Silná Európska únia je pre Rusko problém (rozhovor s Ivanom Štefancom)

Autor: Inštitút pre verejné otázky | 23.3.2021 o 18:03 | (upravené 25.3.2021 o 17:31) Karma článku: 3,15 | Prečítané:  439x

S poslancom Európskeho parlamentu Ivanom Štefancom sme sa rozprávali o zahraničnopolitických súvislostiach v kontexte dodržiavania ľudských a občianskych práv. V rozhovore pre  IVO hovoril o vzťahoch EÚ s Ruskom a Čínou.

Poslancom Európskeho parlamentu ste už druhé volebné obdobie. Ako by ste charakterizovali úlohu parlamentu v určovaní zahraničnopolitickej línie Európskej únie?

Európsky parlament je v otázkach zahraničnej politiky EÚ stále aktívnejší, má stále väčší vplyv. Myslím si, že veľkým zlomom bola ukrajinská kríza a následná ruská invázia na Krym a Donbas. Stalo sa to práve v roku 2014, keď som začal svoj prvý mandát poslanca Európskeho parlamentu a osobne ma teší, že Európsky parlament sa veľmi jasne a razantne postavil na stranu napadnutého štátu. Pamätám si, že asociačnú dohodu s Ukrajinou sme prvýkrát schvaľovali paralelne s Verchovnou radou v Kyjeve, a to sa doteraz nikdy nestalo. Bol to jasný signál, na čom nám záleží a znamenie toho, že chceme hrať aktívnejšiu rolu.

Myslím si, že dôležitým míľnikom bol aj Brexit a následné náročné rokovania o dohode. Európsky parlament tu mal veľmi významnú pozíciu, pravidelne sme monitorovali postup rokovaní Michela Barniera. Bol veľmi otvorený, chodil medzi nás.  Myslím si, že celý ten proces z našej strany prebehol tak, že čo sa dalo urobiť, to sa aj urobilo. Za ostatných 5 rokov Európsky parlament akoby pochopil, že v zahraničnopolitickej oblasti nemusí zohrávať len úlohu nejakého komentátora, ale môže ju aj aktívne tvoriť. Mnohé médiá, organizácie ale aj občania sa čoraz viac obracajú s otázkami zahraničnej politiky na mňa aj na ostatných poslancov Europarlamentu.

Ako spolupracuje Európsky parlament s ostatnými inštitúciami EÚ v otázkach zahraničnej politiky?   

Veľmi úzko komunikujeme s vysokým predstaviteľom Európskej únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku a často sme kritickí. Aj pod našim tlakom boli korigované niektoré stanoviská, čo je dôkazom, že Europarlament má vplyvnú pozíciu. Išlo napríklad o list ohľadne participácie Taiwanu v medzinárodných organizáciách, ktorý som inicioval, alebo o ľudské práva v Číne a podobne. Veľakrát boli tieto veci zohľadnené. Na druhej strane musím povedať, že aj zahraničná politika Európskej komisie urobila dosť chýb, ktoré sme v Europarlamente kritizovali, myslím tým návštevu pána Borrella v Moskve. Celkovo som presvedčený, že Európsky parlament zohráva stále významnejšiu úlohu v zahraničnopolitickom dianí Európskej únie.

Aké miesto v zahraničnej politike štátov EÚ a EÚ ako celku by podľa Vás mali zaujímať otázky slobody, demokracie, ľudských práv?

Ochrana ľudských práv je jednou zo základných hodnôt, na ktorej je Európska únia postavená a musí byť neustále v centre našej pozornosti. V posledných rokoch vidíme dôraz na dodržiavanie ľudských a občianskych práv nielen navonok, ale ja do vnútra EÚ, napríklad aj pri novom mechanizme právneho štátu, ktorý sa presadil na začiatku tohto roku v súvislosti  s čerpaním európskych prostriedkov. Smerom navonok sme to jasne videli pri reakcii na Erdoğanovú politiku v Turecku, na udalosti v Hongkongu alebo v Bielorusku. Každoročne odovzdávame Sacharovovu cenu ako podporu ľuďom, ktorí v ohrození vlastného života bojujú za ľudské práva vo svete a Bielorusko je jedinou krajinou, ktorej občanov sme trikrát ocenili touto cenou. Svedčí to o tom, že pomery v Bielorusku sú naozaj problematické. Som rád, že v princípe aj na môj návrh a návrh kolegyni Šojdrovej dostala cenu pani Cichanovská, a tým aj celá opozícia. Situácia v Bielorusku nie je jednoduchá, a budeme ju naďalej sledovať.

Aká je dnes realita EÚ v týchto otázkach?

V súvislosti s dodržiavaním pravidiel právneho štátu v EÚ je veľkým krokom dopredu, že sa nakoniec podarilo prelomiť veto Poľska a Maďarska. Vidíme, že sa to nepáči hlavne vládam, ktoré majú tendencie zneužívať svoju moc. Považujem to za kľúčové pre vývoj v Únii a pre dodržiavanie ľudských práv, ale aj pre zvýšenie úrovne európskych inštitúcií. 

EÚ ako celok by sa mala prestať báť v zahraničnej politike a pri jednaniach v ekonomických otázkach vystupovať sebavedomejšie, pretože hospodársky sme naozaj veľmocou, ekonomicky máme spoločný najväčší trh na svete a máme nástroje, ktoré môžeme používať – koho pustíme na trh a koho nie. A obchodné dohody, ktoré sú takisto našou kompetenciou, nám dávajú veľkú príležitosť vsunúť tam klauzuly na dodržiavanie ľudských práv. Zároveň naše výhrady jasne a verejne formulovať v komunikácii s tými časťami sveta, kde majú s dodržiavaním ľudských práv problém.

Vedeli by ste odhadnúť aký je v EÚ pomer medzi zástancami „pragmatického“ prístupu k spolupráci s krajinami s autoritárskymi režimami, keď otázky ľudských práv idú do úzadia a tými politikmi, ktorí tvrdia, že naopak by spomínané otázky nemali chýbať v európskej  zahranično-politickej agende a mali by byť dôležitým faktorom vo vzťahoch s vonkajším svetom?

Europarlament reprezentuje všetkých občanov Únie, nájdete tu extrémistov zľava, sprava, aj veľa dobých ľudí, vyvážených, kresťanských demokratov, liberálov, socialistov, z každého rožku trošku. Ale keby väčšina europoslancov nemala takýto principiálny postoj, tak by sme ho nemohli presadiť. Jednoznačne, veľká väčšina europarlamentu je toho názoru, že dodržiavanie ľudských práv musí byť agendou zahraničnej politiky.

Ako vidíte vzťahy medzi EÚ a Ruskom v poslednom období? Ktoré udalosti – z obidvoch strán – ich najviac ovplyvnili? Čo očakávate v perspektíve najbližších rokov?

Som presvedčený, že vzťahy medzi Úniou a Ruskom sa nemôžu úplne normalizovať, kým Rusko okupuje ukrajinské územie a vedie tam otvorený konflikt. A vedie voči Únii hybridnú a informačnú vojnu. Jej najnovším prejavom je situácia ohľadom vakcíny Sputnik V, hoci, podľa všetkého, mohla byť v Európskej liekovej agentúre riadne registrovaná, ale nie je tomu tak. Dokonca Rusko povedalo, že už požiadalo o registráciu dávnejšie v januári, teraz sme sa dozvedeli, že sa to nestalo. Využíva tento proces a pandémiu na rozdeľovanie spoločnosti, v prípade vakcíny urobilo Rusko z výsostne medicínskej záležitosti politický nástroj.

Je dobré, že EÚ rýchlo reagovala sankciami na odsúdenie Alexeja Navaľného a na následné brutálne potlačenie občianskych demonštrácií. Myslím si, že v politike reakcií a uvaľovania sankcií na konkrétne osoby a inštitúcie by sme mali pokračovať. Vzťahy medzi Úniou a Ruskom budú v najbližších rokoch závisieť od vývoja v samotnom Rusku. Nevylučujem zmenu kurzu pod tlakom ekonomickej krízy a snahu o zlepšenie týchto vzťahov zo strany Kremľa, aj sám by som si to želal, ale momentálne sa Rusko samo dostalo do pozície, kedy robí všetko pre to, aby nám škodilo a šíri len dezinformácie a chaos. Všetko, čo robí, je proti jednote EÚ a bohužiaľ zopár politikov v Únii im na túto hru naleteli.

Ako by ste charakterizovali súčasný vnútropolitický vývoj v Rusku?

Myslím si, že situácia v Rusku sa mení. Teraz sa hlási generácia narodená okolo roku 2000, teda tí, ktorí už nemajú nejaké sovietske sentimenty, šok z rozpadu impéria, ani existenčný strach, ktorý sprevádzal bežných ruských občanov po 90. roky. Títo mladí ľudia ovládajú moderné technológie, sociálne siete, mnohí sú scestovaní, mnohí študovali v zahraničí, teda sú vzdelaní, a sú aj omnoho citlivejší na korupciu a zneužívanie moci ako ich rodičia či starí rodičia. Myslím si, že tejto generácii už Putinov režim ani nemá čo ponúknuť. Z tejto generácie vzniká občiansky aktivizmus, čo sme videli aj pri nedávnych protestoch proti odsúdeniu Alexeja Navaľného. Mám pocit, že táto generácia prestavuje veľkú nádej na možné pozitívne zmeny v Rusku, ale situácia v Rusku nie je jednoduchá. Problémom je, že súčasný režim dokázal za ostatných 20 rokov efektívne ovládnuť celý politický systém, prispôsobovať ho svojim potrebám a šanca na vznik silnej opozičnej prodemokratickej politickej sily je momentálne takmer nulová.

Zmena do budúcna je samozrejme potrebná, cítia to aj určité osoby z Putinovho okolia či oligarchovia.  Pandémia a ekonomická kríza tieto procesy len urýchli. Jedným z možných scenárov je riadené odovzdanie moci vybranej osobe, na spôsob akéhosi Jeľcinovho odstúpenia v roku 1999, možno výmenou za osobnú beztrestnosť, keďže vidíme, že tá situácia nie je jednoduchá ani v trestnej rovine. Možno tam budú nejaké kozmetické reformy, možno zjemňovanie napätia so zahraničím, zlepšovanie vzťahov s Úniou, viem si to predstaviť, ale treba povedať, že všetci vieme, že opozícia v Rusku je stále pranierovaná – viď pokus o otravu Navaľného, viď zavraždenie Borisa Nemcova a mnoho ďalších prípadov – takže to sú systematické snahy, ktoré dokazujú, že súčasnú ruskú exekutívu vlastne ovládla tajná služba. Putin ako vysoký predstaviteľ tajnej služby používa rovnaké metódy. Základom nádeje pre budúcnosť Ruska je samozrejme zmena štýlu riadenia.

Ako by ste charakterizovali politiku Ruskej federácie voči Západu? Kým je podľa Vás  Rusko pre EÚ –  priateľ, partner, súper, nepriateľ?

V ideálnom svete by bolo našim priateľom a bol by som rád, keby bolo aj predvídateľným a zodpovedným partnerom, ale v realite je súperom, pretože jeho kroky, často nepredvídateľné, prerastajú až do nepriateľstva. Už som hovoril o šírení chaosu a dezinformácií a aktivitách proti jednote EÚ – využívanie problémov nie na pomoc pri ich riešení, ale na otváranie rán na väčší problém, či to bolo pri utečeneckej kríze, či teraz v Katalánsku, pri pandémii so Sputnikom V, atď.

Treba povedať, že snáď okrem 2. svetovej vojny je Rusko s demokratickým Západom v permanentnom konflikte. Za tieto desaťročia si Rusi dokázali vytvoriť prepracované techniky propagandy, manipulácie, ovplyvňovania verejnej mienky. Tieto aktivity sú na škále hrubého vydierania a podplácania až po sofistikované psychologické operácie. Všetko robia podľa hesla „rozdeľuj a panuj“.

Silná Únia je pre Rusko problém mocenský, politický, aj ekonomický. Hatí ruské predstavy o dominancii v jeho okolí, je pre ruských občanov vzorom, že štát sa dá spravovať aj inak. Asi najdôležitejšie je to, že EÚ dokáže zrážať ceny surovín dovážaných z Ruska nadol, prípadne sa od surovinovej závislosti úplne odstrihnúť, takže spoločná energetická európska politika bude mať veľký vplyv na vzťahy medzi EÚ a Ruskom. Jednoducho povedané, Rusko potrebuje Európu viac, než my Rusko.

Považujete politiku sankcií EÚ voči Rusku za správnu, účinnú a udržateľnú?

Určite je správna, je to principiálne správne rozhodnutie, pretože nie sme mocenská ani obranná veľmoc – to riešime cez severoatlantickú spoluprácu –, sme ekonomická veľmoc a v našej kompetencii je politika sankcií, teda koho pustiť na najväčší spoločný trh a koho nie. Únia vždy deklarovala záujem o dodržiavanie ľudských práv a ak máme  nástroje, ako to vynútiť, tak  je správne, aby sme ich využívali. Dôležité je to, že pri sankciách máme pomerne zložitý mechanizmus na európskej úrovni, a to jednomyseľnosť. Doteraz vždy bola dohoda jednomyseľná, takže považujem sankcie za správne.

Vidíme, že sú do istej miery aj účinné. Môžeme o tom diskutovať, lebo najviac kričia o akejsi neúčinnosti sankcií tí, na ktorých to najviac dopadá, a ich sluhovia. A to vidíme aj na Slovensku. Čo sa týka účinnosti, ja som zaznamenal názory, že sankcie po ruskej invázii na Ukrajinu zabránili postupu vojsk, dokonca rozpadu Ukrajiny a totálnej destabilizácii situácie, ktorá by bola až na našich hraniciach nestabilná. Čo sa prijalo v posledných mesiacoch smeruje na konkrétne osoby, inštitúcie, a to je dôležité, aby sme netrestali bežných ruských občanov, ktorí sú sami obeťami, ale aby tieto sankcie boli cielené a zasiahli predstaviteľov režimu tam, kde to najviac bolí. Určite ich trápi viac, že nebudú mať nejaký luxusný apartmán v centre Paríža, ako to, či má ruský dôchodca z čoho žiť.

A čo sa týka udržateľnosti, tak tiež si myslím, že udržateľné sankcie sú, pretože Rusko sa po desaťročia snaží navodiť dojem, že Európa je od neho závislá, ale pravdou je presný opak. Ukazuje sa to pri pravidelnom polročnom predlžovaní sankcií, kde sa dosiahla vždy jednomyseľnosť, aj s tými politikmi, ktorí majú veľa rečí a  na domácej pôde deklarujú proruskú orientáciu, nakoniec na bruselskej pôde zahlasujú, či to bol Fico, či je to Orbán, či sú to Taliani. Je veľa príkladov a vždy sa tá jednomyseľnosť dosiahla.

Čo si myslíte o nedávnej návšteve Josepa Borrella v Moskve?

Veľká politická chyba. Bol som jeden z tých, ktorí podpísali list adresovaný pánovi Borrellovi, aby do Ruska vôbec nechodil, a po tej hanbe, ktorú urobil Európskej únii v Moskve, som to  otvorene kritizoval a podpísal som sa, s mnohými ďalšími kolegami europoslancami, pod výzvu požadujúcu jeho demisiu z funkcie. Bolo to veľké politické faux pas. Návšteva nepriniesla žiadne konkrétne výsledky. Dokonca, ako vieme, vysokí predstavitelia Ruskej federácie počas nej otvorene urážali úniu, vyhostili troch diplomatov. Už pred návštevou bolo jasné, že pán Borrell nedokáže nič sám urobiť pre Navaľného, lebo to bolo nepripravené, ani pre väznených demonštrantov. Táto návšteva je prejav tradičnej snahy socialistov na zlepšenie vzťahov s Ruskom za každú cenu, aj za cenu ústupkov z našich hodnôt. Názor, ktorý je tu väčšinový a ktorý presadzujeme najmä my, kresťanskí demokrati, je práve obrana našich hodnôt a ich presadzovanie v zahraničnej politike. Osobitne vo vzťahoch s Ruskom.

Ako by podľa Vás mala EÚ pristupovať k Číne?

Je to aktuálna otázka, práve tento mesiac sme mali v Európskej ľudovej strane veľkú debatu na túto tému a schválili sme nový „Position Paper“ voči Číne. Myslím si, že Čína je príkladom dilemy nájdenia novej rovnováhy medzi ekonomickými záujmami a ochranou ľudských práv. Na rozdiel od Ruska je  Čína je významným ekonomickým partnerom a v tomto sa jej úloha bude nestále zvyšovať. Rusko v ekonomickej oblasti nemá čo ponúknuť, podiel surovín dovážaných z Ruska bude klesať vzhľadom na európsku politiku obnoviteľných zdrojov a európsku politiku spoločného postupu. Zároveň vieme, že Čína je diktátorský režim, ktorý vraždí svojich občanov, oponentov zatvára do koncentračných táborov, prenasleduje etnické a náboženské menšiny a vo svete realizuje špionáž pre svoje záujmy. Som presvedčený, že aj v prípade Číny, ktorá je veľmocou omnoho väčšou ako Rusko, by sme mali postupovať odvážnejšie a podmieňovať dohody zlepšením v oblasti ľudských práv alebo prepustením politických väzňov. Keď sa podarilo dosiahnuť ústupky v prípade cien ocele, čo považujem za veľký úspech, aj v klimatických otázkach to bol obrovský úspech, myslím si, že by sme sa mali o to pokúsiť aj v tejto oblasti.

Z pohľadu Európskeho parlamentu musím povedať, že v prístupe k Číne sme mali vždy jasno. Okrem viacerých rezolúcií, v ktorých sme odsúdili kroky čínskej vlády, bola pred rokom udelená Sacharovova cena ujgurskému ekonómovi Ilhamovi Tohtimu, ktorý je 5 rokov v čínskom väzení a momentálne ani jeho najbližší nevedia, či je nažive.

My by sme mali byť odvážni aj v oblastiach, ktoré považuje Čína za výsostne svoju domovskú sféru,  no nie je tomu tak. Myslím si, že by sme sa mali zastať Hongkongčanov v ich snahe o dodržiavanie ľudských práv a ich garanciu aj po tom, čo sa stali súčasťou Číny. Je to otázka Tibetu. Tiež otázka Taiwanu, demokratickej krajiny.  V tomto prípade je na stole nielen sledovanie tejto témy, ale je potrebné postaviť sa na obranu Taiwanu a za jeho medzinárodné presadenie sa. Treba sa tiež usilovať o  osobitnú ekonomickú a investičnú dohodu medzi EÚ a Taiwanom. Mali by sme byť určite aktívnejší.

Ako hodnotíte zahraničnú politiku súčasnej slovenskej vlády?

Do tejto vlády sme vkladali veľa nádeje v oblasti zahraničnej politiky. Napríklad, v NR SR sa už dlhý čas nedarilo schváliť novú bezpečnostno-obrannú stratégiu, čo sa teraz, za novej vlády, podarilo. Považujem to za dobrú správu.  Vkladali sme nádeje do jasného prihlásenia sa k európskemu a atlantickému smerovaniu. Treba povedať, že za ten prvý rok boli tieto očakávania naplnené – keď sa pozriem na prácu ministra Korčoka smerom k Bielorusku, na nominácie veľvyslancov, na vyhostenie ruských diplomatov, ktorí tu realizovali špionážnu činnosť a mnohé ďalšie reálne a symbolické kroky.

O to väčšie je prekvapenie, keď vláda pristúpila na ruskú spravodajskú hru s vakcínou Sputnik V. Viacerí ministri, ktorých som považoval za jasne prozápadných, sa proti tomu neohradili, čo ma prekvapilo, dokonca mnohí obhajovali tento krok, napríklad minister obrany Naď, ktorého som doteraz poznal v úplne inom svetle. Úprimne som z tohto postoja sklamaný. Myslím, že by sme sa nemali do budúcna spoliehať na to, že vláda stojí v zahraničnej politike na pevných hodnotách. Problémom bola aj nevyspytateľnosť a nepredvídateľnosť doterajšieho premiéra. Mali by sme činnosť vlády sledovať aj v zahranično-politickej oblasti a kriticky ju samozrejme hodnotiť. Pozitívne hodnotím aktivity ministra Korčoka, štátneho tajomníka Klusa, ktorí robia, podľa môjho názoru, veľmi dobrú prácu, po rokoch, kedy slovenská diplomacia bola trochu v závoze a bola podriadená politickým cieľom. Teraz sa meníme na hrdú krajinu, ktorá má jasný názor, vie ho formulovať. O to väčšie je sklamanie z prístupu Igora Matoviča, ktorý podviedol nielen partnerov na národnej úrovni, ale aj na európskej úrovni.  Musím povedať, že v Bruseli sa premiér Matovič takýmito krokmi zaradil skôr k politikom typu Viktora Orbána, než k prozápadným lídrom.


Zhováral sa Ján Bartoš, Inštitút pre verejné otázky.

Rozhovor je výstupom projektu, ktorý IVO realizuje v spolupráci s Political Capital Institute a National Endowment for Democracy (NED).

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Jakuba Fila

Argument Ficom padol. Matovič je nebezpečný pre krajinu a jej inštitúcie

Inštitúcie musíme brániť.

Dnes píše Jaroslav Rumpli

Vari Matovič nemôže útočiť?

Vďaka Sputniku akoby sme aspoň čiastočne zabudli na pandémiu.


Už ste čítali?