1968 - 2020: Pražská jar a moskovská zima (august 2020)

Autor: Inštitút pre verejné otázky | 21.8.2020 o 7:55 | (upravené 21.8.2020 o 11:17) Karma článku: 6,11 | Prečítané:  2035x

V súčasnom Rusku dochádza k plazivej revízii „jeľcinovského“ pohľadu na sovietsku inváziu do Československa, mnohí ľudia sú stále v zajatí mýtov o „bratskej pomoci“.

21. augusta si pripomíname výročie invázie vojsk ZSSR a ďalších krajín Varšavskej zmluvy do Československa. Obsadenie ČSSR v roku 1968 sovietskou armádou sa stalo jednou z ikonických udalostí dejín 20. storočia. V auguste 1968 sa začal okupačný „dočasný“ pobyt sovietskych vojsk v Československu, ktorý trval takmer 23 rokov, až do júna 1991, keď už bola v plnom rozsahu obnovená demokracia a „socialistický tábor“ v tom čase už ani neexistoval.

„Bratský“ vpád

Invázia, intervencia, okupácia, „normalizácia“, „konsolidácia“ – sú to všetko udalosti, ktoré sa odohrali v komunistickom Československa v kontexte „bratskej internacionálnej pomoci“, pripravenej a uskutočnenej Moskvou v koordinácii s jej stredoeurópskou štafážou.  Tieto udalosti zarámcovali dvadsaťročnú etapu vo vývoji  československého štátu, v ktorej sa zvláštnym spôsobom spojili  pokusy o autonómnejšiu vnútornú politiku, o slobodnejšie pomery s nezmieriteľným odporom voči nim – zvnútra, od normalizačného režimu, ale predovšetkým zvonku, od štátu, ktorý po druhej svetovej vojne de facto implantoval nedemokratický režim v Československu a celé štyri dekády sa ho pokúšal držať pri živote, pomáhal miestnym „normalizátorom“ a „konsolidátorom“ surovo potláčať akýkoľvek pohyb smerom k jeho oslabeniu.

Vedenie Kremľa po druhej svetovej vojne nepripúšťalo nijaké pokusy o slobodnejšie pomery vnútri komunistického bloku, o zavedenie iného typu socializmu než toho brutálneho a represívneho, nastoleného počas prvej svetovej vojny po boľševickom prevrate v Rusku a preneseného po druhej svetovej vojne do strednej Európy. Tých zásahov Moskvy so zámerom záchrany komunistických režimov v strednej Európe bolo niekoľko. V lete 1953 vo Východnom Nemecku vypukli občianske nepokoje, zamerané proti  komunistickému režimu, potlačili ich sovietske vojská dislokované v tejto časti rozdelenej krajiny. V roku 1956 sovietska armáda krvavo rozdrvila pokus skupiny miestnych komunistov zreformovať stalinistický socializmus v Maďarsku.

Sovietsku vojenskú intervenciu do ČSSR v roku 1968 charakterizovalo vedenie ZSSR ako akciu  solidarity socialistických štátov so „zdravými silami  v Československu, ktoré sa vraj stali terčom nepriateľskej politiky Západu a jeho „domácich prisluhovačov“  s cieľom úplného odstránenia socialistického zriadenia.  V skutočnosti sa Moskva iba zľakla toho, že „Pražská jar“, ktorú reformná časť vtedajšieho komunistického vedenia Československa prezentovala ako proces „obrody socializmu“ (nie ako jeho odstránenie), povedie v konečnom dôsledku k narušeniu celistvosti „socialistického tábora“  a oslabí geopolitickú dominanciu ZSSR v strednej Európe. Hoci Moskva pred vojenskou inváziou a po nej používala propagandistické klišé v duchu marxisticko-leninskej ideológie („obrana  socialistického zriadenia  a jeho výdobytkov“, „bratská internacionálna pomoc pracujúcemu ľudu Československa“), v pozadí rozhodnutia o vojenskom zásahu boli z minulosti dobre známe imperiálne zámery – udržanie značnej časti územia starého kontinentu pod spoľahlivou kontrolou ZSRR, odstránenie akéhokoľvek rizika pre existujúci model vzťahov medzi hegemónom a jeho satelitmi a pokračovanie konfrontácie s „imperialistickým“ Západom.

Slováci a Česi o invázii

Keď si každý rok pripomíname dramatické a tragické udalostí z augusta 1968, popri spomienkach na ich hlavných aktérov – domácich a vonkajších, popri hodnotení ich rozmanitých súvislostí a dlhodobých následkov, dostávame sa k úvahám o historickej pamäti, k otázkam ako ich vníma  obyvateľstvo v Českej republike a na Slovensku, ako sa k nim stavajú radoví občania, historici, sociálni vedci, verejní činitelia, politici.

Najnázornejším ukazovateľom sú výsledky reprezentatívnych prieskumov verejnej  mienky, publikované vedecké a odborné štúdie, články, výroky verejných činiteľov a politikov.

Odsúdenie sovietskej invázie je v Čechách a na Slovensku predmetom širšieho národného konsenzu (v ČR je miera nesúhlasu s inváziou a okupáciou vyššia než na Slovensku). Podľa reprezentatívneho prieskumu verejnej mienky, uskutočneného v roku 2018 Sociologickým ústavom SAV, Inštitútom  pre  verejné otázky  a Centrom pro výzkum veřejného mínění SOÚ AV ČR, obsadenie Československa vojskami Varšavskej zmluvy vníma väčšina slovenskej  verejnosť ako jednoznačne negatívnu udalosť – 61 % respondentov ho hodnotilo záporne.  19% slovenských respondentov hodnotilo inváziu vyvážene – aj záporne aj kladne, 9% ju hodnotilo kladne (11% respondentov nevedelo zaujať postoj). V Českej republike pomer uvedených odpovedí  bol 76 : 10 : 5 : 9 (pozri tabuľku 1).

Viac údajov o tom, ako slovenská a česká verejnosť dnes hodnotí rôzne aspekty vývoja v Československu v roku 1968 obsahuje prednedávnom vydaná publikácia Inštitútu pre verejné otázky Osudové osmičky vo vedomí slovenskej verejnosti od Zory Bútorovej a autora tohto článku.

Tabuľka 1: Vnímanie obsadenia Československa vojskami Varšavskej zmluvy  v roku 1968 na Slovensku a v Českej republike 

Poznámka: + = kladné hodnotenie; +– = aj kladné, aj záporné hodnotenie ; – = záporné hodnotenie; ? = neviem.
Zdroj: Sociologický ústav SAV, Inštitút pre  verejné otázky  a CVVM SOÚ AV ČR, v.v.i., Naše společnost, marec 2018.

Konsenzus v otázke invázie v roku 1968 panuje aj na politickej scéne – tak v Českej republike, ako aj na Slovensku sa prakticky všetky relevantné politické sily stavajú k nej negatívne – ako k násilnému aktu agresie, neprípustnému vo vzťahoch medzi štátmi. Pristupujú k nemu ako k porušeniu princípov medzinárodného práva, popretiu suverenity krajiny, vnímajú ju ako udalosť, ktorá negatívne ovplyvnila následujúci vývoj v československom štáte a životy jeho občanov. Dokonca aj tí slovenskí a českí politici, názory ktorých na udalosti druhej polovice 20. storočia  sú najviac poznačené historickým revizionizmom (takých je mnoho v obidvoch nástupníckych štátoch medzi stúpencami komunistickej ideológie) sa neodvážia dnes otvorene vyzdvihovať sovietsku inváziu a spätne podporovať tento akt medzinárodnej agresie v obave pred všeobecným zatracovaním a obviňovaním z podpory zrady národa a štátu v prospech cudzej moci (i keď sa popritom mnohí z nich usilovne pokúšajú hľadať pozitívne prvky na normalizačnom období, ktoré nastalo po invázii). 

Priebeh a následky sovietskej invázie a viac ako 20-ročnej okupácie boli pre Československo devastujúce – 108 občanov bolo zabitých resp. zomrelo v dôsledku prítomnosti cudzích vojsk od 21. augusta do 31. decembra 1968,  zaviedli sa politické represie proti tým, ktorí podporovali „obrodný“ proces (čistky v strane a v zamestnaní), brutálne prenasledovanie disidentov a oponentov režimu. Realitou bola emigrácia veľkého počtu ľudí, hermetické uzavretie krajiny pred zahraničím, sociálno-ekonomická stagnácia a technologické zaostávanie.

Sovietska invázia a okupácia však komunistický režim v ČSSR napokon nezachránila, iba oddialila jeho pád. Novembrová revolúcia 1989, ktorá sa oprela o pokojné občianske vzopätie proti komunistickej totalite,  priniesla Čechom a Slovákom slobodu a demokraciu. Komunistický režim v samotnom  Sovietskom zväze nakoniec skolaboval – ZSSR ukončil svoju existenciu v závere roka 1991 a rozpadol sa na 15 samostatných štátov.

Rozdelilo sa aj Československo, dva nástupnické štáty – ČR a SR – sú dnes členmi EÚ a NATO, do ktorých dobrovoľne vstúpili po náročnom  procese vnútorných reforiem.

Vplyv okupácie na okupanta

Každá invázia a okupácia má dve stránky – týka sa bezprostredne tak prepadnutej a okupovanej krajiny, ako aj votreleckého a okupantského štátu.  Rozhodnutie sovietskeho vedenia o vojenskom zásahu proti Československu organicky zapadlo do určitých procesov v samotnom Sovietskom zväze, odrazilo celkovú situáciu v krajine na konci 60. rokov a naplno odhalilo prístup vtedajších kremeľských vládcov k interakciám a väzbám s vonkajším svetom. 

Okupácia Československa v roku 1968 mala nepopierateľný vplyv na vývoj v samotnom ZSSR. Ten rozhodne nebol priaznivý z pohľadu samotnej okupantskej moci a prispel svojim dielom k vnútorným rozkladným procesom. Invázia proti „Pražskej jari“, ktorá mala z pohľadu Moskvy symbolizovať úspešný príbeh vyriešenia problematickej situácie v jednej z krajín „socialistického tábora“, posmelila kremeľské vedenie k podobným krokom v iných krajinách. Či už išlo v polovici 70. rokov o podporu pro-komunistických režimov v niektorých afrických krajinách – v Etiópii, Angole a Mozambiku, kde vojenskú stránku „riešenia problému“ podľa vzájomnej dohody preberala na seba  Kuba,  alebo otvorenú sovietsku vojenskú inváziu v roku 1979 do Afganistanu, kde okupáciu následne sprevádzala dlhoročná vojna s miestnymi ozbrojenými skupinami, vystupujúcimi v mene civilného obyvateľstva. Tento boj ZSSR napokon prehral a musel sa z Afganistanu koncom 80. rokov stiahnuť.

Skúsme sa teraz stručne dotknúť troch kontextov sovietskej invázie do Československa z pohľadu vtedajšieho okupantského štátu a jeho hlavnej nástupníckej krajiny dnes, Ruskej federácie – 1) čo znamenala Pražská jar a jej potlačenie pre ZSSR,  2) ako vidia občania dnešného Ruska udalosti  roka 1968,  3)  ako sa československý rok 1968 inštrumentalizuje v súčasnej ruskej politike.

V Prahe jar, v Moskve mráz

Intervencia ZSSR na „záchranu socializmu“ v „bratskom“ Československu bola súčasťou kurzu na re-stalinizáciu, ktorý od roku 1965 po odstránení Nikitu Chruščova z čela strany a štátu nastolilo kremeľské vedenie okolo Leonida Brežneva a Michaila Suslova.

Moskovská neo-stalinistická skupina spočiatku nevedela, ako reagovať na „obrodný proces“ v Prahe a Bratislave. Hlavní protagonisti Pražskej jari, všetko dlhoroční komunisti, mnohí so skúsenosťami života v ZSSR (napríklad Alexander Dubček), sa nevzdávali socialistickej  frazeológie, uisťovali Kremeľ v tom, že im ide o lepší, efektívnejší socializmus než ten, ktorý v tom čase existoval v krajine. Takisto zdôrazňovali nevyhnutnosť spojenectva so ZSSR v rámci Rady vzájomnej hospodárskej pomoci a Varšavskej zmluvy.

Pre Kremeľ však spochybňovanie modelu „reálneho socializmu“, v tom čase existujúceho v ZSSR a iných stredo- a východoeurópskych krajinách (a ten bol v podstate iba miernou, prispôsobenou okolnostiam  modifikáciou sovietskeho boľševického modelu), bolo podozrivé a ťažko akceptovateľné, a to i napriek oficiálnym deklaráciám „súdruhov“ z Prahy o ich celkovej oddanosti socialistickým myšlienkam. Najmä Moskvu znepokojoval duch oveľa viac než kedykoľvek predtým slobodnejšej politickej a verejnej diskusie, názorový pluralizmus, živá kultúrna a umelecká tvorba zbavená striktných ideologických mantinelov. A najmä veľké sympatie občanov (toho povestného oslavovaného „pracujúceho ľudu“) s reformátormi v straníckom vedení. Kremeľ bol znepokojený tým, že radoví občania Československa spájali práve s „obrodou socializmu“ nádeje na lepší, slobodnejší a slušnejší život.

Od začiatku roka 1968 sovietska tlač písala o vývoji v ČSSR veľmi úsporne, takmer kuso, mdlo a pre bežného čitateľa nezrozumiteľne. Svedčilo to minimálne o rozpakoch a istej dezorientácii, ktorá zavládla v ideologickom aparáte komunistickej strany, o pochybnostiach medzi propagandistami  o tom ako informovať sovietske publikum, že československí „pracujúci“ (čiže robotníci  a roľníci, výkladná skriňa sociálnej základne socialistického zriadenia) sa prikláňajú k podpore iného typu socializmu, socializmu „s ľudskou tvarou“.

Po určitom váhaní sa napokon použila osvedčená zbraň – propagandistické naratívy v duchu sovietskej ideológie. Najprv, v súvislosti s tým, čo sa odohráva v Československu, vnútrostranícky život a neskôr aj širší verejný priestor začali zaplavovať heslá o potrebe jednoty socialistických štátov, o celistvosti komunistickej ideológie, o ideologickej čistote a neprípustnosti „revizionizmu a oportunizmu“, o oddanosti komunistickým ideálom.  Na ich pozadí sa objavovali naratívy o ZSSR a socialistickom tábore ako pevnosti, obliehanej nepriateľmi, o nevďačnosti prejavovanej vnútornými nepriateľmi socializmu voči osloboditeľom od nacizmu a fašizmu, o snahe Západu oslabiť ZSSR, o útokoch na ruský národ.

Mnohí príslušníci sovietskej inteligencie – vedci v akademických inštitútoch  a v intelektuálnych skupinách v Moskve, v tzv. akademických mestečkách mimo Moskvy (v Obninsku, v Dubne, v Novosibirsku), inžinieri, spisovatelia, umelci prejavovali otvorené a úprimné sympatie k „Pražskej jari“.  Na rozdiel od Československa však v ZSSR pre myšlienku „obrody socializmu“, pre predstavu o lepšom socializme „s ľudskou tvarou“ nevznikla nijaká podpora v samotnej komunistickej strane, nehovoriac o najvyššom straníckom vedení. V KSSZ jednoznačne dominovala snaha za každú cenu zachrániť existujúci totalitný model „reálneho socializmu“.

Po vojenskej intervencii a obsadení ČSSR sovietskymi vojskami sa v ZSSR začal šíriť naratív o hrozbe kontrarevolúcie, o tom, že Západ pripravoval zásah zvonku na jej podporu. Tých radových členov KSSZ, ktorí nesúhlasili so vstupom vojsk do ČSSR,  „rozpracovávali“ v straníckych organizáciách a v prípade zotrvania na pôvodných pozíciách jednoducho vyhadzovali zo strany a z práce. Propagandistický aparát vyvolával nenávisť k pražským reformátorom, nedôveru k Čechom a Slovákom, pracoval s naratívom „staršieho brata“ v duchu agresívneho šovinizmu. 

Sovietska invázia do Československa mala svoje propagandistické krytie nielen smerom von, ale aj dovnútra krajiny. Ako uvádza vo svojom článku publikovanom na portáli  Visegradeurope.ru Julia Ščerbakovová, 21. augusta 1968, t. j. v deň, keď sovietske jednotky vstúpili na územie Československa, Kremeľ zorganizoval v Moskve 9 000 verejných podujatí na podporu „bratskej“ invázie, pri ktorej 30 000 vystupujúcich komunikovalo s takmer miliónom prítomných obyvateľov.

Tieto masové akcie, pripravené sovietskym aparátom, mali slúžiť na demonštráciu solidarity sovietskeho ľudu s „pracujúcimi“ v Československu v ich boji proti „kontrarevolúcii“. Nešlo samozrejme o nijakú spontánne vyjadrenú solidaritu, ale o režimom nariadenú demonštráciu verejnej podpory pre jeho agresívny kurz a neutralizáciu a potlačenie čo i len náznakov vnútorného nesúhlasu alebo priameho odporu.

Skutočnú solidaritu v tom čase v Moskve prejavili iní ľudia – tí, ktorí 25. augusta 1968 prišli na Červené námestie a rozvinuli  plagáty „Za vašu a našu slobodu!“ a „Nech žije slobodné a nezávislé Československo!“. Bol to prejav občianskej statočnosti odvážnej moskovskej osmičky (Natalia Gorbanevskaja, Konstantin Babickij, Vadim Delone, Viktor Fajnberg, Larisa Bogorazová, Vladimir Dremliuga, Pavel Litvinov a Galina Bajevová), ktorá vyslala svetu správu o tom, že sloboda je nedeliteľná.

Sovietska štátno-stranícka mašinéria spustila po 21. auguste 1968 v ZSSR propagandistickú smršť, ktorá bola kombináciou obrodeného ruského nacionalizmu a komunistickej ideológie. Pokus o reformu socializmu mimo ZSSR sa dával do priamej súvislosti s údajnou snahou Západu o prehodnotenie  výsledkov druhej svetovej vojny. Masovo sa šíril naratív o tom, že invázia ZSSR do Československa zabránila okupácii tejto krajiny vojskami NATO a USA. 

Rozdrvenie „Pražskej jari“ tankami, návrat stalinistických naratívov a imperiálnej propagandy viedli k značnému sklamaniu v prostredí liberálnych pro-demokratických síl v sovietskej spoločnosti a vytvorili – z pohľadu režimu – priaznivejšie podmienky pre prenasledovanie inak zmýšľajúcich ľudí, disidentov a odporcov režimu. Práve po roku 1968 sa spustila vlna súdnych procesov s ideologickými oponentmi. Ako písal Lev Gudkov, dnešný šéf výskumnej agentúry Levada Centrum, rok 1968 pomohol sovietskemu režimu skonsolidovať  veľmocenskú väčšinu a premeniť ju na dominantnú štruktúru kolektívnej identity. Podľa neho sa aktivovala v minulosti známa ruská nacionalistická mytológia konfrontácie s Európou a imperiálne vedomie, ktoré vylučovalo solidaritu s bojom za oslobodenie od totalitarizmu a súcit s obeťami štátneho násilia.  Spisovateľ a publicista Alexander Genis charakterizoval vtedajší stav trpkými slovami: „Vlastenectvo ponížili do zdôvodnenia agresie“.

Zároveň sa však rok 1968 stal dôležitým impulzom pre rozvoj disidentského hnutia v ZSSR, hnutia na obranu ľudských práv, ktoré bolo hlavnou hybnou silou odporu voči režimu a pripravovalo vhodnú spoločenskú atmosféru pre zmenu mocenských pomerov začiatkom 90. rokov. 

Rok ‘68 optikou dnešných Rusov

Sociologické údaje o tom, ako ľudia v Sovietskom zväze vnímali v roku 1968 vpád vojsk vlastného štátu do jednej zo susedných krajín, nie sú. Prieskumy verejnej mienky na túto tému sa vtedy nerobili (resp. nič o takýchto prieskumoch dnes nevieme). Oveľa neskôr sa tejto téme venovala výskumná agentúra Levada Centrum, ktorá robila prieskum v rokoch 2008, 2013 a 2018.  V rokoch 2008 a 2013 sa prieskumníci pýtali respondentov príslušnej vekovej kategórie (tzv. pamätníkov) na to, aký názor na československé udalosti roka 1968 v tom čase mali. Z tých, ktorí si na svoje postoje spomenuli,  bolo 4 krát viac takých, ktorí podporovali vojenskú intervenciu než tých, ktorí sympatizovali s „Pražskou jarou“.

Výsledky nedávnych prieskumov Levada Centra svedčia o úrovni znalostí občanov dnešného Ruska o tom,  čo sa v roku 1968 odohrávalo v Československu, o ich vzťahu k vojenskému zásahu, o názoroch obyvateľov Ruska na oprávnenosť sovietskeho vpádu. Pozrime sa bližšie na niektoré výskumné zistenia.

Prieskum ukázal, že miera informovanosti ruských občanov o udalostiach roka 1968 v ČSSR je dosť nízka. V roku 2018 síce došlo – oproti rokom 2008 a 2013 – k miernemu zvýšeniu podielu tých, ktorí uviedli, že dobre vedia, čo sa vtedy odohrávalo, resp. čítali a počuli o tom (dokopy takýchto respondentov bolo 32%), ale až 68% mali slabé (22%) alebo nijaké (46%) vedomosti o československom roku 1968 (pozri tabuľku 2). 

Tabuľka 2: Viete čo sa stalo v Československu na jar 1968 („Pražská jar“)?

Zdroj: Levada Centrum

Odpovede respondentov, ktorí aspoň niečo vedeli alebo počuli o československom roku 1968 (tých v roku 2018 teda bolo dokopy 32%), na otázku o interpretácii vtedajších udalostí vykazujú zreteľný príklon k stereotypom z arzenálu niekdajšej sovietskej propagandy. Tých, čo si mysleli, že išlo o „pokus protisovietskych a revizionistických síl vo vedení Československa uskutočniť štátny prevrat a odtrhnúť krajinu od socialistického tábora“, že to bola „podvratná akcia západných štátov, pokus vniesť rozkol medzi socialistickými krajinami“ a že išlo o „spontánne akcie neuvedomelých a dezorientovaných más proti komunistickému vedeniu ČSSR“ bolo celkovo 44%.  Takých, ktorí vnímali Pražskú jar s pochopením, posudzovali ju optikou jej oprávnenosti a opodstatnenosti („povstanie ľudu proti režimu nanútenému Sovietskym zväzom“ a „pokus o demokratickú obnovu socializmu“) bolo dovedna 33%. Až 23% nevedelo dať československým udalostiam roka 1968 nijakú charakteristiku (pozri tabuľku 3).

Tabuľka 3: Čo si myslíte, že sa stalo v Československu? (% z počtu tých, ktorí aspoň niečo počuli o udalostiach roku 1968 v Československu)

Zdroj: Levada Centrum

Ďalšia otázka v prieskume Levada Centra sa týkala súhlasu, resp. nesúhlasu občanov s vojenskou inváziou. Až 45% respondentov v roku 2018 nevedelo zaujať nijaký postoj. Názory zvyšných respondentov sa rozdelili takýmto dielom: 19% s inváziou určite a skôr nesúhlasilo, 36% ju naopak určite a skôr schvaľovalo (pozri tabuľku 4).

Tabuľka 4: 21. augusta 1968 sovietske vojská vstúpili do Československa. Myslíte si, že Sovietsky zväz urobil správne, keď poslal svoje vojská do Československa?

Zdroj: Levada Centrum

Aj názory na oprávnenosť vojenského zásahu ukázali príklon Rusov k niekdajším sovietskym naratívom. Medzi tými 50% respondentov, ktorí v roku 2018 mali nejaký názor (zvyšných 50% nič o tom nevedeli, nepamätali si alebo nemali nijaký názor), bolo 40% takých, ktorí považovali vstup vojsk ZSSR za potrebný – pre  udržanie poriadku, zabránenie krviprelievaniu,  zachovanie socialistického systému a na to, aby sa predišlo vstupu  západných vojsk. Iba 10 %  respondentov uviedlo, že to bola zločinná agresia a že sa potvrdilo, že socializmus sovietskeho typu je nezlučiteľný s demokraciou (pozri tabuľku 5).

Tabuľka 5: Ktorý z nasledujúcich názorov je Vám bližší?

Zdroj: Levada Centrum

Pre charakteristiku vzťahu súčasného obyvateľstva Ruska k udalostiam roka 1968 v ČSSR platí záver, ku ktorému dospel  vo svojom článku, publikovanom v roku 2008,  Lev Gudkov, šéf Levada Centra: „Dvojznačný postoj k potláčaniu demokratického hnutia v Československu úzko súvisí so skutočnosťou, že ruská spoločnosť rozhodne nie je ochotná niesť zodpovednosť  za zločiny spáchané sovietskym vedením. Pomer tých, ktorí považujú za potrebné priznať si vinu za represie voči českému [a slovenskému] ľudu a za okupácii roku 1968, a tých, ktorí sú proti tomu, je 11% oproti 27%“.

„Československé“ úskalia dnešnej ruskej politiky

Na oficiálnej úrovni súčasné vedenie Ruskej federácie odsudzuje sovietsku inváziu z roku 1968 a dištancuje sa od nej. Túto líniu v 90. rokoch presadil prvý ruský prezident Boris Jeľcin. Klauzula s odsúdením sovietskej invázie je súčasťou medzištátnych zmlúv RF so SR a ČR. Formálne sa tejto línie pridržiava aj dnešný prezident Vladimír Putin, ktorý naposledy verejne odsúdil sovietsku inváziu v roku 2006.

Ruský verejný a politický diskurz je však už dlhšiu dobu poznačený plazivou revíziou spomínaného odsúdenia a dištancu. Svedčia o tom stanoviská pro-vládnych politikov a oficiálnych propagandistov, schvaľujúce inváziu a okupáciu, ako aj interpretácie prezentované štátnymi médiami v mnohých článkoch, televíznych a rozhlasových reláciách a filmových dokumentoch, venovaných  československým udalostiam v roku 1968. Paradoxne, jedinou relevantnou silou v ruskej spoločnosti, ktorá sa pridržuje oficiálneho odsudzujúceho postoja štátu je ruská pro-demokratická inteligencia, ktorá je v tvrdej až nezmieriteľnej opozícii voči všetkým ostatným krokom prezidenta Putina v domácej a zahraničnej politike.

Treba dodať, že sú v Rusku aj takí politici,  ktorí nemusia nič revidovať a ktorí jednoducho zotrvávajú na svojich dovtedajších apologetických predstavách – tí otvorene schvaľujú inváziu a okupáciu (ide napríklad o členov KSRF Gennadija Zjuganova, ktorí sú plne stotožnení s pôvodnou sovietskou interpretáciu). Blízky postoj zaujímajú aj „analytici“  pracujúci pre štátne inštitúcie a vystupujúci  v absolútnej zhode s oficiálnou politikou ruskej vlády v mnohých kľúčových otázkach vnútornej a zahraničnej politiky.

V posledných rokoch títo „analytici“ presadzujú vo verejnom diskurze aktualizačný naratív pre – z pohľadu dnešných radových občanov – zrozumiteľnejšiu charakteristiku „Pražskej jari“. Tento naratív tvrdí, že išlo vraj o jeden z prvých pokusov o „farebné revolúcie“ inšpirované Západom proti Rusku, celá séria ktorých neskôr pokračovala na postsovietskom priestore (Ukrajina, Gruzínsko, najnovšie aj Bielorusko). Je pritom známy nevraživý postoj vedenia ruského štátu, vrátane Vladimíra Putina, k týmto revolúciám, ktorý v prípade Gruzínska a Ukrajiny dokonca viedol k ruskej vojenskej invázii do týchto štátov – v rokoch 2008 a 2014.

V tejto súvislosti vzniká – hoci iba hypotetická – otázka: „Ako by postupovalo súčasné vedenie Ruska, ak by sa ocitlo na mieste kremeľského politbyra v situácii, ktorá existovala okolo Československa v roku 1968?“  Odpoveď môže byť tiež iba hypotetická a každý môže o nej pouvažovať.  Čo však vieme naisto je fakt, že v roku 2008 v Gruzínsku, v roku 2014 na Ukrajine (a aj v roku  2015 v Sýrii) ruské vedenie – to isté vedenie, čo je pri moci dnes –  v niečom porovnateľnej situácii nezaváhalo a použilo vojenskú silu. Stalo sa okupantom, rovnako ako sa stal okupantom Kremeľ v Československu v roku 1968.

Odkaz roku ’68 pre nás

Tragédia augusta 1968 pre Československo spočívala v tom, že agresorom a okupantom sa stal spojenecký štát,  ktorého povinnosťou bolo chrániť spojenca pred cudzou agresiou, pomôcť prípadnú agresiu spoločne odraziť. Spojenec sa napokon stal interventom a obyvateľstvo krajiny vyšlo na ulice a námestia a snažilo sa klásť odpor vlastnými silami, tak ako najlepšie vedelo. Bolo pritom bezbranné zoči-voči ozbrojenej presile keďže československá armáda dostala príkaz od ministra obrany neklásť okupantom odpor.

Obraz prvých dní okupácie v auguste 2018, zvečnený v početných fotografiách a filmových dokumentoch, najpriliehavejšie vyjadroval podstatu toho, čo sa udialo – železná päsť Kremľa dopadla na civilné obyvateľstvo susednej krajiny v dôsledku nevyprovokovanej agresie.

Preto hlavný odkaz augusta 1968 pre Slovákov (a aj Čechov) by mal spočívať  v tom, že iba spojenectvo a partnerstvo s demokratickými štátmi môže zaistiť skutočnú bezpečnosť, suverenitu, slobodu a prosperitu. Našťastie, v rámci EÚ a NATO aj Slovensko aj Česko sú dnes dostatočne chránené pred prípadným opakovaním augusta 1968.

Ďalším odkazom roka 1968 je poučenie, že občania musia kontrolovať aj tých najlepších, najsľubnejších lídrov. Treba tiež chrániť nezávislé občianske prostredia životne dôležité pre zdravý vývoj spoločnosti, osobitne nezávislé médiá. 

Treba brániť slobodu, budovať, rozvíjať a chrániť demokratické inštitúcie. Treba, aby politici a štátnici sa jednoznačne a so všetkou váhou svojej autority hlásili k hodnotám, na ktorých sú budované medzinárodné spojenectvá a partnerstvá, ktorých je naša krajina súčasťou, t. j.  k demokracii, solidarite a rešpektovaniu ľudských práv.  Sú to demokratickí politici, ktorí by mali neustále opakovať, že členstvo v EÚ a NATO má pre našu krajinu a jej občanov strategický až civilizačný význam, keďže na rozdiel od niekdajšej Varšavskej zmluvy a RVHP dnešné NATO a EÚ našu suverenitu a slobodu pomáhajú zveľaďovať a chrániť,  a nie ich oslabujú alebo priamo potláčajú.

Grigorij Mesežnikov

 

Inštitút pre verejné otázky (IVO) v rámci projektu realizovaného v spolupráci s medzinárodným Partnerstvom pre otvorené informácie (OIP) sa venuje otázkam hybridných hrozieb pre demokraciu na Slovensku a v regióne strednej Európe, analyzuje faktory, ktoré prispievajú k posilneniu alebo oslabeniu týchto hrozieb. Súčasťou projektových aktivít sú analytické príspevky, zámerom ktorých je priblížiť verejnosti dôležité fakty a súvislosti. Oblasťou osobitnej pozornosti sú zahranično-politické aktivity Ruskej federácie, štátu, ktorý v poslednom desaťročí realizuje hybridnú vonkajšiu expanziu, spočívajúcu v kombinácii vojenských, politických, ekonomických a informačno-propagandistických stratégií zameraných na okolitý svet.

Zahraničná politika Ruska už dlhší čas slúži jeho vedeniu nielen na riešenie vonkajších problémov, ale aj na čisto vnútropolitické účely, najmä na posilnenie legitimity vládnej moci, jej koncentráciu a dlhodobé udržanie a na ideologické pôsobenie na obyvateľstvo, a to tak v samotnom Rusku, ako aj v iných štátoch.

V sérii príspevkov na tomto blogu budeme v roku 2020 vysvetľovať čitateľom pozadie a kontexty vybraných udalostí, súvisiacich so zahraničnou politikou Ruska, s prihliadnutím na ich celkový význam a aktuálnosť.

 

 

Ilustračné foto na hlavnej stránke: Archív RTVS (rtvs.sk) - snímka obrazovky

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AUTORSKÁ STRANA PETRA SCHUTZA

Návštevníci u sv. Michala a spev Moniky (týždeň podľa Schutza)

Z radu kajúcnikov je exštátna tajomníčka zrejme vôbec najvýbušnejší materiál.


Už ste čítali?