Náhorný Karabach, kremeľská triáda a „chyby v systéme“

Autor: Inštitút pre verejné otázky | 21.11.2020 o 10:41 | Karma článku: 2,65 | Prečítané:  569x

Rusko v karabašskom konflikte nechalo iný štát, ktorý bojoval na svojom vlastnom území a bol zjavne silnejší, aby uštedril formálnemu spojencovi Moskvy s problematickým lídrom na čele ťažkú porážku a tým ho významne oslabil. 

Nedávno skončená šesťtýždňová vojna medzi Azerbajdžanom a Arménskom o Náhorný Karabach sa stala významnou udalosťou nielen z hľadiska vývoja v regióne južného Kaukazu, ale aj v širšom kontexte post-sovietskeho priestoru. Nie je možné v tejto súvislosti obísť správanie Ruskej federácie, štátu, ktorý si po rozpade ZSSR mocenskými prostriedkami vydobyl v tomto priestore postavenie vedúceho aktéra, akéhosi dirigenta, ktorému majú byť podriadení ostatní hráči.

Nasledujúci text je pokusom pozrieť sa na kauzu Náhorného Karabachu optikou jedného špecifického kontextu. Tým je prístup súčasného vedenia Ruskej federácie k post-sovietskym republikám na základe hodnotenia ich vnútornej a zahraničnej politiky z hľadiska súladu s vývojovým modelom samotného Ruska. Text obsahuje zostručnenú fakticitu o karabašskom konflikte, bez ktorej by sa prezentované úvahy ťažšie chápali, nevenuje sa však argumentom zaznievajúcim zo strany Arménska a Azerbajdžanu, nerozoberá ich opodstatnenosť. Nezaoberá sa ani tým, ako v tomto konflikte narážajú na seba princíp nedotknuteľnosti hraníc a územnej celistvosti štátu zo strany Azerbajdžanu a princíp práva národa (etnika) na sebaurčenie zo strany Náhorného Karabachu/Arménska. Text analyzuje konflikt výlučne v spomínanom „ruskom“ kontexte a porovnáva ho – tiež v tom istom kontexte – s inými (i keď odlišnými z hľadiska zúčastnených aktérov) konfliktmi na území bývalého ZSSR.

Kremeľská triáda

Od roku 1992 Rusko nielen podnikalo voči viacerým bývalým republikám ZSSR, členom narýchlo vytvorenej medzištátnej štruktúry pod názvom Spoločenstvo nezávislých štátov (SNŠ), rôzne politické, ekonomické a vojenské kroky, ktoré zdôvodňovalo tým, že má nárok na presadenie svojich „privilegovaných záujmov“ na území bývalého ZSSR, v takzvanom blízkom zahraničí, ale žiadalo svet, najmä západné štáty, považované Ruskom za súperov alebo nepriateľov, aby tento nárok uznávali a plne ho rešpektovali.

Rozmenená na drobné formula „privilegované záujmy“ neznamenala nič iné, než udržanie bývalých republík ZSSR na orbite ruského vplyvu a dominancie a zabránenie ich prípadnému prechodu na inú orbitu, vytvorenú integračnými trendmi, či už kontinentálnymi alebo regionálnymi, mimo hraníc bývalého ZSSR. Malo to samozrejme svoje konkrétne implikácie pre vnútorný vývoj v bývalých republikách ZSSR, voči ktorým sa takáto politika Ruska realizovala. Výnimkou boli baltské štáty, ktorým sa podarilo z objatia (alebo skôr zo zovretia) geopolitického hegemóna na východe so šťastím vykĺznuť, a to najmä vďaka Západu, ktorý im – ako aj post-komunistickým krajinám strednej Európy – koncom 90. rokov otvoril povestné „okno príležitosti“.

Tá najdôležitejšia implikácia presadzovania „privilegovaných záujmov“ Ruska v priestore bývalého ZSSR bolo formovanie v post-sovietskych štátoch vnútorného prostredia zhodného s predstavami Kremľa a so sociálno-politickými reáliami v samotnom Rusku. Post-sovietsky autoritarizmus zasnúbený s oligarchickou kleptokraciou bol práve tým modelom, ktorý mal byť popri členstvu v SNŠ a v ďalších „integračných“ projektoch typu Euro-ázijskej ekonomickej únie a Organizácie Zmluvy o kolektívnej bezpečnosti (ODKB) spojivom medzi Ruskom a bývalými republikami ZSSR.

Táto väzba – autoritarizmus, kleptokracia a pro-ruská orientácia – sa stala fakticky imperatívom pre vzťahy medzi Ruskom a jeho partnermi z bývalého ZSSR po tom, čo do funkcie ruského prezidenta po „democracy-friendly“, ale mocensky a osobnostne nestabilnom Borisovi Jeľcinovi nastúpil začiatkom roka 2000 bývalý čekista (a ako sa pomerne rýchlo ukázalo otvorený imperialista) Vladimír Putin.

Je pravda, že aj za protagonistu prvej (a nateraz aj poslednej) post-sovietskej ruskej demokratickej politickej generácie Borisa Jeľcina sa Rusko usilovalo posilňovať svoju vedúcu pozíciu v post-sovietskom priestore a stálo v pozadí mnohých vnútorných konfliktov, ktoré oslabovali bývalé sovietske republiky, a otvorene sa angažovalo na strane miestnych pro-ruských síl.

Vo východnej časti Moldavska, napríklad, podnesterských separatistov v 5 mesiacov trvajúcom ozbrojenom konflikte s centrálnou vládou v Kišiňove v roku 1992 podporila ruská 14. armáda, dislokovaná na tomto území od čias ZSSR. Vďaka tejto podpore sa sformovala do konsolidovanej podoby medzinárodne nepriznaná „Podnesterská moldavská republika“ (PMR), relikt ZSSR so sovietskou vlajkou, územne zaklesnutý medzi Moldavskom a Ukrajinou.

V susediacom s Ruskom Gruzínsku Moskva v 90. rokoch podporovala abcházskych a juhoosetských separatistov. Vďaka prítomnosti ruských vojsk s rôznym statusom (vrátane „mierotvorcov“) tieto dve neuznané separatistické entity prežívali ako aktéri „zamrznutých“ konfliktov (podobne ako spomínaná PMR v Moldavsku).

Na druhej strane, aj pri takomto jednoznačnom veľmocenskom nastavení, ktoré Kremeľ demonštroval pod vedením Borisa Jeľcina, Rusko v tom čase nedoviedlo situáciu do otvorených vojenských konfliktov so susedmi, bývalými republikami ZSSR, priamo a otvorene na ich vojensky neútočilo.

Situácia sa však postupne začala posúvať práve takýmto smerom po mocenskom nástupe Vladimíra Putina v roku 2000. Ten vložil veľa energie a osobných úsilí do vytvorenia spoločenstva lídrov spojených lojalitou voči spomínanej triáde „autoritarizmus - kleptokracia - pro-ruská orientácia“, snažil sa o to, aby toto spoločenstvo vydržalo čo najdlhšie a podľa možnosti v nezmennom zložení. Sám napokon na čele ruského štátu stojí už viac ako 20 rokov.

Farebné revolúcie ako „chyby v systéme“

Napriek všetkej Putinovej snahe sa však počas jeho prezidentovania stávalo, že z tohto povestného „spoločenstva triády“ vypadávali jeho jednotlivé komponenty a nie vždy sa ich darilo adekvátne nahrádzať. Ukázalo sa, že Rusko bolo síce silným aktérom, ale malo problémy s tým, aby hoci aj s použitím všetkých možných prostriedkov dokázalo zaistiť bezporuchové fungovanie spomínaného spoločenstva.

Najväčším problémom bolo vždy obyvateľstvo post-sovietskych krajín. Zatiaľ čo lojalitu ich vodcov sa dalo zabezpečiť rôznymi výhodnými ponukami, materiálnymi a nemateriálnymi, kúpiť alebo inak získať priazeň obyvateľstva sa nie vždy darilo. Obyvateľstvo nepríjemným pre Moskvu spôsobom znižovalo mieru predvídateľnosti fungovania vytvoreného modelu lojality a spolupráce. Napríklad hlasovaním vo voľbách, najmä keď nebralo ohľad na to, že medzi vodcami ich krajín a Kremľom existujú osobitné vzťahy, že medzi nimi platia písané a nepísané dohody, a hádzalo do volebných urien hlasovacie lístky kandidátom, ktorí neboli účastníkmi nijakých vopred dohodnutých „dealov“ s Kremľom. Alebo vtedy, keď sa na námestiach postavilo za politikov, ktorí sa vzopreli proti pochybným praktikám miestnych priateľov Kremľa (korupcii, nátlaku na opozíciu, útokom na médiá a občiansku spoločnosť, politickým represiám, volebným podvodom apod.).

Prvou takouto „chybou v systéme“ z pohľadu Kremľa bola „oranžová revolúcia“ v Ukrajine. Tá sa odohrala v súvislosti s prezidentskými voľbami v novembri 2004 – januári 2005. Vtedy po skončení funkčného obdobia voči Rusku ústretového, ale občas pomerne autonómneho Leonida Kučmu mal na post hlavy štátu nastúpiť otvorený kremeľský protežant, vtedajší predseda vlády, Viktor Janukovyč. Stalo sa však niečo, čo Moskva vôbec nečakala. Ukrajinská občianska spoločnosť zistila, že výsledky druhého kola volieb, ktoré mali vyniesť do prezidentského kresla Janukovyča, boli hrubým spôsobom sfalšované v neprospech kandidáta opozície Viktora Juščenka, ktorý v skutočnosti druhé kolo voľby vyhral. Podvedená a pobúrená ukrajinská spoločnosť sa tomu vzoprela. Na masových protestoch na Majdane Nezávislosti v Kyjeve a na iných miestach v Ukrajine občania žiadali anulovanie výsledkov druhého kola a uskutočnenie novej voľby. A hoci Vladimír Putin už stihol po zmanipulovanom kole „víťazovi“ Janukovyčovi zagratulovať a radil Leonidovi Kučmovi, aby výzvy občanov ignoroval resp. protesty potlačil, úradujúci ukrajinský prezident nástojčivej rade z Moskvy napokon odolal. Koncom decembra 2004 sa konalo nové kolo volieb, ktoré razantne zmenilo mocenské pomery v krajine – za prezidenta bol zvolený Viktor Juščenko (nastúpil do funkcie začiatkom roka 2005). Po jeho nástupe sa Ukrajina pohla reformným a pro-integračným (v každom prípade nie pro-kremeľským) smerom.

V ukrajinských prezidentských voľbách 2004 Rusko odskúšalo metódu „hybridného“ zasahovania do politických procesov v cudzích štátoch, vložilo do podpory Janukovyča veľké materiálne zdroje a solídny ľudský potenciál. Vo volebnej kampani sa na strane „koňa“ Moskvy angažovali tímy odborníkov na manipulovanie verejnou mienkou (špecialisti na tzv. „čierne PR“) a narúšanie integrity volebného procesu. Pod pláštikom miestnej filiálky volebného štábu Viktora Janukovyča pôsobila vtedy v meste Severodoneck expozitúra ruskej spravodajskej služby FSB.

Už vtedy sa Rusko pohrávalo s myšlienkou zorganizovania separatistickej rebélie na východe Ukrajiny, k jej realizácii však napokon vzhľadom na okolnosti nedošlo. V každom prípade, „oranžová revolúcia“ bola citeľným úderom pre model vzťahov, vytvorený Moskvou po rozpade ZSSR, medzi bývalou metropolou a de facto polokoloniálnymi „okrajmi“ niekdajšieho impéria. Odvtedy sa Kremeľ zameral na uplatnenie takých prístupov, ktoré by pomohli predísť akýmkoľvek „farebným“ revolúciám, tak aby ich miestni agenti mohli potlačiť v úplnom zárodku a ak sa to nepodarí – tak aby samotný Kremeľ mohol spektakulárne potrestať vodcov týchto revolúcií a spolu s nimi aj ich podporujúce obyvateľstvo.

Kauza Gruzínsko: odtrhnutie Abcházska a Južného Osetska

Prvý otvorený vojenský zásah Ruska proti „poruche v systéme“ prišiel v auguste 2008 v Gruzínsku. V tejto krajine sa v novembri 2003 odohrala „revolúcia ruží“, ktorá bola reakciou verejnosti na sfalšované parlamentné voľby, po ktorých gruzínski občania priamou masovou akciou žiadali mocenskú zmenu a dosiahli ju. Začiatkom roka 2004 sa v Gruzínsku konali prezidentské voľby, v ktorých zvíťazil mladý reformátor a zástupca opozície Micheil Saakašvili, a potom aj parlamentné voľby, ktoré zdrvujúcim spôsobom vyhrala strana nového prezidenta. Krajina rýchlo nastúpila na cestu reforiem a euro-integračnej politiky. Zo skorumpovaného, politicky nestabilného a ekonomicky kolabujúceho štátu sa Gruzínsko premenilo na reformného premianta na celom post-sovietskom priestore. Toto všetko sa pritom odohralo v nepriaznivej situácii, keď sa značná časť územia gruzínskeho štátu – Abcházsko a Južné Osetsko – nachádzala pod kontrolou separatistov chránených ruskými „mierotvorcami“. Saakašviliho vláde sa podarilo udržať pod kontrolou situáciu v autonómnej republike Adžarsko, obývanej prevažne moslimami (hlavné mesto Batumi), kde sa Rusko snažilo vyprovokovať separatistickú vzburu abcházskeho typu. Ruské podvratné pokusy však vďaka ostražitosti a vhodnej vyjednávacej taktike centrálnej vlády v Tbilisi zlyhali. Dôležitým faktorom sa tiež stala skutočnosť, že ku koncu roka 2007 sa podarilo zavŕšiť proces stiahnutia z gruzínskeho územia regulárnych ruských vojsk (pôvodne jednotiek Zakaukazského vojenského okruhu sovietskej armády). Poslední zostávajúci ruskí vojaci boli odvelení zo základni v Batumi na územie susedného Arménska, na základňu v Gjumri. Kremeľ však so svojimi podvratnými aktivitami na území Gruzínska neprestal, do jeho „hybridného“ repertoáru patrili aj teroristické akcie, pripravené príslušníkmi ruských tajných služieb (napríklad odpálenie výbušných zariadení).

Gruzínske vedenie za Saakašviliho sa jednoznačne prihlásilo k členstvu v EÚ a NATO ako k strategickému cieľu zahraničnej politiky krajiny. Podobne ako susedné Arménsko a Azerbajdžan bolo Gruzínsko členom SNŠ a uisťovalo Moskvu, že s ňou má záujem o korektnú spoluprácu v ekonomike, turizme, kultúre. To však Moskve nestačilo, pre ňu bolo dôležité to, že vnútorný vývoj Gruzínska prestal zodpovedať obsahu triády „autoritarizmus - kleptokracia - pro-ruská orientácia“. Bývalá republika ZSSR, kde sa namiesto autoritarizmu zavádza demokracia, kde sa od moci odstraňuje skorumpovaná kleptokracia a kde obyvateľstvo poškuľuje po ceste na Západ musela byť potrestaná.

A tak reakciou na gruzínske reformy a pro-európske smerovanie v zahraničnej politike sa stal útok ruských ozbrojených síl 8. augusta 2008 pod zámienkou ochrany obyvateľstva Južného Osetska a obsadenie značnej časti územia gruzínskeho štátu (mimo územia dvoch existujúcich separatistických enkláv). V skutočnosti nešlo o nijakú ochranu kohokoľvek, ale o zmenu mocenských pomerov v Gruzínsku. Ruské vojská už mali v zálohe pripraveného nového „prezidenta“ menom Igor Georgadze, bývalého dôstojníka sovietskeho KGB a ministra vnútra Gruzínska pred rokom 1995, obvineného v Tbilisi v roku 2006 z pokusu o štátny prevrat. Ten sa odvtedy ukrýval v Moskve a Kremeľ ho mal inštalovať na čelo štátu s pomocou miestnych agentov po vojenskom obsadení hlavného mesta ruskou armádou.

Tomuto scenáru však zabránil odpor gruzínskej armády, ale najmä postoj USA a EÚ, ktorých lídri rozhodne odsúdili ruskú agresiu a žiadali okamžité zastavenie bojových akcií pod hrozbou zavedenia ostrých sankcií proti Rusku. Americký prezident George W. Bush dokonca poslal vojnovú loď do Čierneho mora, francúzsky prezident Nicolas Sarkozy pricestoval do Moskvy, aby vyjednával o ukončení rusko-gruzínskeho konfliktu s Putinom, predstavitelia niektorých členských krajín EÚ prileteli do Tbilisi, aby tu prejavili solidaritu s Gruzínskom účasťou na verejnom zhromaždení na centrálnom námestí v čase očakávaného ruského útoku na hlavné mesto. Putin nakoniec ustúpil a Igor Georgadze sa musel vrátiť do Moskvy.

Gruzínsko však zaplatilo vysokú cenu za svoju snahu o slobodu, demokraciu, nezávislosť a vlastnú cestu do Európy. Okrem početných obetí medzi vojakmi a civilným obyvateľstvom a vojnou zničených objektov to bolo demonštratívne uznanie Ruskom „štátnej samostatnosti“ odštiepeneckých entít, vytvorených v Abcházsku a Južnom Osetsku. Ruská armáda sa usadila v tej časti krajiny, ktorá nie je kontrolovaná a spravovaná centrálnou gruzínskou vládou, pričom Kremeľ využíva dve „nezávislé“ separatistické entity ako nástroj na to, aby mohlo brániť Gruzínsku v naplnení jeho strategického cieľa – v dosiahnutí členstva v EÚ a NATO.

Kauza Ukrajina: anexia Krymu, okupácia Donbasu

Druhý vojenský zásah Ruska proti zjavnej „poruche v systéme“ triády „autoritarizmus – kleptokracia – pro-ruská orientácia“ sa odohral v roku 2014 (a v plazivej podobe pokračuje až dodnes) v Ukrajine. Po tom, čo úradujúci ukrajinský prezident Viktor Janukovyč, ktorý bol vo funkcii hlavy štátu od roku 2010, na nátlak Vladimíra Putina odmietol v novembri 2013 podpísať asociačnú dohodu Ukrajiny s EÚ, vypukla v krajine pokojná „revolúcia dôstojnosti“, známa ako Euro-Majdan, ktorú však Janukovyčov kleptokratický režim – tiež na nátlak z Moskvy – premenil v Kyjeve na krvavé bojisko. Milióny Ukrajincov demonštrujúcich po celej krajine nakoniec dosiahli, že Janukovyč opustil úrad a krajinu a zutekal do Ruska.

Z Ruska však do Ukrajiny prišli okupanti. Moskva vojensky obsadila Ukrajine patriaci polostrov Krym, ktorý po zorganizovanom fejkovom referende vo februári 2014 ilegálne anektovala. Využila oslabenie ukrajinského štátu a jeho ozbrojených zložiek, ktoré bolo výsledkom vládnutia Janukovyčovho klanu tesne prepojeného s mocenskými skupinami v Kremli. Využilo tiež situáciu, ktorá vznikla po úteku Viktora Janukovyča, keď štátna administratíva nebola schopná v plnej miere kontrolovať dianie v krajine a prijímať efektívne rozhodnutia v kritickej situácii. Po anexii Krymu zaslalo Rusko na východnú Ukrajinu, do regiónu Donbas (Donecká a Luhanská oblasti) špeciálne ozbrojené diverzné skupiny, ktoré tam s pomocou pripravenej miestnej agentúry spustili separatistickú rebéliu, ktorej konečným cieľom malo byť ustanovenie nového štátu Novorossija (Nové Rusko) s jeho následným pripojením k Ruskej federácii. V súlade s týmto plánom Ukrajina mala stratiť prístup k Čiernemu moru, prísť o veľkú časť svojej ekonomickej infraštruktúry, výrobných a obranných kapacít, zostať územne okyptenou krajinou (nielen bez Donecka a Luhanska, ale aj bez Charkiva, Dnepropetrovska, Zaporižžia, Krivého Rohu, Chersonu, Mykolajiva a Odesy), bez funkčného vojenského potenciálu a schopnosti sebaobrany. Ukrajina by sa v dôsledku tejto vojensko-politickej operácie mala dostať do vazalského postavenia voči Rusku, a v konečnom dôsledku by zrejme samostatná ukrajinská štátnosť mala zaniknúť.

Tento zákerný plán, ktorý by značne zmenil celkové geopolitické prostredie vo východnej Európe a v Čiernomorskom regióne, však Kremľu nevyšiel. Krym síce Kremeľ anektoval a na Donbase uchvátil časť územia Doneckej a Luhanskej oblasti, kde ustanovil dve „nezávislé ľudové republiky“, ale nijaká Novorossija nevznikla a Ukrajina vďaka bezpríkladnej odvahe a nasadeniu vojenských dobrovoľníkov, profesionálnych vojakov a radových občanov sa ubránila, zachovala svoju štátnu nezávislosť a demokratické zriadenie, zostala slobodnou krajinou.

Kremeľ sa snažil v roku 2014 zabrániť pohybu Ukrajiny smerom k európskej integrácii. Preto s ňou rozpútal vojnový konflikt. Výsledok však bol opačný. Ukrajina podpísala asociačnú dohodu s EÚ (oficiálne vstúpila do platnosti po ratifikačnom procese v septembri 2017), vyrokovala s úniou zavedenie bezvízového režimu pre svojich občanov. V bezpečnostno-obrannej oblasti Ukrajina spolupracuje s NATO, do ktorého chce vstúpiť. V reakcii na ruskú agresiu proti Ukrajine uvalil Západ (EÚ, USA, Kanada, Austrália, niektoré ďalšie krajiny) na Moskvu personálne a sektorové sankcie. Ich efektívnosť je síce predmetom živej diskusie, faktom však je, že Rusko, ktoré popiera, že by tieto sankcie mali nejaký efekt na jeho ekonomiku, sa urputne snaží ich zrušiť, organizuje s týmto cieľom diplomatické a lobistické aktivity, avšak neúspešne. Západ odmieta zrušiť sankcie kým ruská agresia pokračuje.

Už viac ako šesť rokov žije Ukrajina v podmienkach pokračujúcej vojny s Ruskom, a to iba preto, že sa jej obyvateľstvo suverénne rozhodlo o ďalšom osude svojej krajiny a tým odmietlo kremeľskú triádu. Ukrajinskí občania vystúpili proti domácej autoritárskej vláde, poslali na politický dôchodok Moskvou podporovaných nositeľov skorumpovanej moci a dali najavo, že majú záujem o európsku cestu vývoja svojej krajiny. Také niečo vo svojom blízkom susedstve Kremeľ nechcel pripustiť.

Kauza Náhorný Karabach: porážka Arménska

Vzniká otázka – akú súvislosť má prípad Náhorného Karabachu s prípadmi Gruzínska a Ukrajiny? Veď predsa v prípade Ukrajiny a Gruzínska išlo o otvorenú agresiu Ruska voči týmto dvom bývalým sovietskym republikám, zatiaľ čo v prípade Náhorného Karabachu ide o konflikt dvoch susedných štátov, bývalých republík ZSSR, medzi sebou, konflikt s etnickým pozadím a územnými požiadavkami.

Naozaj je to tak, že arménsko-azerbajdžanský konflikt je jediným konfliktom svojho druhu na území bývalého ZSSR. V otvorenej podobe trvá už viac 32 rokov, vypukol ešte počas existencie ZSSR. Jeho dôsledky priamo ovplyvňujú situáciu na pomerne rozsiahlom území, pričom časť medzinárodne uznaného územia jedného štátu (Azerbajdžanu) donedávna kontrolovali vojenské jednotky iného štátu (Arménska). Konflikt bezprostredne a dlhodobo ovplyvňoval životy stoviek tisíc občanov obidvoch zúčastnených krajín. Aktivity ozbrojených síl dvoch štátov a im predchádzajúce zrážky na národnostnej pôde spôsobili pohyb veľkého počtu ľudí, išlo v podstate o etnické čistky.

Je pravda, že po rozpade ZSSR aj na iných miestach bývalého sovietskeho impéria dochádzalo ku konfliktom medzi susednými štátmi. Snáď najznámejším z nich je ten, ktorý už roky vyúsťuje do občasných zrážok vo Ferganskej doline medzi obyvateľmi pohraničných obcí Kyrgyzstanu a Tadžikistanu (naposledy takéto zrážky boli zaznamenané v júni 2020). Občasné kyrgyzsko-tadžické pohraničné zrážky, spravidla vyvolané civilnými obyvateľmi kvôli rozdeleniu vodných zdrojov a používaniu pastvín však svojím rozsahom, sa intenzitou a významom nikdy nevyrovnali konfliktu okolo Náhorného Karabachu.

Karabašský konflikt má osobitný význam tak v kontexte dvojstranných arménsko-azerbajdžanských vzťahov, ako aj v širšom regionálnom a medzinárodnom kontexte.

Čo je jeho podstatou? Od roku 1994 až do konca septembra 2020, keď azerbajdžanská armáda zahájila útok na pozície arménskych vojsk v Karabachu a na Arménmi obsadených územiach, obsahovým jadrom konfliktu bola existencia Náhorno-karabašskej Republiky Arcach, vyhlásenej v septembri 1991 na území Azerbajdžanu, obývanej etnickými Arménmi. Túto republiku formálne neuznal ani jeden štát vo svete, vrátane samotného Arménska. V 90. rokoch sa Republika Arcach územne takmer úplne zhodovala s územím niekdajšej Náhorno-karabašskej autonómnej oblasti (NKAO) Azerbajdžanskej SSR, obyvateľstvo ktorej v roku 1988 žiadalo vtedajšie sovietske vedenie o pripojenie k Arménskej SSR.

Dejiny konfliktu siahajú do hlbšej minulosti. Náhorný Karabach sa stal v roku 1921 administratívnou súčasťou sovietizovaného Azerbajdžanu, ktorý bol v rokoch 1922–1936 súčasťou Zakaukazskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky, zväzovej republiky ZSSR. Arméni vnímali ako veľkú národnostnú nespravodlivosť, že komunisti v Moskve v roku 1921 napokon pričlenili Karabach k Azerbajdžanu, hoci pôvodne vo svojej regionálnej kaukazskej organizácii rozhodli, že ho pričlenia k etnicky materskému Arménsku.

Okrem drvivej väčšiny územia pôvodnej NKAO arménska strana (presnejšie, ozbrojené sily Arménska spolu s jednotkami Náhorného Karabachu) od roku 1994 až do septembra 2020 kontrolovali značnú časť územia Azerbajdžanu, ktorú obsadili vo vojne, udržiavali ju so zámerom vytvorenia nárazníkového bezpečnostného pásma potrebného pre obranu Arcachu. Ten vďaka tomu získal priame územné spojenie s Arménskom. OSN označilo spomínané nárazníkové pásmo za „azerbajdžanské územie okupované arménskymi silami“.

Hoci Arménsko Republiku Arcach formálne neuznalo, od roku 1994 až doteraz tvorilo s Náhorným Karabachom symbiotické suštátie, navzájom prepojené politicky, ekonomicky, bezpečnostne a vojensky. V konfigurácii vzťahov medzi Arménskom a Náhorným Karabachom sa dali pozorovať také zvláštne asymetrie, ako napríklad neproporčne silné pozície ľudí pochádzajúcich z Náhorného Karabachu vo vládnej elite Arménska. Samotná situácia okolo Náhorného Karabachu bola pre Arménsko natoľko prvoradá a dominantná, že iné otázky politického a ekonomického vývoja a zahraničnej politiky sa často odsúvali do úzadia.

A práve vzťahy Arménska s Ruskom a ruská politika na južnom Kaukaze v priebehu uplynulého štvrťstoročia často vstupovali do tunajšieho vývoja ako rozhodujúci faktor. Geopolitická realita v tomto regióne nenechávala Arménsku veľa iných možností, než sa spoľahnúť na ochranu zo strany Ruska. Moskva pritom už raz otočila vo svojom prístupe ku karabašskému konfliktu. Za čias ZSSR, keď Arméni NKAO žiadali o pripojenie k Arménsku, sa priklonila na stranu Azerbajdžanu v snahe zabrániť, z jej pohľadu nežiadúcej, fragmentácii sovietskeho modelu (obávala sa efektu domina – ako sa rýchlo ukázalo celkom opodstatnene, akurát že už bolo neskoro). Po rozpade ZSSR, najmä počas vojenského konfliktu medzi dvoma nezmieriteľnými susedmi v rokoch 1992–1994, sa Moskva, naopak, pridala na stranu Arménska a pomohla mu skonsolidovať situáciu okolo Náhorného Karabachu v podobe, ktorá trvala až dodnes. Vtedy postoje a správanie Moskvy ovplyvnil aj fakt, že vo funkcii azerbajdžanského prezidenta pôsobil pro-turecky orientovaný antisovietsky disident Abulfaz Elčibej, zvolený obyvateľstvom v demokratických voľbách. Po porážke vo vojne s Arménskom ho vo funkcii hlavy štátu nahradil Geydar Alijev, bývalý člen Politbyra ÚV KSSZ, otec terajšieho prezidenta Ilhama Alijeva.

Pre Arménsko pomoc zo strany Ruska nebola pomocou tak povediac gratis, „free of charge“. Cenou bola lojalita voči Moskve v zahraničnej politike a zlučiteľnosť domácich vnútropolitických pomerov s pomermi moskovskými. V Arménsku dlho vládli pro-moskovskí politici s kleptokratickými reflexmi, na medzinárodnej scéne Arménsko podporovalo politiku Ruska (vrátane postupu voči Ukrajine). Na nátlak Moskvy Arménsko v roku 2014 vstúpilo do Euro-ázijskej ekonomickej únie, čím sa zmarila možnosť podpísať Asociačnú dohodu s EÚ. Arménsku blízky Náhorný Karabach uznal „štátnu nezávislosť“ separatistických entít vytvorených Ruskom v Abcházsku, Južnom Osetsku a Podnestersku.

Veľa sa však zmenilo vo vnútropolitickom vývoji v Arménsku po roku 2018. Ľudová „zamatová“ revolúcia v apríli 2018 v Jerevane doslova zmietla z politickej arény dlhoročného moskovského protežanta Serža Sargsjana, bývalého šéfa Náhorného Karabachu a neskôr dvojnásobného arménskeho prezidenta, ktorý sa pokúšal zostať najsilnejšou politickou postavou v krajine ako predseda vlády s posilnenými právomocami. Vo funkcii premiéra ho v máji 2018 vystriedal ľudový tribún a opozičný líder, predtým Sargsjanom väznený, Nikol Pašiňan.

Arménsko síce po roku 2018 svoju pro-ruskú vonkajšiu orientáciu nezmenilo, podporovalo ruskú zahraničnú politiku, hlasovalo v OSN spolu s Ruskom (v auguste 2020 Nikol Pašiňan dokonca uznal Lukašenka zákonne zvoleným prezidentom Bieloruska), avšak vnútorný vývoj v krajine sa začal odchyľovať od ruského autoritársko-kleptokratického modelu. V Arménsku začali fungovať mechanizmy právneho štátu, postihujúce skorumpovaných úradníkov a politikov, medzi ktorými nechýbali niekdajší moskovskí klienti, vrátane bývalého dvojnásobného prezidenta a odídeného premiéra Serža Sargsjana. Zaviedli sa opatrenia zvyšujúce transparentnosť vo verejnom sektore. V rámci nastoleného demokratického vládnutia sa stabilizovala celková vnútropolitická situácia.

Tieto demokratizačné trendy vyvolali v predchádzajúcich dvoch rokoch veľkú podozrievavosť v Kremli. Pre Putina totiž bol prípad Nikola Pašiňana nevítaným precedensom príchodu k moci politika, podporeného širokým ľudovým hnutím, precedensom odstránenia od moci autoritárskeho lídra v dôsledku spontánnych masových akcií občanov, ktorí sa postavili na obranu svojich práv, vrátane práva na účasť na rozhodovaní o vlastnom osude a o osude krajiny. Ruská propagandistická mašinéria rozpútala proti Pašiňanovi očierňovaciu kampaň, tvrdila, že je agentom Západu a George Sorosa, že chce Arménsko odvrátiť od Ruska, uniesť ho na Západ.

Po tom, čo azerbajdžanská armáda koncom septembra 2020 začala ofenzívu na pozície arménskych síl a tým okamžite rozmrazila „zamrznutý“ konflikt na vlastnom území, zaujalo Rusko a jeho líder nejasný a vyčkávací postoj. Otázky týkajúce sa možného postupu Kremľa (napríklad v rámci podpory formálne spojeneckého Arménska) odbíjali ruskí oficiálni predstavitelia poukázaním na to, že Arménsko ako členský štát ODKB sa môže spoľahnúť na priamu, vojenskú podporu Ruska iba vtedy, keď ozbrojený konflikt vypukne (alebo sa prenesie) priamo na jeho územie, zatiaľ čo konflikt okolo Náhorného Karabachu sa odohráva na území Azerbajdžanu. Z formálneho hľadiska to samozrejme zodpovedalo realite, pričom málokto čakal priamy ruský vojenský zásah v prospech Arménska (mimochodom, mnohí ruskí pro-vládni „talking heads“ sa v médiách jednoznačne priklonili na stranu Azerbajdžanu, kvôli ťažko skrývanej nenávisti voči „prozápadnému“ Pašiňanovi). Do úvahy však pritom prichádzala iná ruská podpora pre Arménsko – napríklad v podobe silného (možno až výhražného) politického vyhlásenia, že Rusko si nepraje, aby sa voči jeho spojencovi použila vojenská sila. Nič také však z Kremľa nezaznelo, a pri spätnom pohľade sa dá konštatovať, že zrejme ani nemohlo zaznieť. Keď sa azerbajdžanský líder Ilham Alijev rozhodoval o tom, že zaútočí na arménske pozície, vedel, že si to môže dovoliť a že Rusko nijako na to nezareaguje. Aj preto, že jeho krajina mala za sebou silné Turecko, aj preto, že vedel aký nevrlý je vzájomný vzťah Putina s Pašiňanom.

Rusko v karabašskom konflikte nebolo jeho priamym účastníkom, na nikoho nezaútočilo (ako napríklad na Gruzínsko v roku 2008 alebo na Ukrajinu v roku 2014) a ani nijako ináč počas konfliktu vojensky nezasiahlo. Nechalo iný štát, ktorý bojoval na svojom vlastnom území a bol zjavne v tejto vojne silnejší, aby uštedril formálnemu spojencovi Moskvy s problematickým – z jeho pohľadu – lídrom na čele ťažkú porážku a tým ho významne oslabil. Vojensky a politicky. Rusko následne dojednalo s víťazným Azerbajdžanom a s v jeho pozadí stojacim Tureckom podmienky faktickej kapitulácie Jerevanu. V závere konfliktu sa Rusko doňho vklinilo ako „mierotvorca“, ktorý zachránil Arménsko od totálnej prehry v podobe likvidácie Náhorného Karabachu ako kvázi-štátnej entity alebo administratívnej jednotky a náhleho úteku jeho obyvateľov do Arménska.

Zdá sa, že po tejto vojne – bez ohľadu na to, či Arménsko aj naďalej bude viesť Nikol Pašiňan alebo ho povedie iný líder čo je nateraz pravdepodobnejšie – závislosť Arménska od Ruska sa ešte viac prehĺbi a sľubne rozbehnutý demokratizačný a reformný proces v tejto krajine sa utlmí a časom sa možno aj vytratí.

Grigorij Mesežnikov

 

Inštitút pre verejné otázky (IVO) v rámci projektu realizovaného v spolupráci s medzinárodným Partnerstvom pre otvorené informácie (OIP) sa venuje otázkam hybridných hrozieb pre demokraciu na Slovensku a v regióne strednej Európe, analyzuje faktory, ktoré prispievajú k posilneniu alebo oslabeniu týchto hrozieb. Súčasťou projektových aktivít sú analytické príspevky, zámerom ktorých je priblížiť verejnosti dôležité fakty a súvislosti. Oblasťou osobitnej pozornosti sú zahranično-politické aktivity Ruskej federácie, štátu, ktorý v poslednom desaťročí realizuje hybridnú vonkajšiu expanziu, spočívajúcu v kombinácii vojenských, politických, ekonomických a informačno-propagandistických stratégií zameraných na okolitý svet.

Zahraničná politika Ruska už dlhší čas slúži jeho vedeniu nielen na riešenie vonkajších problémov, ale aj na čisto vnútropolitické účely, najmä na posilnenie legitimity vládnej moci, jej koncentráciu a dlhodobé udržanie a na ideologické pôsobenie na obyvateľstvo, a to tak v samotnom Rusku, ako aj v iných štátoch.

V sérii príspevkov na tomto blogu budeme v roku 2020 vysvetľovať čitateľom pozadie a kontexty vybraných udalostí, súvisiacich so zahraničnou politikou Ruska, s prihliadnutím na ich celkový význam a aktuálnosť.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Potrebovali ísť k blízkym a nepustili ich. Neboli privilegovaní ako Kollár

Nemocnice väčšinou púšťajú príbuzných k zomierajúcim.

Návštevy Kollára v nemocnici volajú po demisii

V druhom slede kandidátov na politický koniec sa tlačia glosátori.

Jazdenie na nákladných vlakoch nie je romantika

Amin Palma skáče na vlaky v Mexiku aj v Čadci.


Už ste čítali?