reklama

Bielorusko nie je Rusko, september 2020

Ak zámerom Vladimíra Putina je v maximálnej miere Bielorusko „integrovať“ (čo v jeho chápaní znamená pohltiť), potom jedinou reálnou silou, ktorá mu môže tento postup skomplikovať resp. znemožniť, sú samotní Bielorusi.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Už takmer šesť týždňov trvá v Bielorusku revolúcia slobody. Nehoráznym spôsobom sfalšované výsledky prezidentských volieb vyvolali masové protesty podvedených občanov okamžite po oznámení „oficiálnych“ výsledkov. To čo nasledovalo, nemalo obdobu v dejinách tejto krajiny snáď od skončenia druhej svetovej vojny.

Nevídaný štátny teror

Ozbrojení príslušníci špeciálnych jednotiek OMON spolu s regulárnymi policajnými jednotkami v priebehu troch dní a troch nocí na uliciach a vo väzniciach Minska a mnohých ďalších bieloruských miest neľútostne bili, mučili, ponižovali a znásilňovali tisíce zadržaných mužov a žien, pričom to robili s neuveriteľnou sadistickou dôslednosťou. Zaznamenané a neskôr publikované svedectvá obetí týchto zverstiev a lekárov, ktorí sa im snažili pomôcť, vyrážajú dych. Šokujúce sú video-zábery, na ktorých „omonovci“ a policajti zrážajú na zem chodcov, mladých a starých, vláčia ich hlavami po zemi a asfalte, mlátia palicami, strieľajú do ľudí gumovými projektilmi, hádžu na nich výstražné bleskové granáty, rozbíjajú okná áut. Vo formálne mierových podmienkach, bez vyhlásenia vojnového alebo výnimočného stavu, Lukašenkov režim páchal vojnové zločiny. Jeho „tonton-makuty“*) sa premiestňovali po Minsku v sanitkách a fakticky dorážali alebo zatýkali tých, ktorí sa v nádeji o záchranu a pomoc obracali na prichádzajúce autá s červeným krížom na karosériách.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Toto všetko bola od 9. do 12. augusta 2020 pre milióny Bielorusov žitá realita. Takmer na štyri dni sa krajina ponorila do bahna otvorenej teroristickej diktatúry. Štatistika týchto dní je otrasná – 7 ľudí bolo zabitých alebo zomreli na ťažké zranenia, niekoľko desiatok je stále nezvestných, stovky boli zranené s trvalými následkami pre zdravie, 7 tisíc ľudí bolo zatknutých a uväznených.

Nebolo to po prvýkrát, keď bieloruský diktátor a uzurpátor Aleksandr Lukašenko rozpútal represie proti tým, ktorí sa mu aktívne vzopreli kvôli jeho podvodom a machináciám. V decembri 2010 Lukašenkova pretoriánska garda zbila manifestantov na protestnom mítingu proti sfalšovaným prezidentským voľbám na Októbrovom námestí v Minsku. Viacerých účastníkov protestu uvrhol Lukašenko do väzenia. Polícia vtedy zadržala viacerých prezidentských kandidátov (Andreja Sannikova, Nikolaja Statkeviča, Vladimíra Nekljajeva, Alesa Michaleviča, Vitalija Rymaševského, Grigorija Kostuseva a Dmitrija Ussa), všetci boli odsúdení na roky pobytu vo väzení.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pokojné občianske povstanie

Ostrý nesúhlas Bielorusov so sfalšovaním výsledkov hlasovania, hnev občanov na Lukašenka a na jeho uniformované bandy vyhnal ľudí na ulice v doposiaľ nebývalom množstve a s neuveriteľným odhodlaním. Už šesť týždňov trvajú občianske protesty v rozmanitých formátoch, ale s jedným jediným posolstvom – diktátor musí odísť. Státisícové nedeľné manifestácie, sobotňajšie ženské pochody, reťaze solidarity, štrajky robotníkov v priemyselných podnikoch, verejné zhromaždenia študentov, umelecké happeningy, hudobné koncerty, výtvarné exhibície, inovatívne formy online sociálnej komunikácie (napríklad dvorové chaty), ale aj útoky demokratických hackerov na webstránky diktatúry v odplate za jej brutalitu proti občanom – to všetko dokázali zorganizovať a zrealizovať státisíce odvážnych ľudí, ktorí sa predsavzali, že v odpore voči diktatúre nepoľavia. A robia to za stále pokračujúcich represií – bitiek, zatýkaní, vyháňania do zahraničia.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pritom ani jeden z Lukašenkových štátnych banditov sa nestal figurantom trestného stíhania. Naopak, tým Bielorusom, zraneným a dokaličeným, ktorí podávajú na prokuratúre trestné oznámenia na svojich trýzniteľov, sa štátna moc vyhráža, že ich začne stíhať za účasť na nepovolených verejných akciách. Režim, napríklad, uložil pokutu opozičným novinám Naša Niva, ktorých jednu z reportérok ťažko zranil do nohy gumovým projektilom „omonovec“, za to, že ako zamestnávateľ jej vraj nezaistil bezpečné podmienky práce (inými slovami, nezabránil jej vykonávať reportérsku prácu na „nepovolenej“ akcii). Takže namiesto toho, aby štát novinárku finančne odškodnil za ťažké zranenie, spôsobené štátnym ozbrojencom, trestá noviny a tým v konečnom dôsledku poškodzuje aj ju.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Počas takmer dvojmesačného boja za slobodu prešlo Bielorusko a Bielorusi vývojom, ktorý za inej politickej situácie, ale pri porovnateľných vnútorných a vonkajších okolnostiach a rovnakom historickom kontexte by mohol trvať roky, ak nie desaťročia. Bielorusi sa skonštituovali do podoby moderného národa – občianskeho, politického, ale s jasnou národnou seba-identifikáciou, a to bez rozdielu etnického pôvodu, používaného jazyka a vyznávaného náboženstva. Záplava bielo-červeno-bielych bieloruských národných farieb na vlajkách, transparentoch, dáždnikoch, oblečení, iných predmetoch, skandovanie hlavných hesiel v bieloruštine počas verejných podujatí nenecháva na pochybách, že v krajine sa sformoval a uvedomil sa moderný európsky národ, ktorý si neželá nič iné než dôstojný život v slobode a demokracii, vo vlastnom nezávislom štáte.

Revolúcia pokračuje

Bieloruská revolúcia sa zatiaľ odohráva podľa čiastočne očakávaného a čiastočne nečakaného scenára. Očakávané bolo násilie, ktoré po sfalšovaných výsledkoch hlasovania rozpútal diktátor, hoci jeho rozsah prekročil všetky mysliteľné hranice. Očakávaný bol napokon aj samotný protest občanov, to že odmietli akceptovať masívny volebný podvod. Čo však málokto čakal – to je spôsob organizácie protestných akcií, ich masovosť a vytrvalosť. Bieloruská revolúcia je jedinečným príkladom, keď prvok samo-organizácie obrovského počtu ľudí v dôsledku súhry špecifických okolností prevážil nad prvkom koordinácie (alebo vedenia) z jedného centra. Je to revolúcia horizontálnych interakcií, rýchleho zosieťovania rozmanitých lokálnych iniciatív. Je to revolúcia samo-organizovanej občianskej spoločnosti, keď fakticky celá krajina, mesto a vidiek, ženy a muži, všetky vekové kategórie a profesionálne skupiny sa dobrovoľne na základe silnej vnútornej motivácie zjednotili v úsilí o zmenu a zotrvávajú v ňom napriek represiám a vyhrážkam.

Pred voľbami Lukašenko uväznil dvoch prezidentských kandidátov (Sergeja Tichanovského a Viktora Babaryka) a tretí kandidát (Valerij Cepkalo) musel z krajiny utiecť. Po voľbách diktátor pod hrozbou smrti vyhnal z krajiny nespochybniteľnú víťazku volieb Svetlanu Tichanovskú a rozhnal prezídium Koordinačnej rady (KR) – neformálneho zoskupenia aktívnych občanov na čele s osobami, ktoré väčšinou neboli známe širšej verejnosti pred samotnými voľbami a čia autorita sa sformovala v krátkom povolebnom období, v podmienkach priamej konfrontácie s diktátorskou mocou. Niekoľko členov prezídia KR diktátor uväznil a obvinil z podvratnej činnosti (napríklad Mariju Kolesnikovovú, ktorú tajná polícia uniesla a chcela vyhnať cez hranice do Ukrajiny, tá sa však nedala a vrátila sa späť), ďalších členov prezídia KR Lukašenkovi tajní uniesli a vyviezli do zahraničia. Jeden člen prezídia KR vycestoval z krajiny do zahraničia sám a nemôže sa vrátiť domov v obave pred zatknutím. Na slobode zostala iba spisovateľka a nositeľka Nobelovej ceny Svetlana Alexijevičová, ktorú v jej byte v Minsku musia v noci svojou prítomnosťou chrániť zahraniční diplomati, aby zabránili jej prípadnému únosu, deportácii alebo uväzneniu. Predsedu biskupskej konferencie katolíckej cirkvi v Bielorusku Tadeusza Kondrusiewicza, bieloruského štátneho občana, ktorý niekoľko dní počas protestov vo vlasti pobýval v Poľsku (predtým rázne odsúdil policajnú brutalitu a podporil občanov), Lukašenkov režim odmietol vpustiť späť do krajiny, zneplatnil jeho pas a urobil vyhnancom.

Status quo v septembri 2020

Krátke zhrnutie situácie v Bielorusku v štvrtom septembrovom týždni je nasledovné: diktátor odmieta odstúpiť, tvrdí, že práve on je legitímnym víťazom volieb (medzitým „predvídavo“ fyzicky zničil všetky volebné zápisnice a hlasovacie lístky), pokračuje v represiách, používa násilie, zastrašuje občanov, snaží sa vniesť do spoločnosti rozkol, blúzni o vonkajších hrozbách, o pripravovanej agresii NATO. Nechal sa nafilmovať pobehujúcim okolo svojho paláca so samopalom v ruke, aby dal najavo, že sa bude brániť až do samého konca (v skutočnosti sa zbabelo schováva za chrbtami tisícov ozbrojencov, ktorí strážia miesta, kde sa práve nachádza). Akékoľvek myšlienky o dialógu so zástupcami protestujúcich občanov odmieta, označuje manifestantov za narkomanov, nezamestnaných povaľačov, prostitútky, raz ich dokonca nazval „krysami“. Potajomky, vo svojom paláci, za prítomnosti lojalistov, z ktorých väčšina patrila k príslušníkom tajných služieb, bez predbežného informovania verejnosti (obrazne by sa dalo povedať, že „v bunkri“) sa nechal „inaugurovať“.

Občianska spoločnosť v protestoch nepoľavuje, ľudia sa zúčastňujú na masových akciách s rovnakým (ak dokonca nie s ešte väčším) odhodlaním a v rovnako veľkom počte, nenechávajú sa zastrašiť, stále sa však pridržiavajú nenásilných foriem protestu. Skutočnosť, že lídri Koordinačnej rady momentálne nemajú nijakú možnosť čokoľvek podniknúť, protesty vôbec neoslabila, akcie sa nestali menej početné ani menej nápadité. „Omonovci“ presúvajúci sa po Minsku, policajti a neuniformované osoby v službách režimu (tzv. „tichari“) sa síce snažia komplikovať pohyb desiatok až stoviek tisíc manifestantov po centrálnej časti mesta, veľmi sa im to však nedarí. Nepomáhajú im dokonca zátarasy s ostnatým drôtom. Režimovým jednotkám sa nedarí rozprášiť protestné zhromaždenia, nedokážu úplne zabrániť ľuďom v pohybe. Počet manifestantov je tak veľký, že ani zadržanie stoviek ľudí neoslabuje priebeh podujatí. Masové akcie sa odohrávajú nielen v Minsku, pokračujú po celej krajine. Ľudia sa zbavili strachu a ich odpor voči brutálnemu, v podstate dnes už krvavému diktátorovi je už nezvratný. Bielorusi považujú Lukašenka za absolútne nelegitímnu postavu a nijaké represie alebo úskoky režimu na tom nemôžu nič zmeniť. Heslo „Uchadi“ (Odíď) dnes zaznieva rovnako hlasne a rozhodne ako na začiatku protestov a podľa toho ako sa správajú Bielorusi bude zaznievať ešte dlho, kým nezanikne príčina, ktorá používanie tohto hesla vyžiadala.

Ako dlho vydrží terajší stav?

Diskusia v prostredí bieloruských analytikov a vonkajších pozorovateľov sa sústreďuje na otázku, ako dlho môže byť situácia udržateľná v doterajšom nastavení, keď na jednej strane uzurpátor zotrváva vo funkcii, ale reálne dianie v krajine nekontroluje, pričom má pod kontrolou iba lojálne silové zložky, a na druhej strane protestujúce obyvateľstvo nelegitímne uchopenie moci neuznáva a aktívnym spôsobom žiada od uzurpátora, aby začal rokovať o podmienkach svojho odchodu alebo rovno odišiel. Zotrváva pritom na pokojnej forme protestu a prezentácie svojich požiadaviek, neuchyľuje sa zatiaľ ku krokom, ktoré by sa dali považovať za pokus o praktické preberanie moci, o odstránenie nelegitímneho režimu a ovládnutie štátnych inštitúcií.

V prvých dňoch protestu, keď Lukašenko bol zmätený z toho, ako rozhodne sa krajina postavila na odpor proti nemu a keď lídri protestu sa ešte nachádzali na území krajiny (najmä počas tej noci, keď mnohotisícový dav ľudí dorazil k budove väznice na ulici Okrestina, obkľúčil ju a žiadal oslobodenie zadržaných a mučených ľudí), existovala možnosť podniknutia krokov, ktoré by síce mohli viesť k ostrej konfrontácii s režimom, vrátane použitia sily voči nemu, ale v prípade prvého spektakulárneho úspechu (napríklad oslobodenia väzňov) by napokon mohli vyústiť do prevzatia moci. Dnes však úvahy o možnosti takéhoto zvratu sú špekulatívne, keďže pomyselná čiara medzi pokojnou formou protestu a radikálnou konfrontáciou s režimom prekročená nebola. Nenašiel sa nikto ani medzi vedúcimi postavami protestu, ani medzi samotnými manifestantmi, kto by vyzval na začatie silového odporu voči uzurpátorovi a jeho represívnemu režimu.

Do hry vstupuje „geopolitika“

V tomto kontexte vôbec neprekvapuje, že diskusie o ďalšom priebehu bieloruskej revolúcie slobody sa čoraz viac sústreďujú na vonkajší, tzv. „geopolitický“ faktor. Ten je, samozrejme, prítomný od samého začiatku a vytvára neprehliadnuteľné pozadie udalostí. Od toho nakoľko výrazne sa prejaví pri rôznych zvratoch môže závisieť celkový osud bieloruskej revolúcie slobody. To, že nijaký návrat k situácii spred 9. augusta 2020 nie je možný, je jasné dnes každému. Nie je však zatiaľ celkom jasné to, ako to môže dopadnúť pri rôznych scenároch, v ktorých „geopolitika“ začne zohrávať silnejšiu rolu.

Skúsme teda povestný „geopolitický“ faktor rozmeniť na drobné tak, aby bol jasnejší základný rámec jeho pôsobenia. Ide vlastne o to, akým smerom sa vo svojom vývoji vydá Bielorusko ako aktér väzieb s vonkajším prostredím, najmä s prihliadnutím na reakcie vonkajších aktérov na udalosti, ktoré sa momentálne v krajine odohrávajú.

EÚ pomáha – Bielorusom

Európska únia, ktorá s maximálnou pozornosťou sleduje dianie v Bielorusku (krajina je formálne účastníčkou programu Únie „Východné partnerstvo“), ostro odsúdila falšovanie výsledkov volieb a hrubé násilie páchané uzurpátorom na obyvateľstve. Výsledky zmanipulovaných volieb neuznala, vyzvala k nastoleniu dialógu s obyvateľstvom a k organizovaniu nových volieb, ktoré by plne zodpovedali medzinárodnému štandardu férových a slobodných volebných aktov. Zhodnú pozíciu zaujali USA a ďalšie krajiny kolektívneho Západu, pridala sa k tomuto postoju aj susedná Ukrajina. Viacerí predstavitelia vrcholných orgánov EÚ a poprední zástupcovia členských krajín Únie (vrátane troch najvyšších slovenských ústavných činiteľov) podporili bieloruských občanov v boji o slobodu. Víťazka volieb Svetlana Tichanovská, ktorú tajná polícia režimu násilne vyviezla do Litvy, po niekoľkodňovom mlčaní (musela sa zrejme spamätávať zo svojho pobytu v budove Ústrednej volebnej komisie v Minsku, kde bola podrobená ťažkému psychickému nátlaku a musela pod týmto nátlakom natočiť príhovor, nadiktovaný trýzniteľmi) sa ujala funkcie hlavnej reprezentantky krajiny a jej občanov vo veľmi zvláštnej situácii – aj z právneho, aj politického hľadiska. Je zvolenou hlavou štátu, avšak bez formálneho potvrdenia svojho víťazstva príslušným štátnym orgánom (volebnou komisiou) a bez oficiálnej inaugurácie. Európskej únii však tento formálny právno-politicky „zádrheľ“ vôbec nebráni v tom, aby s ňou komunikovala ako s reprezentantkou krajiny so zvláštnou legitimitou. Tichanovská vystúpila pred Európskou komisiou a poslancami Európskeho parlamentu, stretla sa s ministrami zahraničných vecí členských krajín EÚ v Bruseli, predtým rokovala s premiérom Poľska Mateuszom Morawieckym, s lídrom poľskej opozície Donaldom Tuskom, s premiérom Litvy Sauliusom Skvernialisom, s ďalšími európskymi politikmi. Litva ju oficiálne uznala za zvolenú hlavu štátu.

Nepochopiteľnú slepotu, žiaľ, v tejto súvislosti prejavili lídri krajín V-4, ktorí síce boj Bielorusov o slobodu proti tyranii podporili, ale z akejsi „zdržanlivosti“ a opatrnosti (čoho sa obávali?) sa na návrh českého premiéra Andreja Babiša odmietli stretnúť sa s de facto zvolenou bieloruskou prezidentkou. O niekoľko dní sa V-3 (bez Maďarska) čiastočne rehabilitovala, keď v deň utajenej „inaugurácie“ uzurpátora spolu s Lotyšskom, Litvou, Estónskom, Nemeckom, Dánskom, Kanadou, USA a Ukrajinou odmietla uznať Lukašenka za prezidenta (na druhý deň rovnakú pozíciu zaujala celá EÚ).

Už niekoľko týždňov sa Únia zaoberá otázkou sankcií, ktoré má uvaliť na Lukašenkov režim za spáchané zločiny. Spočiatku sa zdalo, že hlavné diskusie medzi členskými krajinami sa budú točiť okolo toho, či sa na sankčný zoznam dostane samotný Lukašenko, alebo sa tam objavia iba jeho podriadení. Po tom, čo ruský minister zahraničných veci Sergej Lavrov navštívil začiatkom septembra Cyprus (časová následnosť s ďalšou udalosťou je nepopierateľná, avšak o kauzálnom vzťahu sa dá iba špekulovať, nedá sa vylúčiť, že ide o náhodu) zablokoval tento členský štát Únie schválenie sankcií proti súčasnému minskému režimu. Za odblokovanie žiada Cyprus súčasné schválenie sankcií proti Turecku za jeho aktivity pri príprave ťažby ropy vo východnom Stredomorí. Celá EÚ sa v tejto otázke jednoznačne postavila na stranu Cypru, to však vláde tejto krajiny nestačí, žiada, aby EÚ okamžite pripravila a schválila sankcie proti Ankare. Aká je súvislosť medzi situáciou v Bielorusku, kde sa doslova na uliciach leje krv a diktátor používa teroristické metódy, a ostrou zrážkou ekonomických záujmov dvoch susedných štátov – okrem konštatovania o potrebe „rovnakého metra“ – nie je z postoja cyperskej vlády celkom jasné.

Nech je to už však akokoľvek so schopnosťou Únie vo vzniknutej situácii presvedčiť jedného zo svojich členov, aby nedával do jedného vreca dve nespojiteľné agendy, pozícia EÚ ako súčasti demokratického Západu je jasná. EÚ Lukašenka jednoznačne odsúdila (urobili tak aj jednotlivé členské štáty), podporila protestujúcich občanov a vyhlásila, že odmieta akékoľvek zasahovanie cudzích síl do vnútorných záležitostí Bieloruska. Členské krajiny EÚ poskytli útočisko bieloruským aktivistom, ktorí boli režimom násilne deportovaní alebo pred ním utiekli. Na slobode zostávajúci predstavitelia bieloruskej občianskej spoločnosti sa dnes nachádzajú resp. sa pred prenasledovaním tyrana skrývajú vo Vilniuse, Rige, Varšave, Bruseli, Berlíne a v iných európskych mestách. Tam organizujú aj svoje stretnutia so zahraničnými predstaviteľmi. Tam a nie v Moskve. Je to dôležitý a dosť príznačný moment, význam ktorého sa nesmie podceniť.

Rusko pomáha – Lukašenkovi

Prečo? Pretože Lukašenko, ktorý celé roky plietol pavučiny svojej falošnej hry „obhajcu bieloruskej nezávislosti“ od Ruska (do tejto pavučiny sa, žiaľ, v určitom okamihu zamotali niektoré členské krajiny Únie a presadili v roku 2016 zrušenie sankcií uvalených na minský režim v odpovedi na politické represie), dnes úplne prehodil výhybku a v obave o stratu moci sa pevne primkol k moskovskému „dubisku“.

Bez výnimky všetci predstavitelia súčasného protestného občianskeho hnutia proti Lukašenkovi, aj uväznení prezidentskí kandidáti, pritom prízvukujú, že ich aktivity nesmerujú proti Rusku, že podporujú dobré vzťahy s Ruskom, s ktorým Bielorusko spájajú silné väzby, predovšetkým ekonomické, ale aj historické, kultúrne a duchovné.

Kľúčovú úlohu však v dnešnej situácii zohrávajú väzby politické. Ich konkrétnu podobu v poslednom štvrťstoročí tvaroval z bieloruskej strany výlučne Lukašenko. Práve on inicioval založenie tzv. zväzového štátu, ktorý až doteraz bol de facto chimérou, viac-menej prázdnou škrupinou, hoci dnes sa táto chiméra môže stať jedným z tromfov v rukách Vladimíra Putina. Ten na rozdiel od EÚ sa sústredil nie na pomoc občanom, bojujúcim za slobodu, ale na pomoc diktátorovi. Má to svoje vysvetlenie – tak v kontexte terajšej situácie v samotnom Rusku, ako aj v kontexte Putinových „geopolitických“ (v skutočnosti čisto imperiálnych) ambícií.

Prvý kontext je jednoduchý. Súvisí s autoritárskym charakterom ruského režimu, osobným profilom Putina a neslobodnými pomermi v krajine. Ruský prezident podporuje Lukašenka, pretože sa obáva, že jeho prípadný pád v dôsledku ľudových protestov môže mať nežiaduci mobilizujúci účinok na ruské obyvateľstvo nespokojné so situáciou vo vlastnej krajine. Nie je možné si nevšimnúť ako urputne dnes pomáha Putin zachraňovať moc sýrskemu diktátorovi Asadovi a venezuelskému uzurpátorovi Madurovi. Autokratický vodca Putin sa cíti byť povolaný pomáhať spriazneným autokratom na celom svete. Je dnes jedným z najreakčnejších svetových politikov, ktorý pomáha potláčať politickú slobodu všade tam, kde sa ňou cítia byť ohrození autokratickí lídri podobní jemu samému.

Druhý kontext je širší a zložitejší. Súvisí s jednou z dôležitých priorít imperiálneho trendu v ruskej zahraničnej politike a v ruskom politickom myslení. Vladimír Putin je jeho dnešným nositeľom v najradikálnejšom prevedení. Popri iných postulátoch je súčasťou tohto trendu trvalé odmietnutie nezávislosti dvoch krajín – Ukrajiny a Bieloruska, založené na presvedčení o neexistencii dvoch samostatných národov – Ukrajincov a Bielorusov, o tom, že Rusi, Ukrajinci a Bielorusi tvoria jednotný ruský národ, že iba úskalia historického vývoja (dve revolúcie v 20. storočí a 70-ročná existencia Sovietskeho zväzu ako federácie viacerých národných republík) túto jednotu rozrušili. Politika Putina voči Ukrajine (anexia Krymu a pokus obnoviť tzv. Novorossiju, ktorý pre odpor Ukrajincov, brániacich svoj štát pred votrelcami z Ruska a ich miestnymi agentmi skončil na východnej Ukrajine iba okupáciou časti Donbasu) prezradila jeho skutočný cieľ – zlomiť ukrajinskú nezávislú štátnosť a podriadiť Ukrajinu imperiálnemu Rusku. Konečným cieľom ruskej politiky a lá Putin je územná anexia tak Ukrajiny, ako aj Bieloruska. S Ukrajinou to nevyšlo, teraz podľa všetkého to bude skúšať s územím a obyvateľstvom menším, avšak silnejšie k Rusku pripútaným Bieloruskom.

Situácia v dnešnom Bielorusku pri všetkých odlišnostiach od situácie v Ukrajine v roku 2014 (formálna existencia zväzového štátu, miera ekonomickej integrácie, úroveň národnej seba-identifikácie, charakter vzťahov medzi lídrami štátov) pripomína ju v tom hádam dnes najdôležitejšom – v tom, že ľudia sa postavili za slobodu, demokraciu a dôstojný život vo vlastnom štáte. A to je v rozpore s predstavami nositeľov ruskej imperiálnej tradície, pretože podľa nich občianske aktivity vraj automaticky hrozia oddelením krajiny od Ruska a pohybom smerom Západ. Bolo to tak v roku 2014 s Ukrajinou, a tak to vraj môže byť aj s Bieloruskom v roku 2020.

Bieloruskí opoziční politici a občianski aktivisti môžu donekonečna opakovať, že ich cieľom nie je rozkmotrenie sa s Ruskom, že chcú s ním zachovať aj naďalej dobré vzťahy, že neuvažujú o vstupe svojej krajiny do západných ekonomických, politických a bezpečnostných štruktúr (EÚ, NATO). Pre imperialistov typu Putina a jeho okolie sú to všetko prázdne slová. Oni vraj vedia svoje. Preto sa ruský líder sústredil na zachovanie moci Lukašenska aj s tzv. „geopolitických“ dôvodov, aby Bielorusko nezutekalo na Západ. A robí to veľmi dôsledne. Postupuje však práve tak, aby – z jeho pohľadu – „čierne scenáre“ mali šancu sa naozaj naplniť. Robí totiž všetko tak, aby radových Bielorusov skutočne znepriatelil.

Tu je zoznam jeho aktivít smerom k Bielorusku od začiatku mierových protestov 9. augusta. Toto stihol vykonať počas bieloruskej revolúcie slobody:

  • okamžite uznal volebné víťazstvo Lukašenka a to i napriek presvedčivým svedectvám o falšovaní výsledkov hlasovania a nehľadiac na masové občianske protesty, ktoré spustilo toto falšovanie;

  • na margo brutálneho postupu bieloruského OMONu v prvých troch dňoch po voľbách vyhlásil, že oceňuje jeho príslušníkov za vraj „šetrný prístup“ voči občanom;

  • vyhlásil, že podľa dohody s Lukašenkom prichystal rezervné sily vlastného Specnazu (jednotiek špeciálneho nasadenia), ktoré prídu na pomoc bieloruským kolegom v prípade, ak by tí nezvládli situáciu. Následne ich rozmiestnil v blízkosti hraníc s Bieloruskom. V tejto súvislosti sa objavili úvahy o tom, že na palube dvoch lietadiel FSB, ktoré pristali na minskom letisku v prvých dňoch po voľbách, sa nachádzali kremeľskí špecialisti v oblasti vnútornej bezpečnosti, úlohou ktorých je radiť režimu, ako sa dá efektívnejšie potláčať protesty ľudí;

  • poslal do Minsku výsadok ruských propagandistov a redaktorov, ktorí nahradili miestne novinárske kádre, „anektovali“ bieloruské televízne vysielanie a začali šíriť ruské a pro-lukašenkovské naratívy. Okrem toho, bieloruské štátne kanály začali vysielať materiály pripravené v Moskve kremeľskou hlásnou trúbou Russia Today;

  • prijal Lukašenka vo svojej rezidencii v Soči, znovu diktátora podporil ako legitímneho prezidenta a poskytol mu finančnú pomoc v sume 1,5 ml. dolárov;

  • zorganizoval spoločné vojenské manévre bieloruskej a ruskej armády.

S akým pocitom asi môžu vnímať radoví Bielorusi bojujúci proti diktatúre takúto pomoc diktátorovi? U Lukašenkových lojalistov a príslušníkov OMONu to zrejme vyvolá pozitívnu odozvu, ale sotva to nájde pochopenie u väčšiny bieloruskej spoločnosti.

Niektorí experti, zaoberajúci sa otázkami obrany a vonkajšej bezpečnosti, poukazujú v týchto dňoch aj na takú špecifickú časť „geopolitického“ faktoru, ovplyvňujúceho vzťah Ruska k Bielorusku, akou je územný koridor Suvalky. Ide o menej než 100 kilometrov dlhé pásmo poľsko-litovského pohraničia, ktoré oddeľuje územie severno-západného Bieloruska od ruskej Kaliningradskej oblasti. Umiestnenie tohto pásma môže zvádzať radikálnych ruských imperialistov vo vojenských uniformách k myšlienke jeho obsadenia s cieľom oddeliť baltské štáty od spojencov v NATO a následne ich aj vojensky okupovať. Práve potenciálna strata schopnosti ruských vojsk uskutočniť takýto úder v prípade ak by sa Bielorusko od Ruska „odpojilo“ bliká v hlavách ruských vojenských stratégov ako červená kontrolka. A ako je známe, Vladimír Putin má pre svoju generalitu mimoriadne pochopenie.

Žive Belarus!

Ak strategickým zámerom Vladimíra Putina je zabrániť zmenám v Bielorusku a v maximálnej miere ju „integrovať“ (čo v jeho chápaní znamená pohltiť) – a on sa naozaj zatiaľ správa presne v súlade s touto premisou, potom jedinou reálnou silou, ktorá mu môže tento jeho postup skomplikovať resp. znemožniť, sú Bielorusi, radoví občania, ktorí už takmer 6 týždňov zotrvávajú v protestoch proti diktatúre a nevzdávajú sa. Oni už dnes dávajú najavo, že Bielorusko (podobne ako pred rokmi dávala najavo susedná Ukrajina) sa nezlomí, že nie je Ruskom a že ani nikdy Ruskom nebude. Keď dnešná demokratická Európa uvažuje o tom, aký prístup zvolí k tejto krajine, aby jej mohla čo najviac pomôcť, mala by pozorne počúvať čo dnes na námestiach bieloruských miest skandujú radoví bieloruskí občania – „Žive Belarus!“

Grigorij Mesežnikov

*) “Tonton Macoutes” boli bandy prorežimných zabijakov v Haiti v období vlády diktátora François Duvaliera v 50. a 60. rokoch. Názov sa udomácnil pre označenie aktérov štátneho teroru voči obyvateľstvu. 

 

Inštitút pre verejné otázky (IVO) v rámci projektu realizovaného v spolupráci s medzinárodným Partnerstvom pre otvorené informácie (OIP) sa venuje otázkam hybridných hrozieb pre demokraciu na Slovensku a v regióne strednej Európe, analyzuje faktory, ktoré prispievajú k posilneniu alebo oslabeniu týchto hrozieb. Súčasťou projektových aktivít sú analytické príspevky, zámerom ktorých je priblížiť verejnosti dôležité fakty a súvislosti. Oblasťou osobitnej pozornosti sú zahranično-politické aktivity Ruskej federácie, štátu, ktorý v poslednom desaťročí realizuje hybridnú vonkajšiu expanziu, spočívajúcu v kombinácii vojenských, politických, ekonomických a informačno-propagandistických stratégií zameraných na okolitý svet.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Zahraničná politika Ruska už dlhší čas slúži jeho vedeniu nielen na riešenie vonkajších problémov, ale aj na čisto vnútropolitické účely, najmä na posilnenie legitimity vládnej moci, jej koncentráciu a dlhodobé udržanie a na ideologické pôsobenie na obyvateľstvo, a to tak v samotnom Rusku, ako aj v iných štátoch.

V sérii príspevkov na tomto blogu budeme v roku 2020 vysvetľovať čitateľom pozadie a kontexty vybraných udalostí, súvisiacich so zahraničnou politikou Ruska, s prihliadnutím na ich celkový význam a aktuálnosť.

 

 

Ilustračné foto na hlavnej stránke: pexels.com

Inštitút pre verejné otázky

Inštitút pre verejné otázky

Bloger 
  • Počet článkov:  38
  •  | 
  • Páči sa:  3x

Občianske združenie Inštitút pre verejné otázky je nezávislým mimovládnym think tankom. Presadzujeme hodnoty otvorenej spoločnosti a demokratickej politickej kultúry vo verejnej politike. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu