimíra Sorokina. Ľudia, ktorí žijú na tomto území, zažívajú kombináciu vojny tzv. nízkej intenzity, ekonomického úpadku a prakticky neobmedzenej svojvôle samozvaných vládcov. Niektorými svojimi parametrami súčasný život v okupovanej časti Donbasu pripomína roky stalinizmu v Sovietskom zväze: otvorené represie proti tým, ktorí dávajú najavo svoj nesúhlas a nespokojnosť (zatýkanie, väznenie, mučenie, zmiznutie), totálna kontrola médií a najhoršia pro-režimová propaganda, všade prítomné chápadlá tajnej služby, ktorá šíri medzi ľuďmi strach a pocit beznádeje. Okupovanej časti Donbasu reálne hrozí, že zostane na dlhší čas za pomyselnou hranicou medzi ľudskou slobodou a neslobodou.

„Ukrajina nie je Rusko“

Vráťme sa na začiatok celej tejto kauzy a položme si otázku: Ako je možné, že v roku 2014, v období mieru a stability v Európe, jeden európsky štát, považovaný dokonca za svetovú veľmoc, člen Bezpečnostnej rady OSN, poprel základné normy a princípy medzinárodného práva, pričom to urobil v najhrubšej forme – dopustil sa vojenskej agresie, ktorá podkopala povojnovú stabilitu v Európe a skomplikovala celosvetový systém medzinárodných vzťahov?

V priebehu posledných rokov sa zverejnilo veľké množstvo analýz, správ, dokumentov a svedectiev, venovaných príčinám, priebehu a rôznym aspektom rusko-ukrajinskej vojny. Ruský štát v tomto období rozpútal bezprecedentnú informačnú vojnu proti Ukrajine a proti západným demokraciám, ktoré podporili Ukrajinu v jej úsilí odolať agresii. Táto informačná vojna sa dotkla aj Slovenska. Slovenský verejný diskurz zaplavili lživé a zavadzajúce naratívy šírené miestnymi pro-ruskými konšpiračno-dezinformačnými médiami. Mnohé z týchto toxických naratívov sa týkali príčin rozpútania konfliktu, anexie Krymu a okupácie Donbasu. Patrili k nim napríklad lži o údajom boji za práva ruskojazyčných obyvateľov, o snahe zabrániť vraj pripravovanému príchodu amerických okupačných síl na Ukrajinu, o ochrane obyvateľov Krymu a Donbasu pred ukrajinskými fašistami apod. Na pozadí týchto prvoplánových lživých naratívov sa objavovali aj rozmanité mýty, tak staršie, ako aj pohotovo vytvorené, o väzbách medzi Ukrajinou a Ruskom, Ukrajincami a Rusmi, o dejinách cárskeho Ruska a ZSSR, o konkrétnych historických udalostiach (revolúcii, občianskej vojne, kolektivizácii, druhej svetovej vojne, začlenení Krymu do Ukrajinskej SSR v roku 1954, o rozpade ZSSR apod.)

Pravých príčin rozpútania agresívnej vojny proti Ukrajine v roku 2014 bolo niekoľko. Spomeňme tu tri najdôležitejšie.

Prvou bol zásadný nesúhlas ruského prezidenta Vladimira Putina s integračnými ambíciami Ukrajiny, s jej úsilím priblížiť sa k EÚ a NATO. V novembri 2013, tesne pred plánovaným podpisom asociačnej dohody Ukrajiny s EÚ, ruský prezident na osobnom stretnutí s vtedajším ukrajinským prezidentom Viktorom Janukovyčom mu oznámil, že si nepraje, aby Ukrajina podpísala tento dokument. „Ak podpíšeš zmluvu s EÚ, povedal Putin zdesenému Janukovyčovi, vezmem Ti Krym, Charkov, Záporožie, Dnepropetrovsk, Doneck, Luhansk a Odesu. Rusko nikdy nepripustí, pokračoval, aby jeho západná hranica bola hranicou s EÚ a NATO“. Po stretnutí s Putinom Janukovyč oznámil, že Ukrajina asociačnú dohodu s EÚ nepodpíše. Tento krok vyvolal veľký nesúhlas obyvateľstva, ktorý postupne prerástol do Euro-Majdanu a revolúcie dôstojnosti, ktorá zmenila mocenské pomery v krajine. Prezident Janukovyč utiekol do Ruska. Práve počas revolúcie dôstojnosti uskutočnilo Rusko vojenskú inváziu na Krym, polostrov okupovalo a následne v priebehu jedného mesiaca ho ilegálne anektovalo a rozpútalo vojenský konflikt na Donbase. Mal to byť trest od „staršieho brata“ Ukrajincom za ich neposlušnosť.

Druhou príčinou bola snaha za každú cenu nepripustiť úspech ukrajinskej proti-oligarchickej a proti-kleptokratickej demokratickej revolúcie. A keďže Viktor Janukovyč zlyhal vo svojich pokusoch krvavo potlačiť ľudové protesty v Kyjeve, prišiel zásah zvonku, v podobe vojenskej intervencie. Kremeľ sa panicky obával, že mocenská zmena a prípadný úspech demokratických reforiem v druhej najväčšej post-sovietskej krajine, jazykovo a kultúrne blízkej Rusku, spojenej s ním dedičstvom komunistického režimu, naštartuje podobné procesy v samotnom Rusku, v krajine, ktorú už najmenej dve dekády pevne drží v rukách autoritársky oligarchický režim. Preto bolo treba Ukrajinu všemožne ponížiť, oslabiť, ekonomicky podkopať, územne rozparcelovať, nasadiť v okupovaných častiach krajiny bábkové enklávy, aby s ich pomocou mohli vnútornú situáciu neustále destabilizovať.

Treťou príčinou bol sen ruských imperialistov, ktorých súčasným najnázornejším osobným stelesnením je Vladimír Putin, vrátiť Ukrajincov k ich údajným spoločným koreňom s Rusmi, čo v jazyku imperialistov neznamená nič iné, než pripojenie Ukrajiny k Rusku. Ruský prezident je totiž presvedčený, že Ukrajinci a Rusi sú jeden a ten istý národ. Hovorí o tom často a s entuziazmom, naposledy to zopakoval v marci 2020, v rozhovore, ktorý v podobe viacdielneho seriálu vysielala na Youtube vládna agentúra TASS. Po rozpútaní vojenského konfliktu na Ukrajine v roku 2014 hovoril Putin o „poslednom rozdelenom národe v Európe“, nazýval veľkú časť Ukrajiny Novoruskom, oduševnene rečnil o spoločných jazykových a duchovných základoch Rusov a Ukrajincov. Myšlienka o znovuzjednotení Ukrajiny a Ruska nikdy nezmizla z uvažovania značnej časti ruského politického a najmä vládneho establishmentu. Putin sa pokúsil o jej realizáciu počas zásadných zmien v ukrajinskom štáte. Našťastie pre Ukrajinu, neúspešne. Ruských agentov a okupantov nevítali v ukrajinských mestách objatiami a kvetmi. Obyvatelia Mariupoľa, ukrajinského mesta pri Azovskom mori s prevažujúcim ruským a ruskojazyčným obyvateľstvom, svorne bránili svoje miesto pred votrelcami, mariupoľské ženy kopali zákopy v predmestských oblastiach.

Ukrajina od roku 2014 vytrvalo a názorne potvrdzuje zdanlivo triviálne konštatovanie, že nie je Rusko. Práve takto – „Ukrajina nie je Rusko“ – nazval svoju knihu, vydanú v roku 2003, jeden z bývalých ukrajinských prezidentov Leonid Kučma. Kučma bol prívržencom dobrých vzťahov s Ruskom (tak ako asi v tom čase drvivá väčšina obyvateľov Ukrajiny), ale aj on musel upozorňovať horlivých zástancov imperiálnych poriadkov, že ich nádeje na pohltenie Ukrajiny sú márne, pretože Ukrajina naozaj nie je Rusko.

A čo my, Slovensko?

Ukrajina je sused Slovenska. Máme síce s Ukrajinou najkratšiu hranicu spomedzi všetkých susedných štátov, ale je to najväčší štát, s ktorým Slovensko hraničí. Od roku 2014, keď sa na Ukrajine uskutočnila revolúcia dôstojnosti a krajina sa zbavila kleptokratického pro-kremeľského režimu, je náš najväčší sused vystavený agresii zo strany svojho východného suseda. Už siedmy rok odoláva Ukrajina snahám Ruska prekaziť jej cestu k slobode, demokracii, európsku voľbu jej občanov. Už siedmy rok ju v tomto zápase, za obeť ktorému padli tisíce ukrajinských občanov, podporuje celý demokratický svet, vrátane EÚ.

Kľúčovými momentmi pre Slovensko je tu záujem a solidarita.

Je v záujme Slovenska, aby sa náš najväčší sused vyvíjal ako stabilný, slobodný a demokratický štát, ktorý by patril do tých istých integračných štruktúr, do ktorých patrí Slovensko – EÚ a NATO. Členstvo Ukrajiny v obidvoch zoskupeniach by posilnilo našu vonkajšiu bezpečnosť a prinieslo by konkrétne výhody našej ekonomike.

Nie menej dôležitá je solidarita. V odpovedi na ruskú agresiu proti Ukrajine uvalila EÚ spolu s USA a niektorými ďalšími krajinami na Rusko sankcie, ktoré sú aj dnes stále v platnosti napriek neúnavnej snahe Kremľa a jeho politických, ekonomických a mediálnych spojencov na Západe ich zrušiť alebo aspoň zmierniť. Je to prejav solidarity s Ukrajinou, ktorá sa stala obeťou cudzej agresie.

Heslo „Za vašu a našu slobodu“ je dnes viac ako aktuálne vo vzťahu k Ukrajine zo strany Európy a Slovenska. Európa pomohla Slovensku na jeho kľukatej ceste k slobode, týmto nám vznikol náš, do budúcnosti odložený a doteraz nesplatený, záväzok. Ten môžeme práve teraz splatiť. Je dnes našou morálnou povinnosťou prejaviť solidaritu a pomôcť tým krajinám, ktoré sa tiež vybrali na cestu slobody (i keď neskôr ako my), tá by ich mala priviesť tam, kde sa my nachádzame dnes. Na tejto ceste by sme práve susednej Ukrajine mali všemožne pomáhať. Ten, kto dnes na Slovensku spochybňuje právo ukrajinských občanov suverénne si zvoliť slobodu a demokraciu, prezrádza o sebe, že si neváži voľbu v prospech slobody a demokracie, ktorú v Novembri 1989 urobili občania Slovenska.

Grigorij Mesežnikov

 

Inštitút pre verejné otázky (IVO) v rámci projektu realizovaného v spolupráci s medzinárodným Partnerstvom pre otvorené informácie (OIP) sa venuje otázkam hybridných hrozieb pre demokraciu na Slovensku a v regióne strednej Európe, analyzuje faktory, ktoré prispievajú k posilneniu alebo oslabeniu týchto hrozieb. Súčasťou projektových aktivít sú analytické príspevky, zámerom ktorých je priblížiť verejnosti dôležité fakty a súvislosti. Oblasťou osobitnej pozornosti sú zahranično-politické aktivity Ruskej federácie, štátu, ktorý v poslednom desaťročí realizuje hybridnú vonkajšiu expanziu, spočívajúcu v kombinácii vojenských, politických, ekonomických a informačno-propagandistických stratégií zameraných na okolitý svet.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Zahraničná politika Ruska už dlhší čas slúži jeho vedeniu nielen na riešenie vonkajších problémov, ale aj na čisto vnútropolitické účely, najmä na posilnenie legitimity vládnej moci, jej koncentráciu a dlhodobé udržanie a na ideologické pôsobenie na obyvateľstvo, a to tak v samotnom Rusku, ako aj v iných štátoch.

V sérii príspevkov na tomto blogu budeme v roku 2020 vysvetľovať čitateľom pozadie a kontexty vybraných udalostí, súvisiacich so zahraničnou politikou Ruska, s prihliadnutím na ich celkový význam a aktuálnosť.

 

 

Inštitút pre verejné otázky

Inštitút pre verejné otázky

Bloger 
  • Počet článkov:  38
  •  | 
  • Páči sa:  3x

Občianske združenie Inštitút pre verejné otázky je nezávislým mimovládnym think tankom. Presadzujeme hodnoty otvorenej spoločnosti a demokratickej politickej kultúry vo verejnej politike. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu