Tragédia MH17: Veľmocenská deviácia pacháteľa (júl 2020)

Autor: Inštitút pre verejné otázky | 26.7.2020 o 19:19 | (upravené 26.7.2020 o 21:00) Karma článku: 7,69 | Prečítané:  2741x

Po 2. svetovej vojne je Rusko jediným štátom na svete, ktorý odmieta uznať zodpovednosť za zostrelenie cudzieho civilného lietadla (či úmyselné alebo náhodné) vlastnými ozbrojenými silami. Jeho správanie je absolútnou deviáciou.

V dejinách štátov sa z času na čas odohrávajú nepredvídateľné alebo nečakané udalosti, ktoré dokážu významne ovplyvniť ich osud, medzinárodné postavenie, zahranično-politickú líniu a imidž, a to dokonca viac než starostlivo pripravované a plánované kroky. Presne pred šiestimi rokmi sa takáto udalosť odohrala v nebi nad baníckou oblasťou vo východnej časti Ukrajiny, v tom čase ovládanej ozbrojenými jednotkami pro-ruských „separatistov“, ktorí mali vo svojich radoch množstvo ruských armádnych špecialistov, údajných „dovolenkárov“ a nachádzali sa pod plnou vojensko-politickou kontrolou Moskvy. V tom čase, júli 2014, už takmer tri mesiace ukrajinská armáda zvádzala boje s vzbúrencami z dvoch samozvaných „ľudových republík“ –Luhanskej a Doneckej, vyhlásených na pokyn a za priamej podpory Kremľa.

Pád MH17: 298 nevinných obetí

17. júla 2014 nad územím východnej Ukrajiny bolo zostrelené lietadlo spoločnosti Malaysia Airlines (let MH17), ktoré letelo z Amsterdamu do Kuala Lumpur. Na jeho palube sa nachádzalo 298 osôb, vrátane posádky, občanov 10 štátov (najviac ich bolo z Holandska). Všetci do jedného zahynuli. Zásah rakety odpálenej zo zeme zdeštruoval Boeing 777 vo vzduchu. Po tom, čo zvyšky lietadla dopadli na zem, zástupcovia miestnych „separatistov“, v skutočnosti príslušníci bojových jednotiek vytvorených ruským štátom na území susednej Ukrajiny s cieľom jej následného úplného ovládnutia, začali oslavovať svoje ďalšie „víťazstvo“ nad kyjevskou „fašistickou chuntou“. Minister obrany „Doneckej ľudovej republiky“, plukovník FSB Ruskej federácie vo výslužbe Igor Girkin-Strelkov, oznámil na sociálnej sieti Svodki ot Strelkova, na ktorej regulárne publikoval svoje „správy z bojiska“, že jemu podriadené sily zasiahli ukrajinské vojenské dopravné lietadlo, že „vtáčik“ bol podstrelený a spadol niekde pri skládke banského odpadu. Informáciu o úspechu „bojovníkov za slobodu donbaského ľudu“ s veľkým entuziazmom prebrali ruské federálne televízne kanály, ktoré ju opakovane vysielali až dovtedy, kým sa nevyjasnilo, že nad Donbasom nebolo zostrelené lietalo An-26 ozbrojených síl Ukrajiny, ale civilný malajzijský Boeing 777.

„Zatĺkať, zatĺkať, zatĺkať“

V priebehu krátkeho času pôvodnú správu o zostrelenom ukrajinskom vojenskom lietadle ruské televízne kanály z vysielania stiahli a „minister“ Girkin rýchlo zmazal svoj víťazoslávny post. Prihlásiť sa k zostreleniu „vtáčika“, v ktorom leteli ukrajinskí vojaci, brániaci svoju vlasť, považoval plukovník Girkin, posadnutý myšlienkami obnovy ruského impéria v jeho historických hraniciach, za prejav vojenskej hrdosti (hoci išlo by tiež o zločin spáchaný na území iného štátu), ale byť zodpovedným za smrť stoviek pasažierov v civilnom lietadle, prevážajúcom občanov cudzích štátov, vrátane 80 neplnoletých, Girkin v nijakom prípade neplánoval. Preto sa pokúsil takto zbabelo (hoci dosť okato) svoju účasť na zostrelení poprieť.

Oficiálna Moskva po krátkej chvíli váhavosti, rozpakov a ťažko skrývaného zdesenia z možných následkov odhalenia svojej účasti na tomto hroznom čine, naštartovala masívnu dezinformačnú kampaň, bezprecedentnú čo do rozsahu a zamerania. Jej cieľom bolo zabrániť vyšetreniu skutočných okolností zostrelenia malajzijského Boeingu alebo prinajmenšom ho odviesť úplne iným smerom, zhodiť zodpovednosť na Ukrajinu a presvedčiť verejnosť – tak medzinárodnú, ako aj domácu, že Rusko nemá s kauzou nič spoločné.

Výsledok tejto snahy Kremľa bol úspešný iba v jednom bode a síce tam, kam dunenie jeho hlasných trúb siahalo najviac a najďalej – do ruských domácností. Kremľom zvolená otvorená taktika „vymývania mozgov“ sa ukázala ako pomerne efektívna pokiaľ išlo o názory väčšiny ruského obyvateľstva. Iba malé percento ľudí v Rusku (5 až 10%) si dnes – aj s odstupom času, po zverejnení usvedčujúcich dokumentov – myslí, že vinníkom zostrelenia letu MH17 je Rusko. Väčšina Rusov pripisuje vinu Ukrajine alebo Západu (USA, NATO, EÚ), ktorý Ukrajinu v konflikte s Ruskom podporuje. Vo všetkých ostatných bodoch však ruská dezinformačná kampaň (ktorá ešte stále pokračuje, sprevádzaná od samého začiatku silnou zahranično-politickou a diplomatickou podporou) zaznamenala fiasko.

Vyšetrovanie a súd

Medzinárodnému vyšetrovaniu kauzy Moskva nezabránila. Kroky, ktoré Kremeľ podnikal v snahe skomplikovať odhalenie pravdy, mali preňho seba-kompromitujúci účinok. Takým bolo, napríklad, vetovanie v roku 2015 v Bezpečnostnej rade OSN návrhu na vytvorenie špeciálneho medzinárodného tribunálu pre objektívne vyšetrenie a súd nad organizátormi a vykonávateľmi celej akcie. Ak by totiž Kremeľ naozaj nemal so zostrelením malajzijského Boeingu nič spoločné a bol by presvedčený o tom, že za ním stála Ukrajina, bol by býval prvý kto takúto rezolúciu navrhol a urobil by všetko pre to, aby ju na Bezpečnostnej rade presadil a následne by žiadal jej praktickú realizáciu so všetkými z toho vyplývajúcimi dôsledkami. Lenže Moskva tak vôbec nepostupovala, naopak, všemožne sa bránila každému kroku, ktorý prinášal svedectvá o skutočnom priebehu operácie, čo bolo pochopiteľné – veď to bola práve ona, ktorá túto operáciu naplánovala, zorganizovala a pomocou svojich vojenských kapacít aj uskutočnila.

Napriek urputnej rezistencii ruského vedenia spoločný medzinárodný vyšetrovací tím a holandská prokuratúra vyšetrili kauzu v jej hlavných bodoch a zverejnili predbežné závery. Samotné vyšetrovanie trvalo takmer šesť rokov, podľa odborníkov nijaké iné vyšetrovanie leteckých katastrof zapríčinených zámerným alebo náhodným zostrelením sa doteraz neuskutočnilo. Vďaka spojeným úsiliam kriminalistov a expertov zo špeciálnych služieb piatich krajín (Holandsko, Austrália, Belgicko, Malajzia a Ukrajina) bolo zhromaždené obrovské množstvo overených údajov, ktoré postupne vyvracali rôzne verzie tragickej udalostí a spoľahlivo potvrdili jednu jedinú, ktorá síce bola zjavná od samého začiatku, už niekoľko hodín po zostrelení lietadla, ale bez jej nespochybniteľného potvrdenia na základe usvedčujúcich dôkazov by sa nedali urobiť právne platné závery o zodpovednosti za smrť takmer troch stoviek ľudí. Osobitné správy o tejto tragickej udalosti s kriminálnym pozadím aktivít jedného konkrétneho štátu pripravili a prezentovali špeciálne služby ďalších krajín (napríklad Nemecka a Veľkej Británie). Zber údajov (dokumenty, fotografie, video- a audio nahrávky, komunikácia aktérov), ich triedenie, overenie a analýzu uskutočnili rôzne nezávislé vyšetrovacie iniciatívy a jednotlivci (najmä investigatívni novinári), z ktorých sa najviac zviditeľnila svojimi zisteniami a správami investigatívna skupina Bellingcat v spolupráci s časopisom Insider.

V Holandsku sa napokon v marci 2020 rozbehol súdny proces, ktorý má vyústiť do odsúdenia bezprostredných vykonávateľov zločinu. Na základe uskutočneného vyšetrovania holandská prokuratúra zatiaľ obžalovala štyroch mužov – troch občanov Ruskej federácie (spravodajských dôstojníkov vo výslužbe, vrátane Girkina) a jedného občana Ukrajiny (veliteľa doneckej „separatistickej“ jednotky).

Skutkový stav operácie zostrelenia malajzijského Boeingu 777 bol nasledovaný – 17. júla 2014 samohybný protiletecký raketový systém Buk M1, patriaci 53. brigáde ruskej protileteckej obrany dislokovanej v meste Kursk (západné Rusko), ktorý bol dovezený na okupovanú časť územia Doneckej oblasti Ukrajiny z Ruska s ruskou posádkou, pod velením ruského veliteľa a v koordinácii s miestnymi agentmi uskutočnil jeden výstrel, ktorým zasiahol a zostrelil letiaci Boeing 777. V ten istý deň ruský Buk opustil územie Ukrajiny a vrátil sa do Ruska na miesto trvalej dislokácie.

Hoci pre holandský súd zostáva úloha v rámci prebiehajúceho procesu dopátrať sa k zisteniam o tom, čo bolo skutočným motívom zostrelenia a na akej úrovni v Rusku bola celá akcia schválená a koordinovaná v priebehu jej uskutočnenia, je teraz viac než jasné, že let MH17 bol prerušený Bukom ruskej armády a že to bola jeho posádka, ktorá pri plnení svojej ilegálnej a v konečnom dôsledku zločineckej misie na území cudzieho štátu spôsobila smrť veľkého počtu nevinných civilistov, občanov mnohých štátov.

Obete agresie proti Ukrajine

Prípad MH17 je popri jeho neuveriteľne tragickom priebehu a následkoch pozoruhodný zvláštnymi charakteristikami, týkajúcimi sa medzinárodných súvislostí, dopadov na vzťahy medzi štátmi a správania hlavného podozrivého.

Malajzijský Boeing nebol prvým (a bohužiaľ ani posledným) civilným lietadlom zostreleným príslušníkmi ozbrojených síl jednotlivých štátov alebo neštátnych vojensko-politických zoskupení (povstalcov, separatistov), najčastejšie v podmienkach vojenských konfliktov alebo silného vojenského napätia. Po druhej svetovej vojne takých zostrelených alebo zničených civilných lietadiel bolo niekoľko desiatok (posledným bol ukrajinský Boeing 777 zostrelený v januári 2020 nad Teheránom príslušníkmi iránskych revolučných gárd). Z tohto dlhšieho radu katastrof prípad MH17 vyčnieva predovšetkým svojim politických kontextom.

Let MH17 17. júla 2014 by sa skončil šťastným pristátím na letisku v Kuala Lumpur a všetci pasažieri by v zdraví prežili, ak by Rusko polroka predtým nerozpútalo agresiu proti susednej Ukrajine – najprv anexiou Krymu a potom prípravou a podporou ozbrojenej vzbury na Donbase a priamym zasahovaním do vojenského konfliktu na strane svojej miestnej ozbrojenej agentúry. Bola v tom tradičná kremeľská, čiže rusko-sovietska, geopolitická rozpínavosť, ktorá sa po roku 2000 skoncentrovala v predstave prezidenta Vladimira Putina o potrebe prekonania rozpadu Sovietskeho zväzu, údajnej „najväčšej geopolitickej katastrofy 20. storočia“, prostredníctvom jeho čiastočného obnovenia. Bolo v tom však najmä úsilie za každú cenu zabrániť demokratizácii a uskutočneniu reforiem v Ukrajine, zachovať tam kleptokraticko-oligarchický režim príbuzný ruskému post-sovietskemu režimu a zastaviť pohyb Ukrajiny smerom k účasti na európskej integrácii, k partnerstvu so Západom.

Počnúc aprílom 2014 Rusko posielalo na východ Ukrajiny svojich vojenských špecialistov, veliteľov a radových bojovníkov – „dobrovoľníkov – dovolenkárov“, dodávalo „separatistom“ vojenskú techniku (tanky, obrnené vozidla, diela, mínomety, strelné zbrane – všetko čo potrebuje armáda bojujúca s armádou iného štátu). Nebolo zriedkavé ani delostrelecké ostreľovanie pozícií ukrajinských ozbrojených síl priamo z územia Ruska, z lokalít v Rostovskej oblasti. Pred 17. júlom 2014 už boli na Donbase zostrelené dve dopravné lietadlá ukrajinských ozbrojených síl (IL-76MD a An-26), k obom akciám sa hrdo prihlásili „separatisti“. An-26 bol zostrelený 14. júla 2020, tri dni pred pádom malajzijského Boeingu, pričom zástupcovia ukrajinskej armády vtedy vyhlásili, že An-26 letel vo výške bezpečnej z hľadiska dosahu prenosných protileteckých striel (t. j. 6500 metrov nad zemou) a bol zostrelený špeciálnym ruským protileteckým odpaľovacím zariadením, ktorým „separatisti“ v nijakom prípade nemohli disponovať.

Zostrelenie malajzijského Boeingu teda bolo logickým dôsledkom ruskej agresie proti Ukrajine, pričom následky, ktoré Rusko na medzinárodnej aréne znášalo a znáša kvôli tejto agresii sa zostrelením Boeingu iba znásobili – cez sprísnenie diplomatickej izolácie a prehĺbenie politických a ekonomických sankcií. Nikoho neprekvapilo, že práve po zostrelení malajzijského lietadla prišla nová vlna proti-ruských sankcií. Koncom júla 2014 Európska únia uvalila na Rusko sektorové sankcie, zatiaľ najbolestivejšie zo všetkých. V auguste 2014 NATO oznámilo, že definitívne ukončuje spoluprácu s Ruskom. V roku 2018 Európska únia požiadala Rusko, aby priznalo zodpovednosť za zostrelenie Boeingu. V júli 2020, už po začatí kriminálneho súdneho procesu, Holandsko podalo vo veci žalobu na Rusko do Európskeho súdu pre ľudské práva. Rusko tiež čelí množstvu individuálnych a skupinových súdnych žalôb od pozostalých, žiadajúcich finančné kompenzácie.

Veľmocenská deviácia

A tu sa dostávame k snáď najdôležitejšiemu rozmeru celej kauzy – k správaniu hlavného podozrivého. Týmto podozrivým nie je, samozrejme, formálne obžalovaný Girkin-Strelkov, ani ďalšie figúrky – vykonávatelia, hoci ich vina je – napriek zbabelo-detinskému vykrúcaniu sa – nepopierateľná. Tým hlavným podozrivým – a pre mnohých de facto usvedčeným páchateľom – je štát – Ruská federácia, svetová veľmoc, stály člen Bezpečnostnej rady OSN.

Ten si zvolil zvláštnu stratégiu – svoju účasť zatĺkať, zjavné fakty popierať, otvorene klamať, obviňovať vyšetrovanie zo zaujatosti, neobjektívnosti a nekvalifikovanosti a všemožne ho mariť a sabotovať, dodávať medzinárodným a holandským vyšetrujúcim orgánom na ich požiadanie vyfabrikované svedectvá a sfalšované materiály alebo úplne ignorovať ich žiadosti, tvrdiť, že nemá so zostrelením nič spoločné a zároveň sa dožadovať priamej účasti na jeho vyšetrovaní, odmietať a blokovať všetky návrhy na medzinárodnej úrovni na zisťovanie pravdy a predkladať „alternatívne“ postupy, ktoré majú utopiť všetko v piesku úradných prekáračiek (napríklad, vymenovanie špeciálneho splnomocnenca OSN pre vyšetrenie prípadu namiesto ustanovenia špeciálneho medzinárodného súdneho tribunálu, alebo organizovanie súdneho procesu s troma obvinenými ruskými občanmi, bývalými spravodajskými dôstojníkmi, v Moskve namiesto ich súdenia v Holandsku), pokúšať sa o hackerské vniknutie do informačných systémov holandských vyšetrujúcich inštitúcií. A chrliť nespočetné množstvo dezinformačných obsahov, „alternatívnych“ ergo lživých verzií o kauze, produkovaných aktérmi štátnej propagandistickej mašinérie a najatými trolmi. Ako sa hovorí – „tak to tu ešte nebolo“.

Ruský expert Andrej Illarionov vo svojom pozoruhodnom analytickom prehľade útokov na civilné lietadlá (ich zostrelenie, poškodenie alebo zničenie) zo strany regulárnych vojsk rôznych štátov alebo neštátnych ozbrojencov, ktoré sa odohrali v rokoch 1938–2020, sa zaoberá postupmi jednotlivých štátov a neštátnych aktérov už po samotných incidentoch – či uznávali svoju zodpovednosť za to, že ich ozbrojené sily uskutočnili zostrelenie alebo zodpovednosť zatĺkali, či sa za tragédiu (buď spôsobenú úmyselne alebo v dôsledku omylu) ospravedlnili alebo nie, či zaplatili finančnú kompenzáciu alebo sa jej vyhli. Uvádza známe a menej známe prípady – o. i. zostrelenie izraelského lietadla bulharským letectvom nad Bulharskom v roku 1955, líbyjského lietadla izraelským letectvom nad Sinajským polostrovom vo februári 1973, iránskeho lietadla americkým vojenským námorníctvom nad Hormuzským prielivom v roku 1988, ruského lietadla letiaceho z Izraela na Sibír ukrajinskou posádkou raketového systému S200 nad Krymom počas rusko-ukrajinských vojenských manévrov v roku 2001, ukrajinského lietadla iránskymi i revolučnými gardami v Teheráne v roku 2020. Vo všetkých týchto a mnohých ďalších podobných prípadoch štáty, ktorých ozbrojené sily zostrelili civilné lietadlá, rýchlo uznali svoju zodpovednosť za skutok a buď sa ospravedlnili alebo zaplatili finančnú kompenzáciu (niektoré urobili naraz oboje).

Illarionov pripomína aj útoky sovietskeho letectva na zahraničné lietadlá, konkrétne dve juhokórejské (v roku 1978 pri Murmansku a v roku 1981 nad Japonským morom pri Sachalíne). V oboch prípadoch síce ZSSR napokon prevzal zodpovednosť (keďže išlo o viac ako zjavné fakty – incidenty sa odohrali nad sovietskym územím alebo v sovietskom vzdušnom priestore), ale za prvý prípad sa neospravedlnil a vystavil Južnej Kórey účet na 100.000 USD za to, že sa vraj musel postarať o cestujúcich, ktorí prežili iba vďaka duchaprítomnosti a vysokej kvalifikácii pilota, ktorý dokázal pristáť s poškodeným strojom na zamrznutom jazere v lese a za druhý prípad sa ospravedlnil až po 7 rokoch, už za Michaila Gorbačova, ktorý sa chcel dohodnúť s juhokórejským prezidentom o výhodnom finančnom úvere pre zdevastovanú sovietsku ekonomiku. V dvoch ďalších prípadoch ZSSR svoju zodpovednosť za zostrelenie civilných lietadiel neuznal.

Na základe analýzy všetkých známych prípadov zostrelenia civilných lietadiel ozbrojenými silami a neregulárnymi ozbrojencami vo svete dospieva Andrej Illarionov k takémuto záveru: „Po druhej svetovej vojne suverénne štáty uznávali svoju zodpovednosť za zostrelenie civilných lietadiel vo všetkých prípadoch (bez ohľadu na to, či k tomu došlo v dôsledku chyby alebo úmyselne a bez ohľadu na typ ich politického režimu – aj slobodné, aj polo-slobodné, aj neslobodné): USA, Izrael, Peru, ČĽR, Bulharsko, Azerbajdžan, Ukrajina a Irán. Jediným suverénnym štátom na svete, ktorý v súčasnosti odmieta uznať svoju zodpovednosť za zostrelenie civilných lietadiel, je Rusko – ako nástupca ZSSR a ako aktér priamo zodpovedný za masovú smrť nevinných ľudí. Takéto správanie je medzi suverénnymi štátmi v súčasnom svete skutočne absolútnou deviáciou“.

Deviantné správanie súčasného ruského vedenia má dve roviny. Tá prvá je mentálna, kultúrno-politická, zameraná predovšetkým na obyvateľstvo. V súlade s ňou „sa naša vlasť predsa nemôže pomýliť, nemôže spáchať zlo, ale ak predsa len dôjde ku chybe, nie je možné ju priznať, lebo to bude prejav slabosti pred nepriateľom. Vlasť treba vždy brániť, nech sa deje čokoľvek“. Tá druhá rovina je právno-politická, praktická. Tu sa totiž ruský štát ocitol vlastným pričinením v určitej pasci: priznanie, že civilný Boeing bol zostrelený Bukom 53. protileteckej brigády z Kurska by znamenalo priznanie účasti ruských ozbrojených síl na nevyhlásenej vojne proti Ukrajine, čo je zločin proti medzinárodnému právu, za ktorý vedenie štátu má niesť plnú zodpovednosť.

Smršť bludov a hoaxov

V polovici júla 2020 EU East Strat Com Task Force publikoval na svojej platforme EUvsDisinfo infografický prehľad verzií kauzy MH17, jej okolností a výsledkov vyšetrovania, vyprodukovaných v priebehu šiestich rokov ruskými vládnymi a pro-vládnymi aktérmi a médiami. Celkovo je tam zhrnutých 72 (!!!) verzií a naratívov. Popri notoricky známych interpretáciách, pomocou ktorých sa ruská štátna propaganda pokúšala zvaliť vinu za zostrelenie malajzijského Boeingu na Ukrajinu (verzia o ukrajinskej stíhačke Su-25 a ukrajinskom Buku) sa tam objavujú aj exotickejšie „skvosty“, podľa ktorých MH17 bol zostrelený priamo CIA, americkou stíhačkou a izraelskou raketou Python. Ďalšia verzia tvrdí, že katastrofa MH17 bola výsledkom sprisahania ukrajinských, holandských a amerických tajných služieb. Objavujú sa teórie, že pád MH17 bol spôsobený zámerne, aby pomohol nepriateľom Ruska ho skompromitovať. Nechýbajú verzie, že terčom údajného útoku Ukrajiny mal byť nie malajzijský Boeing, ale sám ruský prezident Vladimir Putin, ktorý sa v tom čase vracal prezidentským lietadlom do Moskvy zo zahraničnej cesty (slovenský preklad materiálu EUvsDisinfo sa dá nájsť na stránke Sebavedomé Slovensko).

Putinova zodpovednosť

Apropo, Vladimír Putin. V nedávnom rozhovore pre Radio Svoboda ruský letecký expert a odborník na bezpečnosť a obranu Vadim Lukaševič, ktorý v týchto dňoch pripravuje k vydaniu svoju knihu Tragédia MH17: pravda a lož, takto komentoval okolnosti, ktoré sprevádzali zostrelenie Boeingu: „Vstup armády na územie Ukrajiny, vstup bojových jednotiek pre útok na Ukrajincov – to všetko bol priamy rozkaz najvyššieho veliteľa Putina. Samozrejme, že on dokonale chápal zodpovednosť, že čo to znamenalo – zvyšovať stávky, keď na územie susednej krajiny bol dovezený protilietadlový raketový systém stredného doletu, ktorý mohol zostreliť všetko, čo nad ním lieta, ktorý dostal povolenie zasiahnuť akékoľvek letecké ciele. Nepochybujem o tom, že by sa nikto v Rusku neodvážil povoliť zájazd Buku s takýmito právomocami, s takýmito úlohami, bez Putina. Preto je úplne jasné, že išlo o politické rozhodnutie. Putinova zodpovednosť je pre mňa mimo akýchkoľvek pochybností“.

Súdny proces v holandskom Schiphole je momentálne kvôli COVID19 prerušený. Bude pokračovať 31. augusta.

Grigorij Mesežnikov

 

Inštitút pre verejné otázky (IVO) v rámci projektu realizovaného v spolupráci s medzinárodným Partnerstvom pre otvorené informácie (OIP) sa venuje otázkam hybridných hrozieb pre demokraciu na Slovensku a v regióne strednej Európe, analyzuje faktory, ktoré prispievajú k posilneniu alebo oslabeniu týchto hrozieb. Súčasťou projektových aktivít sú analytické príspevky, zámerom ktorých je priblížiť verejnosti dôležité fakty a súvislosti. Oblasťou osobitnej pozornosti sú zahranično-politické aktivity Ruskej federácie, štátu, ktorý v poslednom desaťročí realizuje hybridnú vonkajšiu expanziu, spočívajúcu v kombinácii vojenských, politických, ekonomických a informačno-propagandistických stratégií zameraných na okolitý svet.

Zahraničná politika Ruska už dlhší čas slúži jeho vedeniu nielen na riešenie vonkajších problémov, ale aj na čisto vnútropolitické účely, najmä na posilnenie legitimity vládnej moci, jej koncentráciu a dlhodobé udržanie a na ideologické pôsobenie na obyvateľstvo, a to tak v samotnom Rusku, ako aj v iných štátoch.

V sérii príspevkov na tomto blogu budeme v roku 2020 vysvetľovať čitateľom pozadie a kontexty vybraných udalostí, súvisiacich so zahraničnou politikou Ruska, s prihliadnutím na ich celkový význam a aktuálnosť.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Minúta po minúte: Testy odhalili viac ako 60 infikovaných, vyliečilo sa päť pacientov

Na Slovensku sa koronavírusom nakazilo celkovo 2 801 ľudí.

Obmedzia sa podujatia, deti budú nosiť rúška (prehľad opatrení)

Konzílium oznámilo nové opatrenia a odporúčania.


Už ste čítali?