Keď Čekisti stále rozhodujú o zahraničnej politike (jún 2020)

Autor: Inštitút pre verejné otázky | 29.6.2020 o 19:29 | (upravené 30.6.2020 o 7:44) Karma článku: 11,20 | Prečítané:  4085x

Spoločnou charakteristikou čekistov je konfrontačný prístup k Západu, USA, EÚ a NATO, kombinovaný so zreteľným revizionizmom a revanšizmom vo vzťahu k tzv. „blízkemu zahraničiu“. 

Zahraničnú politiku každého štátu ovplyvňuje množstvo faktorov. Popri objektívnych tzv. hard-faktoroch, daných územnou veľkosťou krajiny a početnosťou jej obyvateľstva, silou jej ekonomického potenciálu а obranných kapacít, jej geografickým umiestnením a prírodnými zdrojmi je tu ešte široké spektrum okolností, ktoré bezprostredne súvisia s činnosťou ľudí, žijúcich v tomto štáte (t. j. jeho občanov a ich zástupcov), ktoré by sa dali označiť za „soft– faktory“ – celkové usporiadanie spoločnosti, organizácia plnenia funkcií štátnymi orgánmi a charakter štátneho systému, typ politického režimu a jeho ideologické zázemie, zvláštnosti historického vývoja krajiny a ich interpretácia obyvateľstvom a politickou elitou, hodnotové orientácie občanov. Práve tieto tzv. soft-faktory, určujú do akých spojenectiev a zväzkov štáty vstupujú, ako sa správajú na medzinárodnej aréne, aké hodnoty vyzdvihujú a presadzujú, aké ciele si stanovujú vo vzťahoch s inými štátmi, akým spôsobom ich realizujú.

Ako fungujú mechanizmy zahraničnej politiky

Na presadenie zahraničnej politiky štát vytvára špecializované útvary a využíva osobitné inštitúty, medzi ktorými popredné miesto zaujíma diplomacia, zahraničná štátna služba. Ministerstvo zahraničných vecí je tým orgánom, ktorý je priamo poverený výkonom zahraničnej politiky, aktivitami v oblasti bilaterálnych vzťahov, multilaterálnej spolupráce a medzinárodných záväzkov. Ministerstvo zahraničia sleduje celkový stav v medzinárodnej politike v kontexte záujmov krajiny, zaisťuje operatívne riešenie každodennej agendy, vyhodnocuje vznikajúce problémy vo vzťahoch s okolitým svetom, pracuje na spôsoboch ich odstránenia. Veľvyslanectvá reportujú domov, do centrály, o vývoji situácie v „ich“ štátoch, na základe toho ministerstvo pripravuje podklady pre ďalší postup štátu v medzinárodných otázkach.

Ministerstvo zahraničia sa pritom riadi celkovou stratégiou zahraničnej politiky, určenou na základe rozhodnutí najvyšších štátnych orgánov – zákonodarných, výkonných a reprezentatívnych. Pri nesporne veľkom význame ministerstva zahraničia nie je ono tou najvyššou inštanciou, ktorá určuje akým smerom sa zahraničná politika bude uberať.

Najvyššou inštitúciou je tu vláda, ktorá prijíma zásadné rozhodnutia v oblasti zahraničnej politiky. Vláda definuje pozície štátu v otázkach medzinárodných vzťahov a až následne ministerstvo zahraničných vecí vládou stanovenú líniu prakticky realizuje. V krajinách so silnou pozíciou hláv štátov (v súčasnosti prezidentov, v minulosti monarchov) kompetenčne najvyššou inštanciou v otázkach zahraničnej politiky môže byť prezident (alebo monarcha).

Demokracia vz. autokracia

Predchádzajúce odstavce načrtávajú obecnú predstavu o tom, ako sa formuje zahranično-politická línia akéhokoľvek štátu. Realita v jednotlivých krajinách je však samozrejme oveľa bohatšia a pestrejšia. Je neprehliadnuteľný rozdiel napríklad medzi spôsobom výkonu zahraničnej politiky v demokraciách a diktatúrach. Dôležité je aj hodnotové nastavenie a ideologické preferencie štátnych činiteľov, ktorí prijímajú rozhodnutia v oblasti zahraničnej politiky a medzinárodných vzťahov. Jedna vec je, keď ide o politikov a štátnikov liberálno-demokratického typu, ktorí majú zvnútornené univerzálne hodnoty a snažia sa ich aj uplatňovať vo svojich rozhodnutiach a činoch, dávajú pritom prednosť vyjednávaniam a dohodám v duchu multilateralizmu (či už širšieho alebo užšieho). Iná vec je, keď zahraničnú politiku realizujú autokratickí vládcovia, s príklonom k partikulárnym (etnicko-nacionálnym, konfesionálnym) hodnotám, s nastavením na individuálne, jednostranné, asertívne alebo agresívne kroky.

Ešte zaujímavejšia situácia môže nastať, keď do procesu formovania zahraničnej politiky štátu vstupujú rôzne korporácie, ktoré neboli vytvorené špeciálne pre jej výkon – a to korporácie formálne alebo neformálne. Alebo naraz aj tie, aj tie – s osobnostnými charakteristikami ich členov, ich životnými skúsenosťami, ideologickými preferenciami, so špecifickými personálnymi väzbami a vzťahmi. V takýchto situáciách často môže dochádzať k tomu, že to čo považujeme za učebnicový príklad procesu formovania zahranično-politickej stratégie a jej praktickej realizácie, s kompetenčným vymedzením úloh a inštitucionálnou základňou (všetko to, čo bolo načrtnuté v úvode tohto príspevku), sa mení na fasádu, za ktorou sa skrývajú úplne iné procesy a postupy.

Čekisti ovládli Rusko

V Ruskej federácii po roku 1999 sa sformoval zvláštny typ mocenského usporiadania. Dnes tou silou, ktorá rozhoduje o vnútornej a zahraničnej politike, je určitá korporácia, zložená z vybraných zástupcov tej časti silových zložiek, ktorí sa pred rokom 1992 zaoberali otázkami „štátnej bezpečnosti“ Sovietskeho zväzu. Ide o skupinu príslušníkov bývalého sovietskeho Výboru pre štátnu bezpečnosť (KGB), v tradičnom rusko-sovietskom slangu „čekistov“, ktorí po krátkom, menej než 10 rokov trvajúcom období demokratizácie (i keď plytkej a nedokonalej) pod taktovkou Borisa Jeľcina, zvrátili vývoj v krajine smerom ku konsolidácii autoritárskeho režimu na čele s jedným z jej členov – bývalým dôstojníkom KGB, neskôr šéfom ruskej Federálnej bezpečnostnej služby (FSB) a predsedom vlády RF Vladimírom Putinom.

Členmi tejto korporácie nie sú výlučne bývali pracovníci KGB, patrí do nej aj pomerne úzka skupina Putinovi blízkych ekonomických oligarchov, ako aj vybraní zástupcovia štátnej byrokracie a vojenského establišmentu, avšak kľúčovú úlohu pri všetkých strategických rozhodnutiach zohrávajú práve tí, ktorých spája niekdajšia kariéra v KGB. Nikolaj Patrušev, Alexander Bortnikov, Sergej Naryškin, Sergej Ivanov patria k okruhu najbližších, tak povediac najintímnejších spolupracovníkov ruského prezidenta. Spája ich s Vladimírom Putinom – a aj navzájom medzi sebou – nielen spoločná minulosť v KGB a osobná známosť ešte z obdobia Sovietskeho zväzu, ale aj taká neprehliadnuteľná vec ako vnímanie miesta Ruska (predtým ZSSR) vo svete, interpretácia jeho starších dejín a osudu v 20 storočí. Spája ich identické nastavenie na určitý typ politiky voči iným štátom – susedným krajinám, bývalým republikám ZSSR a členom niekdajšieho „sovietskeho bloku“, západným krajinám, členom EÚ a NATO, ale aj rôznym krajinám s autoritárskymi režimami. Spája ich nepochybne aj to, čo by sa dalo považovať za akýsi sociálno-politicko-mentálny kód, získaný počas služby v KGB a ďalej rozvinutý v post-sovietskom období v podmienkach konsolidácie autoritárskej moci: nedôvera voči Západu, podozrievavosť voči všetkému cudziemu, odpor voči demokratickým pravidlám a regulárnemu striedaniu moci, uprednostnenie autoritárskych metód, geopolitickej rozpínavosti a hry s nulovým súčtom v medzinárodných vzťahoch, patologické tajnostkárstvo a absencia pravdovravnosti.

To všetko sú charakteristiky typického príslušníka sovietskej tajnej služby, vychovaného v duchu odkazu vládnucej komunistickej strany, sovietskej ideológie a „socialistického vlastenectva“. Lenže už viac ako dvadsať rokov ľudia s podobným profilom riadia územím najväčší štát na svete, jadrovú veľmoc, ktorá si napriek svojmu v súčasnosti pomerne skromnému ekonomickému potenciálu nárokuje osobitnú účasť na rozhodovaní o osudoch sveta spolu s ďalšími mocnosťami.

Niektorí členovia súčasnej ruskej mocenskej korporácie, pochádzajúci z KGB, stihli vystriedať od roku 1999 viac vrcholových štátnych funkcií. Suverénne v tom vedie Vladimír Putin – ten bol šéfom Hlavnej kontrolnej správy prezidentskej administratívy, potom sa stal šéfom FSB а tajomníkom Bezpečnostnej rady Ruska, pôsobil ako podpredseda a predseda vlády, bol najprv zastupujúcim prezidentom, potom prezidentom zvoleným vo voľbách (to sú štyri funkčné obdobia, vrátane terajšieho – celkovo 20 rokov), medzitým stihol byť ešte raz predsedom vlády. Nikolaj Patrušev bol šéfom Hlavnej kontrolnej správy prezidentskej administratívy, potom bol šéfom FSB, neskôr sa stal šéfom Bezpečnostnej rady Ruska. Sergej Ivanov bol tajomníkom Bezpečnostnej rady, potom ministrom obrany, neskôr šéfom Prezidentskej administratívy. Sergej Naryškin bol šéfom aparátu vlády, potom predsedom Štátnej Dumy, dnes stojí na čele Vonkajšej rozviedky Ruska. Určitou výnimkou je Aleksandr Bortnikov – ten takmer celú svoju profesionálnu kariéru po službe v KGB strávil pôsobením na rôznych pozíciách v tej istej organizácii – vo FSB, ktorú od roku 2008 vedie.

Hlavnou úlohou a poslaním spomínanej skupiny bývalých pracovníkov KGB je konsolidácia postavenia mocenskej korporácie, členmi ktorej sú, zabezpečenie jej dlhodobej, podľa možnosti trvalej udržateľnosti (to všetko až na hranici uzurpácie), jej obhajoba proti prípadným pokusom o odňatie moci alebo o jej uchopenie nejakou inou politickou silou. Práve výsledkom realizácie tejto úlohy je faktické odstránenie súťaže z politického života Ruska, znefunkčnenie demokratických mechanizmov, vylúčenie skutočnej opozície z politického procesu a volieb a prenasledovanie a škandalizácia jej predstaviteľov s cieľom nepripustiť ich posilnenie, vynálezy rôznych právnych trikov na zabránenie zmenám vo vrcholových pozíciách (príklad pars pro toto – naplánované na 1. júl 2020 „ľudové hlasovanie“ o novele ústavy, ktorá má umožniť Vladimírovi Putinovi zostať prezidentom najmenej do roku 2036, avšak v skutočnosti mu zaručiť doživotné vládnutie, čiže premeniť ho na faktického monarchu, akurát zatiaľ bez práva na dedičné odovzdanie moci), potlačenie verejných protestov a iných občianskych akcií, falšovanie volebných výsledkov, represie proti mimovládnym organizáciám, nezávislým médiám a novinárom. Toto všetko je dnes realita Ruska vo veľkej miere práve preto, že mocenská skupina na čele s bývalými dôstojníkmi KGB ovládla krajinu.

Hlavnej tendencii vnútropolitického vývoja – koncentrácii moci v rukách skupiny bývalých dôstojníkov KGB aj za cenu umŕtvenia demokratických mechanizmov zavedených v období vlády Borisa Jeľcina – zodpovedá jej ideologické zdôvodnenie, ktoré vypracovala spomínaná skupina: Rusko je dnes akási pevnosť obliehaná nepriateľmi (predovšetkým „liberálnym“ Západom a jeho spojencami), ktorí chcú Rusko zvnútra a zvonku oslabiť, rozvrátiť, územne rozčleniť, ekonomicky podkopať, preto organizujú údajne protiruské „farebné revolúcie“ v susedných krajinách a usilujú sa o politickú a hospodársku destabilizáciu Ruska, jeho izoláciu na medzinárodnej aréne. Práve tento naratív je hlavným propagandistickým nástrojom, ktorého cieľom je mobilizácia ľudí v prospech režimu.

Ďalšou mobilizačnou líniou je použitie skutočných resp. domnelých úspechov Ruska v zahranično-politickej oblasti (najmä vojenských dobrodružstiev v posledných rokoch) v domácej propagande. Práve v tejto oblasti, kde je nepriateľ ľahko identifikovateľný, niekdajší odborníci z KGB majú pevne sformovaný koncept, ich „expertíza“ sa nepochybne podpísala pod mnohými – ak nie všetkými – kľúčovými rozhodnutiami ruského štátu v oblasti medzinárodných vzťahov a vonkajšej bezpečnosti.

Zahranično-politický revizionizmus a revanšizmus

Ruská federácia sa od roku 2008 správa na medzinárodnej aréne ako revizionistická a revanšistická krajina, ktorá zasahuje do vnútorných záležitostí cudzích štátov, s niektorými zo svojich susedov rieši problémy vo vzájomných vzťahoch vojenskou cestou a anexiou a okupáciou častí ich území (Gruzínsko v roku 2008, Ukrajina v rokoch 2014 – 2020). Iné – predovšetkým západné demokratické – štáty sa Rusko pokúša oslabiť zvnútra tzv. hybridnými metódami (napríklad, narúša integritu ich volebných procesov, rozširuje dezinformačné a konšpiračné obsahy, vlamuje sa do chránených informačných systémov). V ďalších krajinách zasahuje priamo vojensky, buď prostredníctvom ozbrojených síl alebo formálne súkromných žoldnierov (Sýria, Líbya, Stredoafrická republika) v prospech diktátorských režimov a ich spojencov (Irán, Hezbollah).

Zdôvodnenie zásadných zahraničnopolitických krokov Ruska najčastejšie robí samotný prezident Putin, prostredníctvom oficiálnych vyhlásení, na rôznych verejných podujatiach a počas televíznych prenosov jeho tlačových konferencií alebo „diskusií s ľudom“, poslednom čase aj prostredníctvom nafilmovaných viacdielnych rozhovorov alebo dokumentárnych filmov, vysielaných federálnymi TV kanálmi. On s konečnou platnosťou o týchto krokoch rozhoduje.

Najbližšie okolie prezidenta, zložené do značnej miery z jeho lojalistov, spojených minulosťou v KGB (ich zoznam sa, samozrejme, nekončí menami terajších šéfov silových zložiek, patria k ním aj oligarchovia typu Igora Sečina, donedávna aj Vladimíra Jakunina) vstupuje do celého procesu na štádiu uvažovania, plánovania a príprav. Aj oni – síce zriedkavejšie než prezident Putin – zverejňujú svoje názory na zahraničnopolitické otázky. Analytici skúmajúci ruskú vnútornú a zahraničnú politiku na základe pomeru síl medzi zástupcami rôznych názorových prúdov zaraďujú tzv. „silovikov“, bývalých pracovníkov KGB, „čekistov“, do kremeľskej „strany vojny“, členovia ktorej presadzujú konfrontačne kroky tak vo vnútri krajiny, ako aj na medzinárodnej scéne. Je ináč dosť symptomatické, že tridsať rokov po páde komunizmu sa pri hodnotení ruskej politiky na scénu vrátila v mierne modifikovanej podobe tradičná „kremlelógia“, hľadanie od širšej verejnosti skrytých motívov a súvislostí politických rozhodnutí a praktických krokov.

Autentické svedectvo „čekistov“

Pred pár týždňami v týždenníku Argumenty i fakty bol zverejnený rozhovor s predsedom Bezpečnostnej rady Ruska Nikolajom Patruševom „Návod na riadenie bábok – o metódach farebných revolúcií“, o niekoľko dní nato Rossijskaja gazeta publikovala rozsiahly Patruševov článok „Potrebuje Rusko „univerzálne“ hodnoty?“

Tieto dva príspevky sú názorným svedectvom o tom, ako vidí situáciu vo svete jeden z tých popredných ruských štátnych predstaviteľov, ktorí sa bezprostredne a najväčším dielom podieľajú na vládnutí. Je to istá modifikácia bipolárneho videnia sveta, manifest protizápadného zmýšľania plný obviňovania Západu zo snáh oslabiť Rusko (ako kedysi ZSSR), zasiahnuť do ruských vnútorných záležitostí. Ústredná je tu myšlienka, že pre Rusko a Rusov sa vôbec nehodia „západné“ univerzálne hodnoty, že Rusko má vlastný systém hodnôt. Vývoj vo svete, vrátane najaktuálnejších udalostí, je podľa Patruševa súbojom týchto odlišných hodnotových systémov a v rámci tohto súboja Rusko stojí na tej správnej strane.

Ako píše šéf Bezpečnostnej rady Ruska v Rossijskej gazete, na snahu Ruska novelizovať svoju ústavu a na prípravy osláv 75-výročia víťazstva v druhej svetovej vojny Západ zareagoval „zintenzívnením informačno-propagandistických kampaní s cieľom falšovania svetových a domácich dejín, zníženia hodnoty Víťazstva a uštedrenia ďalšej rany systému tradičných ruských duchovných a morálnych hodnôt... Napriek obrovskému úsiliu zaoceánskych „partnerov“ na rozbitie hodnotového systému Ruska, vytvoreného predchádzajúcimi generáciami, si tento systém zachoval svoje základné kvalitatívne charakteristiky“.

Patrušev tvrdí, že Rusko sa musí brániť proti „agresívnemu presadzovaniu neoliberálnych hodnôt, ktoré sú v mnohých ohľadoch v rozpore so samotnou podstatou nášho svetonázoru a sú aktívne implantované našimi geopolitickými oponentmi v rámci boja o vplyv na rozvoj civilizácie a o ich dominantné postavenie vo svete... Vidíme, že sa oni [západní oponenti – G.M.] aj naďalej snažia zničiť spoločný domov mnohonárodnostnej rodiny národov Ruska, znížiť hodnotu tradičných duchovných a morálnych orientácií ako základ kultúrnej, duchovnej, politickej a v konečnom dôsledku aj štátnej suverenity“.

Patrušev nazýva v článku rozpad ZSSR „geopolitickou katastrofou“ (parafrázuje tým Vladimíra Putina), ktorá vraj „rozviazala ruky západnej neoliberálnej elite“. Tvrdí, že sa obrodil „jaskynný nacionalizmus, povzbudzovaný USA a vedúcimi krajinami „jednotnej“ Európy, ako napríklad na Ukrajine“ a že sa v samotnej Európe „pestujú“ pravicové a nacionalistické strany (cudne pritom mlčí, že všetky tieto strany zaujímajú pro-ruské postoje a ich najväčším spojencom mimo Európy je práve Kremeľ). Pridáva tvrdenie, že ak nejaké krajiny nechcú prijímať západne hodnoty, tak sa na nich často uvaľujú sankcie. Nemenuje síce priamo príklad Ruska ako krajiny pod takýmito sankciami, z celkového kontextu sa však dá usúdiť, že Rusko takouto krajinou je. Pritom je notoricky známy fakt, že na Rusko EU, USA a iné štáty uvalili sankcie nie pre neakceptovanie „západných“ hodnôt, ale za jeho agresiu proti Ukrajine.

V rozhovore pre Argumenty i fakty Patrušev uvádza, že „Západ (predovšetkým USA a NATO) vo svojich strategických dokumentoch označuje Rusko za nepriateľa, preto vytvára obraz Ruska ako zdroja bezpečnostných hrozieb, ako štátu, ktorý nedodržiava zásady medzinárodného práva a morálne normy. Pravidelne využíva ním kontrolované médiá a možnosti internetu na diskreditáciu vedenia našej krajiny, štátnych inštitúcií a vlastenecky orientovaných politických lídrov, ako aj na eróziu ruských duchovných a morálnych hodnôt.“ Jeden zo silných mužov Ruska poukazuje na aktívnu úlohu baltských štátov v protiruských aktivitách Západu vytvárajúcich tlak na Rusko zvonku. Naopak, chváli Uzbekistan a Bielorusko za to, že vraj dokázali „neutralizovať deštruktívne kroky Západu“. Podľa neho Ukrajina a Gruzínsko, ktoré sa svojou politikou dostali do stavu závislosti od Západu, nijakú reálnu pomoc od neho nedostávajú.

Čo teda samotné Rusko ponúka svetu ako alternatívu „západným hodnotám“? Patrušev vyhlasuje, že „na rozdiel od Západu Rusko ponúka novú civilizačnú voľbu, obsah ktorej zahŕňa rovnosť, spravodlivosť, nezasahovanie do vnútorných záležitostí, absencia mentorského tónu a akýchkoľvek predbežných podmienok pre vzájomne prospešnú spoluprácu“. Je neuveriteľné, čo všetko môže napísať človek, ktorý nesie osobnú zodpovednosť za vojnu Ruska proti Gruzínsku a Ukrajine, za účasť na vojenskom konflikte v Sýrii a Líbyi, za pokus o prevrat v Čiernej Hore, za roky trvajúcu hybridnú vojnu proti krajinám EÚ.

Úplnú zhodu s názormi Nikolaja Patruševa demonštroval šéf Služby vonkajšej rozviedky Sergej Naryškin v nedávnom rozhovore pre BBC. V jeho podaní sa vzťah k USA javí ako protiamerická obsesia, miestami dokonca v ešte výraznejšej podobe než za čias ZSSR. Charakterizujúc súčasný stav medzinárodných vzťahov vo svete, Naryškin sa nazdáva, že u niektorých politikov na Západe vznikli neodôvodnené očakávania. Nadobudli pocit, že svet sa dá ovládať z jedného centra. Toto centrum sa nazýva Washington“.

Aj v jeho optike je to Amerika, ktorá sa snaží za každú cenu oslabiť Rusko, ešte aj v takej otázke ako hodnotenie druhej svetovej vojny, preto sa Rusko musí postaviť USA na odpor: „Rusko, rovnako ako všetky ostatné štáty, ktoré sú skutočne suverénne, obhajuje svoje národné záujmy. Národné záujmy – to je súčasnosť, aj budúcnosť, ale je minulosť. Za víťazstvo bola zaplatená veľmi vysoká cena, vyše 27 miliónov životov krajanov. Mnoho mladých ľudí v západnej a teraz už aj vo východnej Európe sa úprimne domnievajú, že Spojené štáty porazili Hitlerovo Nemecko, porazili nacizmus a oslobodili Európu. ... Takáto nevedomosť sa vytvára nie náhodou, ale zámerne, aby existovala predstava, že všetko dobré v minulosti aj v súčasnosti je spojené s jednou krajinou – Spojenými štátmi americkými“.

Záver

Je zrejmé, že medzi „soft-faktormi“ vplývajúcimi na formovanie zahraničnej politiky Ruska mimoriadnu úlohu zohrávajú ideologické preferencie, hodnotové orientácie, osobnostné charakteristiky a celkové nastavenie na vzťahy s okolitým svetom členov skupiny silných mužov – „čekistov“. Táto skupina, ktorá je vnútorné súdržná a navzájom lojálna, žije v predstave, že je dostatočné chránená voči akýmkoľvek zmenám v spoločnosti, ktoré by oslabili jej mocenské postavenie alebo dokonca ju od moci odstavili, zároveň je presvedčená, že je imúnna aj proti prípadným nepriaznivým dopadom zahranično-politických neúspechov Ruska. Spoločnou charakteristikou členov tejto skupiny je konfrontačný prístup k Západu, USA, EÚ a NATO, kombinovaný so zreteľným revizionizmom a revanšizmom vo vzťahu k tzv. „blízkemu zahraničiu“ . V priebehu posledných šiestich rokov výkon zahraničnej politiky Ruskej federácie úzkostlivo sledoval práve túto líniu „čekistov“ a nič zatiaľ nenasvedčuje tomu, že by za vlády tejto skupiny mohlo dôjsť k vybočeniu alebo priamo k vykoľajeniu z tejto línie a k návratu politiky partnerstva so Západom, ktorú vedenie ruského štátu praktizovalo v 90. rokoch.

Grigorij Mesežnikov

 

Inštitút pre verejné otázky (IVO) v rámci projektu realizovaného v spolupráci s medzinárodným Partnerstvom pre otvorené informácie (OIP) sa venuje otázkam hybridných hrozieb pre demokraciu na Slovensku a v regióne strednej Európe, analyzuje faktory, ktoré prispievajú k posilneniu alebo oslabeniu týchto hrozieb. Súčasťou projektových aktivít sú analytické príspevky, zámerom ktorých je priblížiť verejnosti dôležité fakty a súvislosti. Oblasťou osobitnej pozornosti sú zahranično-politické aktivity Ruskej federácie, štátu, ktorý v poslednom desaťročí realizuje hybridnú vonkajšiu expanziu, spočívajúcu v kombinácii vojenských, politických, ekonomických a informačno-propagandistických stratégií zameraných na okolitý svet.

Zahraničná politika Ruska už dlhší čas slúži jeho vedeniu nielen na riešenie vonkajších problémov, ale aj na čisto vnútropolitické účely, najmä na posilnenie legitimity vládnej moci, jej koncentráciu a dlhodobé udržanie a na ideologické pôsobenie na obyvateľstvo, a to tak v samotnom Rusku, ako aj v iných štátoch.

V sérii príspevkov na tomto blogu budeme v roku 2020 vysvetľovať čitateľom pozadie a kontexty vybraných udalostí, súvisiacich so zahraničnou politikou Ruska, s prihliadnutím na ich celkový význam a aktuálnosť.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Navrátilci z rizikových krajín asi skončia v karanténe

Premiér chce výrazne zvýšiť pokuty za ignorovanie izolácie.


Už ste čítali?