Rusko a krajná pravica v Európe: pakt Molotov - Ribbentrop 2.0? alebo Kotleba nie je kóšer

Autor: Inštitút pre verejné otázky | 20.10.2020 o 18:52 | Karma článku: 4,17 | Prečítané:  1143x

Politika krajnej pravice sa zhoduje s cieľom Kremľa, ktorý sa snaží vrátiť Európu do 19. storočia, keď imperiálne Rusko malo do činenia s rozvadenými európskymi štátmi, a nie so zjednoteným blokom, presadzujúcim spoločnú líniu.

Okolnosti uzatvorenia neslávne známeho paktu Molotov – Ribbentrop (august 1939) sa v posledných rokoch stali predmetom ostrého ideologického zápasu, ktorý rozpútalo súčasné ruské vedenie proti demokratickému Západu v snahe zrevidovať ustálenú a nespochybniteľnými faktami podloženú interpretáciu príčin vypuknutia druhej svetovej vojny.

Návrat k stalinskej interpretácii

V plnom súlade s niekdajším oficiálnym sovietskym výkladom (ku ktorému sa už nehlásila Ruská federácia za čias prezidentovania Borisa Jeľcina) dnešné vedenie Ruska na čele s prezidentom Vladimirom Putinom, ktorý sa v predvečer 75. výročia ukončenia druhej svetovej vojny stal v Rusku hlavným interpretátorom jej histórie, tvrdí, že zo strany Sovietskeho zväzu išlo o taktický ťah, zmyslom ktorého bolo časovo oddialiť útok nacistického Nemecka. Zámer ruského prezidenta a kremeľských historikov je jasný – striasť zo sovietskeho diktátora Stalina (čiže zo Sovietskeho zväzu, ktorého pokračovateľkou je Ruská federácia) spoluzodpovednosť za rozpútanie najkrvavejšej vojny v dejinách ľudstva.

Kremeľská interpretácia, faktická parafráza niekdajšej oficiálnej sovietskej verzie, je však absolútne neudržateľná z vecného hľadiska a je v totálnom rozpore s realitou. Stalinovi, samozrejme, vôbec nešlo o nijaké oddialenie útoku nacistického Nemecka na ZSSR, ale o umožnenie Hitlerovi najprv zaútočiť na Poľsko a neskôr viesť vojnu proti krajinám západnej Európy, pričom sebe (t. j. Sovietskemu zväzu) umožniť realizáciu geopolitickej expanzie v podobe obsadenia značnej časti vtedajšieho Poľska, anexie troch baltských štátov, vojny proti Fínsku s cieľom jeho úplného pričlenenia k ZSSR (napokon ZSSR anektoval iba menšiu časť fínskeho územia) a anexie dovtedy rumunskej Besarábie a Severnej Bukoviny.

Pri skúmaní rôznych kontextov paktu Molotov – Ribbentrop (v skutočnosti paktu Stalin – Hitler) sa dnes hlavná pozornosť historikov obracia práve na geopolitický kontext. Ten bez akýchkoľvek pochybností bol vtedy dominantný. Nebol to však jediný dôležitý kontext paktu medzi dvomi diktátormi.

Komunisticko-nacistická mezaliancia

Ďalším bol – v tom čase doslova šokujúci pre prívržencov komunistických ideálov, ale dosť prekvapujúci aj pre západné demokracie – kontext ideologickej mezaliancie komunizmu a nacizmu (fašizmu). Otvorená spolupráca komunistov a fašistov nebola v tom čase vecou obvyklou, ani vnútri jednotlivých štátov, ani na úrovní vzťahov medzi prvým a jediným v tom čase vo svete komunistickým režimom a krajinami s fašistickými vládcami na čele.

Komunisti používali protifašistickú rétoriku, nacisti a fašisti sa vyznačovali tvrdým anti-komunizmom. V Španielsku v rámci občianskej vojny v rokoch 1936 – 1939 komunisti (miestni aj zahraniční, vrátane sovietskych) a fašisti (za podpory nemeckých nacistov) bojovali proti sebe so zbraňou v ruke. Preto uzavretie paktu medzi vodcom nacistickej ríše a sovietskym komunistickým diktátorom zapôsobilo šokujúco, z čoho sa mnohí komunisti nevedeli dlho (a niektorí nikdy) spamätať.

O tom, ako hlboko bol sovietsky diktátor ponorený do svojich plánov na ovládnutie sveta za každú cenu a v spolupráci s kýmkoľvek, ako bol pripravený sa ľahko vzdať komunistickej ideológie, svedčia odtajnené a publikované archívne dokumenty, obsahujúce zápisy z rokovaní ministra zahraničných vecí Viačeslava Molotova s vodcami Nemeckej ríše v Berlíne v novembri 1940. Vtedy Molotov oznámil Hitlerovi súhlas Stalina s ponukou na vstup ZSSR do osi Berlín – Rím – Tokio. Čiže fakticky do Paktu proti Kominterne, čo bol zväzok Nemecka a Japonska, do ktorého pred druhou svetovou vojnou vstúpili tiež Taliansko, Španielsko, Maďarsko a Mandžusko. Iba arogantná rozpínavosť Stalina, žiadajúceho od Nemecka súhlas s tým, že ZSSR okupuje Bulharsko, prevezme kontrolu nad prieplavom medzi Čiernym a Stredozemným morom (Bospor a Dardanely) a na juhu dostane priamy prístup k Perzskému zálivu, s čím Hitler rozhodne nesúhlasil, zabránila komunistickému ZSSR vstúpiť do zväzku vytvoreného ako protiváha ZSSR, komunistickému hnutiu a jeho organizačnej zložke Kominterne, združeniu, na čele ktorej ZSSR stál. Lenin, ktorý bol sám veľký machiavellista a neváhal použiť akékoľvek metódy na dosiahnutie plánovaných cieľov, by sa určite v hrobe obrátil pri predstave, že niekdajší generálny tajomník boľševickej strany sa hlási k strategickému spojenectvu s fašistami a tým zrádza komunistické hnutie a jeho predvoj Kominternu, zrodenú v období ruskej občianskej vojny.

Už iba táto jediná epizóda z novembra 1940 (nehovoriac o množstve iných faktov podložených preukázateľnými svedectvami a archívnymi dokumentmi) potvrdzuje falošnosť argumentu o tom, že paktom s Hitlerom v roku 1939 Stalin chcel oddialiť útok Nemecka na ZSSR. Stalin nie že nijako neodďaľoval útok Nemecka na ZSSR, ale celkom určite považoval nacistické Nemecko za potenciálneho strategického spojenca vo svojom úsilí ovládnuť svet a pokúšal sa s ním uzatvoriť vojensko-politické spojenectvo, ktoré malo tomu napomôcť. Súčasná ruská oficiálna historiografia a štátna propaganda sa snaží všemožne paktovanie ZSRR s nacistami zahmliť a prekrútiť jeho skutočné motívy.

Krajná pravica – priorita Kremľa

Existuje pritom jeden moment, ktorý vrhá zvláštne svetlo na politiku súčasného Ruska v Európe – a to práve v kontexte ideologickej mezaliancie nacizmu a komunizmu na konci 30. rokov v Európe. Je to inklinácia krajne pravicových a radikálno-nacionalistických síl v mnohých štátoch Európy k súčasnému Rusku a bezpríkladná podpora (politická, morálna, finančná), ktorú týmto silám preukazuje súčasný ruský režim. Neexistuje dnes nijaká iná krajina vo svete, ktorá by tak sústredene, systematický a dlhodobo podporovala politických aktérov so spomínaným ideovým a politickým profilom v Európe než Rusko. Sú rôzni politici v rôznych krajinách sveta, vnútri aj mimo EÚ, ktorí sympatizujú s európskou radikálnou pravicou, s európskymi ultra-nacionalistickými hnutiami. Ale iba jedná krajina povýšila takúto sympatiu na faktickú prioritu vo svojej zahraničnej politike. Touto krajinou je Rusko.

Nájdu sa určite ľudia, ktorí budú oponovať tvrdeniu, že ide o akúsi recidívu historickej nacisticko-komunistickej mezaliancie. Veď predsa radikálna európska pravica nie je celoplošne nacistická, a ani súčasné Rusko nie je krajina s komunistickým režimom. Oboje je pravda. Ale to neznamená, že reminiscencie na rok 1939 sú neopodstatnené.

V Rusku dnes naozaj nevládne komunistický režim, avšak postavy, ktoré sú hlavnými aktérmi súčasného politického režimu (vrátane jeho najvyššieho vedenia), sú priamymi odchovancami komunizmu. Boli jeho aktívnou súčasťou, mnohí pôsobili ako príslušníci represívnych zložiek čiže najvnútornejšieho a najpevnejšieho jadra režimu. Dnešná štátna moc v Rusku sa hlási k mnohým geopolitickým výbojom komunistického ZSSR, hľadá pre ne ex-post zdôvodnenie (pakt Molotov – Ribbentrop je iba jedným z nich). Ruská štátna moc podnecuje plazivú rehabilitáciu sovietskeho expanzionizmu, vytvára vhodnú atmosféru pre pozitívne vnímanie takých zahranično-politických krokov ZSSR ako potlačenie maďarskej ľudovej revolúcie v roku 1956, invázia do Československa v auguste 1968, vpád do Afganistanu v roku 1979 a následná 10-ročná vojna v tejto krajine. V Rusku sa naďalej používa komunistická a sovietska symbolika na najvyššej štátnej úrovni, vodca svetového proletariátu Vladimír Lenin je stále uctievaný v mieste svojho posledného odpočinku – v mauzóleu v Moskve na hlavnom – Červenom – námestí krajiny.

Hlásiť sa k „slávnej“ komunistickej minulosti, k dedičstvu Sovietskeho zväzu, k jeho veľkosti a niekdajšiemu výnimočnému postaveniu vo svete („vtedy sa nás všetci báli, čiže si nás vážili“) je dnes v prostredí ruského vládneho establišmentu „cool“. Je „cool“ uvažovať o tom, že diktátor Stalin efektívne riadil krajinu a celý svoj neľahký život si zasvätil boju o jej víťazstvá, o tom, že ZSSR bol podobne ako dnešné Rusko obklopený nepriateľmi, ktorých bolo treba poraziť alebo prinajmenšom vopred zneškodniť, že vonkajší nepriatelia si vytvárali (a vytvárajú aj dnes) vnútri krajiny svoju „piatu kolónu“, ktorú bolo treba (a je treba aj dnes) neutralizovať, rozbiť, aby mohla krajina naďalej pokojne rásť a rozvíjať sa. Nostalgia za komunistickou minulosťou je jednou z dôležitých charakteristík socio-kultúrnych preferencií obyvateľov dnešného Ruska a to aj v tých vekových kategóriách, príslušníci ktorých „sladký život“ sovietskeho človeka nemali možnosť osobne okúsiť.

Dnešná európska krajná pravica naozaj nie je celá nacistická, neonacistická (fašistická) alebo otvorene revizionistická. Jej národné odnože však spája niečo, čo sa dá poľahky vystopovať v DNA historického fašizmu a nacizmu. Je to extrémny nacionalizmus, ťažká xenofóbia často vyúsťujúca do rasizmu, autoritárstvo, odpor k liberálnej demokracii, politickej slobode a liberálnemu konceptu ľudských práv, odmietanie princípu rovnosti ľudí a národov, konšpiračné bludy o celosvetovom sprisahaní „globalistov“ („plutokrátov“).

Červeným súknom je pre súčasnú krajnú pravicu v Európe model európskej integrácie naštartovaný v 50. rokoch európskymi demokratickými silami rôznej ideovej orientácie v reakcii na hrôzy druhej svetovej vojny, ktorá priviedla starý kontinent na pokraj historickej priepasti, takmer na hranicu fyzickej existencie. Zjednotená Európa založená na spoločne zdieľaných liberálno-demokratických hodnotách, predstavujúca spoločenstvo štátov s otvorenými hranicami, tesnou spoluprácou, intenzívnou kultúrnou výmenou a vzájomnou solidaritou, otvorená vonkajšiemu svetu, je nočnou morou európskych pravicových radikálov. Ich sen o Európe je zásadne iný: pre nijakú integráciu, solidaritu a otvorenosť tam vôbec nie je miesto.

„Ruská“ strana v KSZZ

Ako sa teda mohlo stať, že súčasná Ruská federácia sa vyprofilovala na otvoreného spojenca európskych pravicových radikálov? Veď po druhej svetovej vojne, ktorá vo vedomí radových sovietskych občanov (ale aj v oficiálnej štátnej doktríne) pevne zakotvila protifašistický naratív boja proti nacizmu, sa jej predchodca – komunistický Sovietsky zväz – dlhé desaťročia vyhýbal kontaktom s európskou extrémnou pravicou. Sovietska tajná služba síce v rámci svojich ilegálnych aktivít (tzv. aktívnych opatrení) lovila v 60. a 70. rokoch v Európe aj v mútnych vodách neonacistických zoskupení, išlo však o skryté podvratné operácie, ku ktorým sa ZSSR nehlásil. Naopak, vyčíňanie neonacistov a iných pravicových radikálov vždy vehementne odsudzoval, poukazoval na nebezpečenstvo „revanšizmu“, na hrozbu obrody fašizmu. Oficiálne spojencami ZSSR v boji za „sociálnu spravodlivosť“, „svetový mier“ a proti „imperializmu“ boli komunistické strany a ľavicovo-radikálne sily, ktoré sa podobne ako ZSSR úzkostlivo pridržiavali protifašistického kréda.

Zlom v takomto nastavení nastal v záverečnom období sovietskej perestrojky a na začiatku existencie post-sovietskej ruskej štátnosti (t. j. na konci 80. – začiatku 90. rokov). Tento proces sa odohrával, samozrejme, nie na prázdnom mieste. Vo vtedajšom protireformnom a protiperestrojkovom politickom prostredí Ruska sa sformovala skupina ľudí podporujúca myšlienku nahradiť rozpadávajúci sa Sovietsky zväz, ktorý sa im nedarilo udržiavať pri živote a ktorý napokon skolaboval, iným štátnym usporiadaním pripomínajúcim imperiálne Rusko. Mal to byť unitárny autoritársky štát založený na „tradičných hodnotách“, na osobitnej ruskej ceste, na odmietnutí internacionalizmu („kozmopolitizmu“), na radikálnom proti-západnom konzervatívnom etnickom nacionalizme. Osoby so zjavnými inklináciami k reakčným až fašizoidným myšlienkam, ktoré sa združili v tejto skupine, nadväzovali na tzv. „Ruskú stranu“ (neoficiálnu názorovú frakciu) vnútri KSSZ, ktorá existovala zhruba od druhej polovice 60. rokov až do konca 80. rokov (viac o tom píše vo svojej knihe Rusko medzi fašizmom a rozpadom a hovorí v prednáške na túto tému na pražskom Ústave pro studium totalitních režimů politológ a analytik Jurij Fedorov).

Členmi tejto skupiny popri politicky bezvýznamných „národne“ orientovaných spisovateľoch (tzv. „derevenščikoch“, romantizátoroch a heroizátoroch idealizovanej ruskej dediny) boli jednotliví predstavitelia ústredného vedenia strany, časť straníckeho byrokratického aparátu, takmer celá sovietska generalita a časť vedenia KGB. Pozície „Ruskej strany“ sa posilnili najmä po invázii ZSSR a jeho satelitov do Československa v roku 1968, ktorú mnohí z jej členov starostlivo pripravovali a ďalší ju vášnivo vítali a propagandisticky zdôvodňovali. Členovia tejto skupiny, poznačení veľmocenským šovinizmom, otvorenou adoráciou Stalina, antisemitizmom a ideológiou vojenskej konfrontácie so Západom, sa po nástupe Michaila Gorbačova do vedenia KSSZ pridali na stranu odporcov perestrojky. Koncom 80. rokov najvýznamnejším reprezentantom tejto skupiny bol tajomník ÚV KSSZ Jegor Ligačov. „Ruská strana“ podporila puč proti Michailovi Gorbačovovi v auguste 1991, neskôr sa postavila proti Borisovi Jeľcinovi ako lídrovi post-sovietského Ruska a podporila pokus o ozbrojený prevrat v októbri 1993.

Samotný fakt, že vnútri vládnucej komunistickej (čiže z definície ľavicovej a internacionalistickej) strany sa sformovala takáto frakcia bol síce zarážajúci, avšak nie úplne nelogický. Jeho konceptuálnym zdrojom bola Stalinovа teória – vo svojej podstate rozchádzajúca sa s klasickým marxizmom – „budovania socializmu v jednej krajine“, navyše v krajine značne zaostávajúcej svojimi vývojovými parametrami od vyspelých krajín Západu. Zásadne sa situácia z toho hľadiska nezmenila ani po druhej svetovej vojne, po vzniku tzv. socialistického tábora. Nastolené v stredo- a východoeurópskych krajinách, vrátane Československa, komunistické režimy neboli výsledkom ich samostatného vnútorného vývoja, ale následkom geopolitickej expanzie Sovietskeho zväzu. Boli iba určitými modifikáciami sem implantovaného sovietskeho modelu, vytvoreného pre realizáciu konceptu „budovania socializmu v jednej krajine“. Sovietsky zväz bol v tzv. socialistickom tábore „starším bratom“ menších krajín (hegemónom), čo iba posilňovalo vnútri tohto štátu tendencie veľmocenského šovinizmu, nacionalizmu а nadradenosti, vnímania seba ako neohrozeného ochrancu „svätého Graala“ socializmu.

„Ruská strana“ vnútri KSSZ sa cítila v takomto usporiadaní celkom komfortne, jej členovia sa považovali za tých pravých, skutočných socialistov, tých „národných“, ruských, úplne v súlade s generálnou líniou strany. Tejto nacionalistickej skupine oponovala vnúti KSSZ pro-západná liberálna názorová frakcia, ktorá sa grupovala okolo Alexandra Jakovleva, poradcu Gorbačova a tajomníka ÚV KSSZ. Jej členovia podporovali perestrojku a založili v KSSZ „Demokratickú platformu“, neskôr sa pridali k Borisovi Jeľcinovi a vytvorili stranícke zoskupenia liberálnej orientácie (dnes už ani jedno z nich neexistuje).

Protagonisti „Ruskej strany“ a ich nasledovníci nadviazali kontakty s európskou radikálnou pravicou a začali s politikmi tohto typu komunikovať, navštevovať ich, prijímať ich návštevy, organizovať podujatia s ich účasťou, poskytovať im priestor v médiách. Konfigurácia tohto vzťahu sa napokon stala jedným z najnázornejších indikátorov evolúcie, ktorá sa odohrali v Rusku v priebehu posledných troch desaťročí.

Od „červeno-hnedých“ k vládnemu establišmentu

Spočiatku ruskými partnermi európskych pravicových radikálov a extrémistov boli predstavitelia opozičných, čiastočne marginálnych politických a názorových skupín, vrátane tých najreakčnejších. Boli to verejní činitelia, ktorí patrili do – vo vtedajšej terminológii – „hnedo-červeného“ tábora. Otvorene protizápadne zamerané združenia, imperialistickí politici typu Vladimira Žirinovského a „geopolitickí“ teoretici typu Alexandra Dugina, seba-deklarovaní zástancovia konzervatívnych princípov, veľkoruskí nacionalisti, „černosotenci“, pravoslávni monarchisti – všetci títo aktéri sa v tom čase nachádzali v ostrej ideovej a politickej opozícii voči prezidentovi Jeľcinovi, ktorý sa snažil o nastolenie partnerských vzťahov so Západom. Táto konfigurácia pretrvávala zhruba do polovice prvého desaťročia 21. storočia.

Odvtedy sa situácia začala meniť, do spolupráce s európskou krajnou pravicou sa zapájalo viac aktérov a dnes vidíme, že hlavným partnerom európskych pravicových radikálov z ruskej strany už nie je nahnedlá opozícia a marginálne reakčné zoskupenia, ale vládny establišment. A ten sa nestal iba partnerom európskych krajne pravicových síl, ale aj ich aktívnym podporovateľom. Z tohto zvláštneho vzťahu sa stal jeden z ťažiskových trendov v súčasnej európskej politike Ruska. Aj to naznačuje akým smerom sa pohlo a stále hýbe krajina pod vedením Putina.

Takmer všetky krajné pravicové sily v Európe (výnimkou sú pravicoví radikáli z baltských štátov) zaujímajú pro-ruské postoje v oblasti zahraničnej politiky. Podporujú politiku Ruska, schvaľujú jeho aktivity na post-sovietskom priestore, vrátane agresívnych vojen proti susedným krajinám a anexií ich území (Gruzínsko 2008, Ukrajina 2014). Pridávajú sa na stranu Ruska v jeho protizápadnom ťažení, kritizujú západné integračné a kooperačné štruktúry (EÚ, NATO), a jednotlivé západné krajiny (osobitne USA) za ich údajne neústretový a nepriateľský postoj voči Rusku. Žiadajú zrušenie sankcií, ktoré západne štáty uvalili na ruský režim za jeho agresívne činy (napríklad, sankcií spojených s vojnou proti Ukrajine).

Zástupcovia radikálnej a nacionalistickej pravice v Európskom parlamente vždy hlasujú proti uzneseniam kritizujúcim ruský režim za jeho kroky v domácej a zahraničnej politike. Krajne pravicoví a radikálno-nacionalistickí poslanci v EP môžu mať odlišné názory na rôzne otázky, vrátane vzájomných vzťahov medzi krajinami, z ktorých pochádzajú, ale spravidla ich zjednotí spoločný postoj k Rusku. Názorne to potvrdzuje prehľad hlasovaní poslancov EP pri schvaľovaní rezolúcií súvisiacich s politikou Ruska, ktorý sa nachádza v rozsiahlej štúdii a na špeciálnej webstránke spustenej nedávno maďarským think-tankom Political Capital v spolupráci s IVO a ďalšími partnerskými stredoeurópskymi výskumnými inštitútmi.

V priebehu posledného desaťročia európska radikálna a nacionalistická pravica – francúzsky Rassemblement National (bývalý Front National), rakúska FPÖ, nemecká AfD, talianska Lega a iné podobne orientované subjekty v ďalších štátoch – sa stala súčasťou rozmanitých vzájomných interakcií s Kremľom a pro-kremeľskými aktérmi v Rusku – projektov, podujatí, návštev (podrobnú monografickú štúdiu na túto tému publikoval pred pár rokmi politológ Anton Šechovcov).

Rusko napríklad pozýva príslušníkov krajne pravicových politických subjektov z európskych krajín na voľby všetkých druhov ako volebných pozorovateľov (bez autorizácie medzinárodných inštitúcií sledujúcich volebné procesy vo svete), aby tí potvrdili ich slobodný charakter, čistotu a férovosť. V skutočnosti „alternatívne“ zistenia týchto pozorovateľov slúžia Kremľu na spochybnenie záverov autorizovaných pozorovateľských misií, napríklad misií OBSE, ktoré opakovane zaznamenávajú početné nezrovnalosti volebného procesu, najmä fakt, že voľby v Rusku nezodpovedajú stanoveným medzinárodným štandardom.

Konceptuálna zhoda

Nejde iba o otázky zahraničnej politiky alebo vonkajšej bezpečnosti, v ktorých európska krajná pravica a dnešný Kremeľ nachádzajú spoločnú reč. Nejde iba o ich situačné zhody spôsobené príležitostnými okolnosťami. Vzájomné inklinácie a spolupráca Kremľa s radikálnou pravicou v Európe sa opierajú o oveľa širší a pevnejší základ. Ide o zhodu konceptuálnu.

Kremeľ v poslednom desaťročí prezentuje seba ako zástancu tradičných, sociálno-konzervatívnych hodnôt, ako aktéra obráteného ku kresťanstvu, rodine a národu. Takisto európska radikálna pravica sa pozicionuje ako sociálno-konzervatívna pro-národná sila, ktorá dbá o to, aby Európa zostala kontinentom dodržiavajúcim svoje vlastné kultúrne a náboženské tradície. Tento okázalý „tradicionalizmus“ je však skôr vonkajší obal, vhodný pre oboch partnerov na demonštračné účely. O skutočných tradičných hodnotách, vyznávaných bývalými dôstojníkmi KGB, tvoriacimi najužšie personálne jadro kremeľského režimu, by sa dalo dlho debatovať. So skutočnými európskymi tradíciami (kultúrnymi alebo náboženskými) ich „tradície“ majú pramálo spoločného.

Je všeobecne známe, že sociálny konzervativizmus a tradicionalizmus je príznačný aj pre relevantnú časť európskeho politického mainstreamu. Ide o demokratických konzervatívcov, ktorí sú neoddeliteľnou súčasťou straníckeho systému EÚ, stelesneného zložením Európskeho parlamentu. V tejto inštitúcii spomínaný konzervatívny prúd reprezentujú subjekty a poslanci patriaci do skupiny Európskej ľudovej strany (EPP). Nie sú to však spojenci Ruska resp. obdivovatelia a podporovatelia kremeľskej politiky. Tí sa nachádzajú prevažne v inom zoskupení – Identita a demokracia, združujúcom pravicovo-nacionalistických politikov, ako aj medzi viacerými nezaradenými europoslancami, vrátane dvoch Slovákov zvolených v roku 2019 na kandidátnej listine Kotlebovej ĽSNS (o nich viac v závere). Kremeľ našiel spojencov v prostredí krajnej pravice preto, že má s ňou zhodu v dvoch najzásadnejších otázkach – v principiálnom odmietnutí režimu liberálnej demokracie a v odpore k európskej integrácii.

Po nástupe Vladimíra Putina do prezidentskej funkcie sa v Rusku začal realizovať model „suverénnej demokracie“, ktorý postupne odstránil demokratizačné výdobytky perestrojky a jeľcinovských reforiem (politická pluralita, súťaživé voľby, slobodné občianske aktivity, nezávislé médiá) a vyústil do celoplošného presadenia autoritarizmu ako politickej praxe a režimu osobnej moci úradujúcej hlavy štátu. Kremeľ začal promovať tento model vo svete a hľadať partnerov spojencov pre jeho podporu. V roku 2016 vládna ruská Rada pre zahraničnú a obrannú politiku (SVOP) zverejnila dokument Stratégia pre Rusko. Ruská zahraničná politika: koniec rokov 2010-tych – začiatok rokov 2020-tych, v ktorom bola v koncentrovanej podobe sformulovaná ponuka tohto modelu vonkajšiemu svetu. Išlo o model založený na reštaurácii minulosti, ktorú autori stratégie považujú za uskutočniteľnú. Podstatou tohto modelu je odmietnutie liberálnej demokracie (eufemisticky nazvanej v texte „západným univerzalizmom“) ako systému: „Rusko v podstate začalo ponúkať väčšine vo svete a to aj na Západe, životaschopný súbor hodnôt. V mnohom sú tieto hodnoty zdedené z minulosti, avšak táto minulosť sa práve teraz vracia. Je to politický a kultúrny pluralizmus, sloboda voľby namiesto západného univerzalizmu, štátna suverenita, národná dôstojnosť, nezasahovanie do vnútorných záležitostí, opieranie sa o tradičné sociálne, osobné a rodinné hodnoty, podpora náboženstiev, odmietnutie militantného sekularizmu“.

Symptomaticky sa v tejto pre celý dokument kľúčovej pasáži nenachádzajú také slová, ako demokracia a ľudské práva. Téza o „nezasahovaní do vnútorných záležitostí“ v kontexte ruských horúcich vojen proti Gruzínsku a Ukrajine a hybridnej vojne proti demokratickému Západu znie priam nepatrične. Ako svedčia skúsenosti posledných rokov v Rusku, „sloboda voľby namiesto západného univerzalizmu“ znesie v sebe autoritarizmus, popretie demokratických princípov, represie proti politickým oponentom, zneužívanie tajných služieb, nátlak na nezávislé médiá, zmanipulované výsledky volieb apod.

Pre európsku krajnú pravicu je liberálna demokracia konceptom, presadeným nadnárodnými korporáciami a „globálnymi“ elitami na čele s USA. Tento koncept podľa nej dáva viac práv jednotlivcom namiesto toho, aby poskytoval štátu možnosť vynucovať od obyvateľstva striktné dodržiavanie poriadku, úctu k autoritám, rešpektovanie vodcov. Je to podľa pravicových radikálov koncept nezohľadňujúci ašpirácie národov. Aj preto má krajná pravica zásadný problém s Európskou úniou, ktorú by najradšej okamžite rozpustila, ale keďže realisticky chápe, že to nie je momentálne celkom možné, meni v posledných rokoch svoju taktiku demontáže únie a snaží sa politicky a volebne posilniť tak, aby ju mohla tvarovať podľa svojich protiintegračných predstáv. Aby mohla premeniť zväzok štátov, založený na spoločne zdieľaných hodnotách a solidarite, na voľné zoskupenie národných štátov bez ich spájajúcej hodnotovej základne. Presadzuje faktický návrat do minulosti.

V tom sa jej zámer strategicky zhoduje so zámerom Kremľa, ktorý sa tiež snaží reanimovať minulosť a vrátiť Európu do 19. storočia, keď imperiálne Rusko malo do činenia s navzájom konkurujúcimi, rozvadenými európskymi štátmi, a nie so zjednoteným blokom väčších a menších štátov, presadzujúcim voči Rusku spoločnú líniu. Preto sa Kremeľ usiluje o rozrušenie základov EÚ, o destabilizáciu vnútorného vývoja v jednotlivých členských krajinách, o vnášanie nejednoty do ich pozícií, v čom mu môžu poslúžiť práve radikálno-nacionalistické sily.

Kremľu imponuje aj nesúhlas krajnej pravice s ďalším rozširovaním EÚ. Takýto postoj komplikuje bývalým republikám ZSSR, dnes nezávislým štátom (Ukrajine, Gruzínsku, ďalším krajinám Východného partnerstva), možnosti zapájať sa do procesov európskej integrácie. Zabrániť týmto krajinám v ich ceste do spoločenstiev demokratických štátov je priorita súčasnej kremeľskej politiky, pre ktorú je Moskva schopná použiť všetky dostupné prostriedky, vrátane vojenskej sily. Radikálna pravica z tohto pohľadu zaisťuje Rusku lepšiu pozíciu zvnútra Európy, správa sa ako jeho strategický spojenec.

A už ako čerešničku na torte sa dá v tejto súvislosti spomenúť vzájomné pochopenie, ktoré vládne medzi Kremľom a európskou radikálnou pravicou v otázkach migrácie, vo vyvolávaní homofóbnych nálad, v demonštratívnom zavrhnutí princípov politickej korektnosti.

Kotleba pre Kremeľ nie je kóšer

A čo pro-kremeľské sympatie slovenských pravicových radikálov? Za najextrémnejšiu relevantnú časť krajnej pravice môžeme na Slovensku považovať parlamentnú, ešte stále nerozpustenú Kotlebovu ĽSNS. Táto strana je súčasťou pan-európskeho neonacistického straníckeho združenia Aliancia za mier a slobodu (Alliance for Peace and Freedom – APF) založeného v roku 2015. Zo strán patriacich do tejto skupiny stoja za zmienku nemecká NPD, česká Dělnická strana sociální spravedlnosti na čele Tomášom Vandasom a francúzska Comités Jeanne na čele s Jean-Marie Le Penom, ktorého pre extrémizmus a popieranie Holokaustu vylúčila z radov Front National jeho vlastná dcéra Marine. ĽSNS je jedinou členskou stranou APF, ktorej sa podarilo vo voľbách 2019 preniknúť do Európskeho parlamentu. Dvaja europoslanci, zvolení na kandidátnej listine ĽSNS – Milan Uhrík a Miroslav Radačovský (obaja nezaradení, ten druhý formálne nečlen strany), zaujímajú jednoznačné pro-kremeľské postoje a hlasujú v EP proti rezolúciám kritizujúcim zahraničnú a vnútornú politiku Ruska.

Vo vzťahu Kremľa a slovenskej krajnej pravice, reprezentovanej ĽSNS, však panuje istá asymetria. Zatiaľ čo lídri tejto strany a jej nominanti v EP s ich proti-EÚ, proti-NATO a pro-ruskými postojmi sa zhodujú so základnou líniou Kremľa v zahraničnej a domácej politike, samotný Kremeľ veľký entuziazmus pokiaľ ide o vzťahy s ĽSNS neprejavuje. Skôr naopak, od Kotlebu sa dištancuje.

Udržiavať kontakty a spolupracovať s „národne orientovanou“ euroskeptickou neliberálnou radikálnou pravicou je z pohľadu Moskvy vcelku „kóšer“, avšak mať do činenia s členmi neonacistického spolku je predsa len „iná káva“. V roku 2019 ruské MZV zverejnilo dokument “O situácii s glorifikáciou nacizmu, šírením neonacizmu a ďalších praktík, ktoré prispievajú k eskalácii súčasných foriem rasizmu, rasovej diskriminácie, xenofóbie a súvisiacej s nimi intolerancie“, v ktorom poskytlo vlastný prehľad o neonacistických silách vo svete. O Kotlebovej ĽSNS dokument podáva takúto správu: „Je to strana otvorene vyznávajúca extrémistické myšlienky s prvkami rasovej nenávisti a najmä aktívne využívajúca protirómsku rétoriku. Medzi základné princípy strany patrí orientácia na vytvorenie národne a sociálne zameraného štátu (nacionálny socializmus), za vzor ktorého sa považuje profašistická Slovenská republika počas druhej svetovej vojny. Jej vodcovia, vrátane prezidenta Jozefa Tisa, ktorý bol odsúdený na trest smrti za spáchané zločiny, sú v ĽSNS uctievaní ako vynikajúci politickí činitelia, ktorí „neoceniteľne prispeli“ k formovaniu národnej štátnosti“.

Ukázalo sa, že napriek jeho pro-ruským a proti-západným postojom nie je Kotleba pre Kremeľ „kóšer“.

Grigorij Mesežnikov

 

Inštitút pre verejné otázky (IVO) v rámci projektu realizovaného v spolupráci s medzinárodným Partnerstvom pre otvorené informácie (OIP) sa venuje otázkam hybridných hrozieb pre demokraciu na Slovensku a v regióne strednej Európe, analyzuje faktory, ktoré prispievajú k posilneniu alebo oslabeniu týchto hrozieb. Súčasťou projektových aktivít sú analytické príspevky, zámerom ktorých je priblížiť verejnosti dôležité fakty a súvislosti. Oblasťou osobitnej pozornosti sú zahranično-politické aktivity Ruskej federácie, štátu, ktorý v poslednom desaťročí realizuje hybridnú vonkajšiu expanziu, spočívajúcu v kombinácii vojenských, politických, ekonomických a informačno-propagandistických stratégií zameraných na okolitý svet.

Zahraničná politika Ruska už dlhší čas slúži jeho vedeniu nielen na riešenie vonkajších problémov, ale aj na čisto vnútropolitické účely, najmä na posilnenie legitimity vládnej moci, jej koncentráciu a dlhodobé udržanie a na ideologické pôsobenie na obyvateľstvo, a to tak v samotnom Rusku, ako aj v iných štátoch.

V sérii príspevkov na tomto blogu budeme v roku 2020 vysvetľovať čitateľom pozadie a kontexty vybraných udalostí, súvisiacich so zahraničnou politikou Ruska, s prihliadnutím na ich celkový význam a aktuálnosť.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AUTORSKÁ STRANA PETRA SCHUTZA

Návštevníci u sv. Michala a spev Moniky (týždeň podľa Schutza)

Z radu kajúcnikov je exštátna tajomníčka zrejme vôbec najvýbušnejší materiál.


Už ste čítali?